21. júla 2024

Eduard Chmelár – Ukrajina sa mení na autoritatívny štát – pokračovanie

Zdielajte

Eduard Chmelár dnes na zdokumentovaných příkladech ukazuje, jak se Ukrajina od roku 2014 nevydala demokratickým, ale bohužel spíše autoritářským směrem.

V minulej časti sme upozornili na to, že politický režim na Ukrajine bol pred Euromajdanom demokratickejší ako ten, ktorý bol nastolený po ňom. Jeho skutočná povaha je však oveľa represívnejšia ako väčšina ľudí zahltená skreslenými a zavádzajúcimi informáciami médií hlavného prúdu tuší. Prekvapuje to o to viac, že liberáli, ktorí na Slovensku alebo v Česku stoja na strane Zelenského nacionalistického režimu, sú na Ukrajine v hlbokej opozícii a v nejednom prípade prenasledovaní a vystavení existenčnému ohrozeniu. Ukrajina čoraz viac ustupuje od systému demokracie, ľudských práv a slobôd, no na Západe si to nikto nevšíma.

Len málo Ukrajincov venovalo celý svoj život boju za ľudské práva tak ako Volodymyr Čemerys. Už v roku 1988 založil Ukrajinskú helsinskú asociáciu – prvú ľudskoprávnu organizáciu perestrojkového obdobia. V roku 1990 spoluorganizoval protesty proti sovietskej nadvláde, ktoré sa dnes označujú ako „prvý Majdan“. V rokoch 2000 – 2001 viedol protestnú kampaň Ukrajina bez Kučmu, ktorá požadovala odstúpenie prezidenta Leonida Kučmu po tom, čo boli zverejnené nahrávky, z ktorých vyplývalo, že tento politik bol zapletený do únosu a vraždy novinára Georgija Gongadzeho. Rozsiahle protestné akcie ukončil v noci z 8. na 9. marca 2001 násilný zásah milície a hromadné zatýkanie demonštrantov. K Oranžovej revolúcii v roku 2004 bol však Volodymyr Čemerys skeptický a upozorňoval priateľov, že nie je spontánna, ale riadená zo zahraničia, dokonca sa podieľal na kampani, ktorá odmietala účasť na voľbách. Dvadsať rokov bol najznámejším obhajcom slobody zhromažďovania proti policajnej brutalite. Napriek svojim počiatočným pravicovým názorom postupne prešiel na ľavicové postoje. Organizoval protesty proti vojne v Iraku a žiadal vyšetrenie smrti ukrajinského televízneho kameramana Tarasa Prociuka, ktorého zavraždili americkí vojaci v Bagdade. Po Euromajdane sa stal ostrým kritikom nového režimu a upozorňoval na rastúcu hrozbu krajnej pravice, ktorú prevrat priniesol.

V júli minulého roka dôstojníci Bezpečnostnej služby Ukrajiny (SBU) vrazili do Čemerysovho bytu, zlomili mu jedno rebro a zhabali jeho elektroniku. Obvinili ho z „otvorene proruského postoja“, „kritiky aktivít ukrajinských úradov“ počas vojny a z „popierania ruskej agresie proti Ukrajine“ tým, že vykresľuje konflikt od roku 2014 ako „vnútornú občiansku vojnu“. Čemerys upozorňuje, že politické prenasledovanie ľavičiarov a iných disidentov nie je ničím novým. Po 24. februári 2022 však získalo väčší rozsah. Dôsledkom ruskej invázie bola aj centralizácia moci Volodymyra Zelenského a výrazné zintenzívnenie prenasledovania disidentov, pričom nedostatok pozornosti západných médií a elít pomáha tento problém zhoršovať a prehlbovať.

Bývalý disident upozorňuje na totalitárne tendencie v ukrajinskej spoločnosti

Čemerys upozorňoval na „totalitné tendencie“ v ukrajinskej spoločnosti už po Euromajdane. Tvrdí, že prenasledovanie, väznenie oponentov a cenzúra sa stali na Ukrajine každodennou realitou. Represie voči kritikom režimu sa stali vďaka nezáujmu Západu spoločensky prijateľnými. Vražda novinára Olesa Buzinu (vystupoval proti Oranžovej revolúcii i proti Euromajdanu, 16. apríla 2015 ho pred jeho domom v Kyjeve zastrelili a prípad zostal dodnes nevyriešený) alebo upálenie desiatok ľudí v Odese 2. mája 2014 sú v prejavoch „ukrajinských vlastencov“ ospravedlňované. Volodymyr Čemerys zdokumentoval, že len za prvé dva roky konfliktu na Donbase bolo trestne stíhaných viac než sto novinárov, blogerov alebo radových občanov, ktorí vyjadrili svoj názor na vojnu. Výraz „občianska vojna“ sa stal na Ukrajine nežiadúci. Každý kritik režimu je označovaný za nepriateľa, ktorý vedie proti Ukrajine „hybridnú vojnu“, pričom pod túto nálepku bolo zahrnuté úplne všetko od bojových akcií na východe až po nepríjemné články v New York Times. „Niečo sa s nami naozaj stalo. Ukrajina sa po poslednom Majdane zmenila. Krajina, ktorá bola na úrovni občianskych slobôd v postsovietskom priestore ostrovčekom pozitívnej deviácie, sa teraz v potláčaní týchto slobôd stáva kópiou Ruskej federácie. A my sa s tým fakticky zmierujeme?“ pýta sa rozhorčený Volodymyr Čeremys.

Vymyslené obvinenia z vlastizrady

Represie voči občianskym aktivistom, blogerom a novinárom organizujú nielen štátne orgány, ale aj extrémne pravicové zoskupenia. Čoraz väčšie množstvo kriticky zmýšľajúcich ľudí čelí trestnému stíhaniu, vyhrážkam alebo otvorenému násiliu. Kritickým médiám sa odnímajú licencie, zakazujú sa dokonca niektoré filmy a v nejednom prípade nacistické a rasistické zoskupenia sami organizujú útoky na štúdiá televíznych staníc (napríklad Ukrajina alebo Inter) alebo na účastníkov protivojnových zhromaždení, dokonca i na akcie LGBT komunity, a to bez zásahu polície. Pri týchto útokoch na médiá fašisti obyčajne žiadajú zmenu redakčnej politiky a interpretáciu udalostí na Ukrajine z jedinej „vlasteneckej pozície“. Výsledkom býva strach, autocenzúra a ustupovanie ľudí od verejného vystupovania. V priebehu rokov 2014 – 2015 parlament vložil do trestného zákonníka osobitnú časť pod spoločným názvom „Zločiny proti národnej bezpečnosti“.

Nový režim sa poistil proti možnej vzbure tým, že každú aktivitu, verejné vystupovanie či rozširovanie materiálov, ktoré vyzývajú k zvrhnutiu súčasného zriadenia, klasifikuje ako trestný čin, za ktorý hrozí odňatie slobody v trvaní 15 rokov nepodmienečne. Súčasná prokuratúra interpretuje toto ustanovenie tak, že akékoľvek tvrdenie o porušovaní ľudských práv na Ukrajine, sympatie k federálnemu usporiadaniu štátu alebo kritika všeobecnej mobilizácie, sú považované za vlastizradu. Od prijatia spomínanej novely trestného zákonníka explodoval počet prípadov vlastizrady a kolaborácie. Podľa údajov generálnej prokuratúry bolo v období rokov 2014 – 2021 zaznamenaných 663 trestných konaní vo veci vlastizrady. Len za rok 2022 ich počet narástol na 1 062. Počet trestných činov  kolaborácie dosiahol takmer štvornásobok (3 851). Obvinenia z vlastizrady a kolaborantstva sú väčšinou vymyslené a používajú sa ako forma politickej represie bez akéhokoľvek dôkazu. Volodymyr Čemerys je presvedčený, že tieto mechanizmy potláčania slobody prejavu, zhromažďovania a spolčovania už vykazujú znaky totalitarizmu – tak, ako ich opísala vo svojom diele Pôvod totalitarizmu Hannah Arendtová.

Prenasledovanie kritikov, vraždy a záhadné úmrtia

Volodymyr Čemerys nie je jediný prominentný ľudskoprávny aktivista, ktorý čelí prenasledovaniu. 10. marca minulého roka vtrhli ozbrojení dôstojníci SBU do bytu jedného z najznámejších ukrajinských spisovateľov, básnikov, satirikov, publicistov a televíznych moderátorov, 70-ročného ťažko chorého Jana Taksjura, prevrátili príbytok hore nohami, zhabali všetky jeho peniaze a odvliekli ho bez vznesenia obvinenia na neznáme miesto. Trvalo dva dni, kým jeho rodina zistila, kde sa nachádza. Taksjur sa previnil tým, že sa vysmieval z prezidenta Zelenského. „Veď je satirik, je to jeho povolanie,“ bránila ho jeho dcéra Mária, pričom pripomenula, že Taksjur kritizoval všetkých prezidentov a jeho satire neušiel ani Vladimír Putin, Joe Biden, oligarchovia či ukrajinskí fašisti. To je predsa niečo, čomu by mal bývalý komik Zelenskyj rozumieť.

Podobnou tortúrou prešiel aj ukrajinský opozičný novinár a pacifista Ruslan Kocaba, ktorý v roku 2015 označil útok Kyjeva na Donbas za „bratovražednú občiansku vojnu“ a nabádal na odpor proti brannej povinnosti, za čo bol obvinený z vlastizrady, odsúdený na tri a pol roka väzenia a konfiškáciu majetku. Amnesty International ho vyhlásila za „väzňa svedomia“ a vyzvala na jeho okamžité prepustenie. V tejto súvislosti AI spomenula reťazec záhadných úmrtí, ktoré požaduje dôsledne vyšetriť. Okrem spomínaného novinára Olesa Buzinu boli zastrelení aj bývalý krajský župan Oleksandr Peklušenko, exposlanec Stanislav Melnyk a bývalá šéfka Fondu štátneho majetku Valentina Semeniuk-Samsonenková. Michailo Čečetov (bývalý podpredseda Janukovyčovej Strany regiónov) údajne vyskočil z okna svojho bytu na 17. poschodí. Serhija Valtera (starostu v juhovýchodnom meste Melitopol) našli obeseného, rovnako ako Oleksija Kolesnyka (bývalého šéfa charkovskej regionálnej vlády). Deň po Valterovej smrti našli v garáži telo Oleksandra Bordjuha, bývalého zástupcu šéfa polície v Melitopole.

Zákaz opozičných strán a médií

Politológ Ivan Kačanovskyj z Ottawskej univerzity tvrdí, že Zelenskyj zneužil ruskú inváziu ako zámienku na odstránenie väčšiny politickej opozície a potenciálnych rivalov o moc na upevnenie svojej do značnej miery nedemokratickej vlády. Len krátko pred minuloročným udelením Sacharovovej ceny za slobodu myslenia (náročky zvýrazňujem) „statočnému ukrajinskému ľudu reprezentovanému Volodymyrom Zelenským“ ukrajinské súdy definitívne zakázali činnosť 11 opozičných strán, ktoré označili za „proruské“. Ukrajinský sociológ Volodymyr Iščenko pôsobiaci v Inštitúte východoeurópskych štúdií v Berlíne upozornil, že to tak nie je a že tento termín sa začal po Majdane zneužívať na diskreditáciu všetkých politických síl, ktoré sú buď za neutralitu a suverenitu Ukrajiny alebo tých, ktoré sú na Západe označované ako ľavicové. Všetky zakázané strany kritizovali prozápadné, neoliberálne, ale aj nacionalistické smerovanie Ukrajiny, ktoré dominuje tamojšej politike od prevratu v roku 2014, no v skutočnosti neodráža rôznorodosť ukrajinskej spoločnosti. Čím je Zelenskyj silnejší, tým viac sa podobá na diktátora. Keď zakázal činnosť hlavných opozičných síl na Ukrajine, zároveň oznámil zlúčenie všetkých televíznych kanálov do monopolnej štátnej televízie a vyhlásil „jednotnú informačnú politiku“. Podrobnejšie som o zákaze opozičných strán a médií písal tu.

Atmosféra strachu pripomínajúca časy ZSSR

„Všetky opozičné osobnosti, ktoré predtým podporovali mierové riešenie konfliktu s Ruskom, buď utiekli, alebo sú vo väzení,“ upozorňuje novinár Ruslan Kocaba. „Akákoľvek myšlienka na mierové rozhovory je prezentovaná ako hra Putinových agentov.“ Západné médiá však ignorujú všetky informácie o politicky prenasledovaných ľuďoch na Ukrajine. A to napriek tomu, že Volodymyr Čemerys tvrdí„Represia nepochybne vytvorila v spoločnosti takú atmosféru strachu, že Ukrajinci sa boja vyjadrovať svoje názory – asi viac ako v časoch ZSSR, ktoré si ako vtedajší disident pamätám.“

Jednou z najtemnejších stránok ukrajinského autokratického režimu je vytváranie a rozširovanie čiernych zoznamov údajných zradcov. Najznámejším je Myrotvorec, ktorý založil v roku 2014 úradník ministerstva vnútra a bývalý poslanec Anton Geraščenko. Keď stránka v roku 2015 zverejnila osobné údaje novinára Olesa Buzinu a bývalého poslanca Olega Kalašnikova, oboch ich o niekoľko dní zastrelili pred ich domovmi. V priebehu niekoľkých rokov sa zoznam mien na tejto stránke rozrástol na šokujúcich 130 000, pričom zahŕňal politikov, občianskych aktivistov, pravoslávnych kňazov – kohokoľvek, kto zaujal v očiach ultranacionalistov „nesprávny“ postoj.

Jednou z nich bola aj liberálna občianska aktivistka Nina Potarská, ktorá sa na čiernu listinu dostala iba preto, lebo pomáhala opusteným ľuďom na Donbase. Minulý rok som ju „prepašoval“ do Bratislavy na oslavy Svetového dňa mieru. Hoci veľa riskovala a hoci svojimi politickými názormi má blízko skôr k Progresívnemu Slovensku, nikto zo slovenských médií o stretnutie s ňou neprejavil záujem a naši „liberáli“ radšej podporujú Zelenského nacionalistický režim. Len si jej statočné postoje porovnajte s tou slečnou, ktorú dnes všetky centristické médiá ľutujú, že musela minulý týždeň znášať argumentačnú smršť v debate na TA3 a ktorá v skutočnosti nie je nijaká úbohá utečenkyňa, ale zamestnankyňa proamerického think-tanku Globsec, ktorá tu žije už niekoľko rokov…

Namiesto europeizácie Ukrajiny sme svedkami ukrajinizácie Európy

Keď vysoký komisár OSN pre ľudské práva žiadal vyšetriť spojitosť zoznamu Myrotvorec s vraždami obvinených ľudí, aktivisti sa zľakli a založili jeho liberálnu alternatívu Česno (Úprimne). Jej tvorcovia oznámili, že spúšťajú „register páchateľov zrady“. Dnes je na ňom vyše 1200 mien, okrem iných aj dlhoročný ľudskoprávny aktivista a bývalý disident Volodymyr Čemerys vedený ako „propagandista ľavicových názorov“. Bol obžalovaný z toho, že žiadal rozpustenie krajne pravicového pluku Azov, že obhajoval Minské dohody a že „ospravedlňoval marxizmus“. Fanatickí administrátori stránky Česno tvrdia, že udať kolaboranta nestačí, že „zrada je rodinnou záležitosťou“, a preto vyzývajú Ukrajincov, aby im vydali aj „rodinných príslušníkov obvinených zradcov“, pričom vychvaľujú „partizánsku slávu“ vrahov údajných kolaborantov. Človek striasajúci sa hnusom nad takýmito ľudskými hyenami by si pomyslel, že toto nemôže nikto normálny podporovať. Omyl. 42 percent finančných prostriedkov za rok 2021 získalo Česno od smutne známej National Endowment for Democracy napojenej priamo na rozpočet Kongresu USA.

Záver je hádam jasný. Ukrajina je znepokojujúco nedemokratický štát, ktorý v takejto podobe európske demokracie nemôžu prijať medzi seba. Keďže Ukrajina je klientským štátom USA, ktorý je takmer úplne závislý od podpory Západu, západné vlády majú silný vplyv na ukrajinskú vládu a jej politiku. Už nemôžeme ďalej klamať ani Ukrajincov, ani samých seba a musíme prinútiť Zelenského vládu, aby dodržiavala princípy demokracie a právneho štátu. Inak nebudeme svedkami europeizácie Ukrajiny, ale ukrajinizácie Európy.

(Pokračovanie nabudúce)


Discover more from Jednotné nezávislé Slovensko

Subscribe to get the latest posts sent to your email.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *