Čo majú spoločného ukrajinská múka a indonézske drevo
Škandál s dovozom ukrajinského obilia plného jedov názorne ukazuje, ako funguje EÚ a aké dopady na výrobcov aj spotrebiteľov má liberalizácia zahraničného obchodu – nie podľa potrieb spotrebiteľov, ale podľa záujmov nadnárodných korporácií. Podobných průšvihov s otvorením trhu dovozom už eurokrati napáchali veľa. V prípade ukrajinského obilia je situácia výnimočná len v tom, že dôsledky boli odhalené rýchlejšie ako inokedy – netrvalo to ani príslovečný rok a deň.
O ďalších podobne vydarených opatreniach Európsky parlament (EP) a Rada ministrov ďalej rokujú, ako by aféra s dovozmi jedovatých poľnohospodárskych produktov neplnila popredné stránky aj „mejnstrýmovej“ tlače. Ostuda s toxickými ukrajinskými potravinami nie je náhodné zlyhanie jednotlivca alebo len tak nejaká chyba, vzniknutá snahou o rýchlosť pri pomoci jednej zo strán vojnového konfliktu. Na príklade tzv. „odlesňovacieho nariadenia“, o ktorom sme na pléne EP hlasovali v stredu 19. 4. 2023, sa pokúsim názorne predviesť, že ide o zvrhlý, ale vopred premyslený systém.
Komisia neustále predkladá návrhy právnych predpisov, ktoré najskôr pomaly, a neskôr čoraz rýchlejšie, komplikujú podmienky pre podnikanie v EÚ. Tým dochádza k zdražovaniu produkcie v EÚ. Čím prísnejšie sú podmienky pre podnikanie v EÚ, tým väčší je rozdiel medzi nákladmi, ktoré na výrobu musia minúť výrobcovia v Únii av iných krajinách. Ak nerovnováha prekročí hranicu, ktorú možno kompenzovať existujúcimi clami, vzniká kríza. EÚ a jej predchodca EHS a ES navyše od roku 1985 systematicky pracuje na postupnom odstránení všetkých foriem ochrany domácich výrobcov. Uprednostňovanie dovozu nabralo na obrátkach pre roku 1995, kedy Európske spoločenstvo (ES), kolektívne vstúpila do Svetovej obchodnej organizácie (WTO).
Ak je legislatívou vyvolaný rozdiel medzi výrobnými nákladmi v Európe av tretích krajinách tak veľký, že na každom náklade veľkej zámorskej lode vznikajú miliardové zisky, je na svete priestor pre systémovú korupciu. Do prístavov v EÚ každý deň dopĺňajú tisíce veľkých nákladných lodí. Skúste si predstaviť, koľko úplatkov je možné rozdať všetkým úradným osobám, ktoré rozhodujú nielen o podmienkach dovozu, ale aj tom, že kvôli legislatíve je rozdiel výrobných cien „v“ a „mimo“ EÚ tak vysoký. Rozdiel v nákladoch na výrobu potravín v EÚ, kde zatiaľ platia najprísnejšie normy kvôli ochrane zdravia spotrebiteľov, a nákladov na pestovanie pšenice v krajinách, kde nie sú zakázané ani tie najjedovatejšie postreky, a nikto poľnú prax skutočne nekontroluje – čo je príklad Ukrajiny – vytvára obrovskú ekonomickú nerovnováhu.
Náklady na vypestovanie tony pšenice podľa pravidiel pre bezpečnosť potravín podľa práva EÚ sú v SR asi 4.000 Kč.(160 €). Na Ukrajine, kde žiadne obmedzenia neplatia a nikto nekontroluje, čo kto strieka na rastliny, možno tonu vypestovať aj za menej ako 1.000, – Sk. Podobné je to pri mäse. V EÚ je zakázané dopovať hospodárske zvieratá anabolickými steroidmi, rastovým hormónom a antibiotiká je možné používať iba na liečbu – nie ako „preventívne“ opatrenia proti nedbalej starostlivosti o dobytok. Vo výrobných nákladoch na 1 kg živej váhy je medzi ČR a Ukrajinou päťnásobný rozdiel. V skutočnosti často ešte vyššia, pretože na Ukrajine nepatrí k bežnej praxi, aby zamestnávateľ vyplácal mzdy v mesiaci nasledujúcom po odvedení práce. Mnoho ukrajinských oligarchov, ktorí majú na špagátku politiky typu Zelenský, mzdy nevypláca ani po roku.
Ak si rozdiel vo výrobných nákladoch na tonu vynásobíme počtom dovezených ton získame prehľad o objeme neférovej konkurenčnej výhody, ktorú by za normálnych okolností mali odstraňovať alebo výrazne tlmiť, clá a množstvové obmedzenia dovozu. Průšvih s jedovatým ukrajinskými potravinami zrýchlene ukazuje, k akým koncom vedie liberalizácia medzinárodného obchodu. Teda odstránenie ciel, množstvových obmedzení a kontrol kvality na hraniciach. Ak je rozdiel neférovej konkurenčnej výhody v stovkách miliárd, možno dôvodne predpokladať, že na motiváciu politikov, aby svojím rozhodovaním takúto situáciu spôsobili, môžu nadnárodné korporácie, ktoré na tom zarábajú, uvoľniť miliardy. V prípade jednorazových „kšeftov“ aj desiatky miliárd.
Pri plánovaní akcie s biliónovými ročnými cenovými rozdielmi, čo je rozmer nekalej súťažnej výhody pri obchode s potravinami dovážanými do celej EÚ, už organizátor môže v podstate „skorumpovať“ cestou reklamy všetky televízie a veľké noviny vo všetkých členských štátoch, a ešte mu stále zostane dosť miliárd na motiváciu eurokomisárov, im podriadených eurokratov i europoslancov. Národných ministrov pre hlasovanie v Rade môže „nakúpiť“ je niečo málo cez polovicu, pretože na schválenie stačí kvalifikovaná väčšina. Ťažko sa potom čudovať, že aj keď je eurokratov viac ako 150 tisíc, že všetci usilovne pracujú na komplikovaní podmienok pre výrobu v EÚ a pre odstraňovanie prekážok lacnejších dovozov z tretích krajín. Tí všetci majú možnosť „si hrabnúť“ do gigantického zhromaždenia špinavých peňazí.
Poďme si na nariadenie o odlesňovaní ukázať, že ukrajinská causa nie je len ojedinelé zlyhanie systému, ale práve výnimočne rýchla ukážka, ako ničivé dôsledky tento systém spôsobuje. Oficiálne sa predpis nazýva Návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o dodávaní na trh Únie a vývoze z Únie určitých komodít a produktov spojených s odlesňovaním a znehodnocovaním lesov a o zrušení nariadenia (EÚ) č. 995/2010.
V jeho opise začnem od konca, ktorým je zrušenie nariadenia, ktorého názov Komisia radšej ani neuviedla. Skrátene sa mu hovorí „nariadenie o dreve“ – plným menom: NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 995/2010, ktorým sa stanovujú povinnosti hospodárskych subjektov uvádzajúcich na trh drevo a výrobky z dreva. Upravuje rad povinností, ktoré musia plniť vlastníci a správcovia lesov, ťažobné spoločnosti i firmy, ktoré z vyrúbaných stromov vyrábajú nielen drevené výrobky, ako trámy alebo vyrezávané hračky, ale napríklad aj papier. Norma je to pomerne prísna, pretože v záujme ochrany lesov a lesnej pôdy zakazuje s výnimkou kalamitných situácií výrub veľkých plôch lesov počas jedného roka alebo niekoľkých rokov. Drevospravujúcim firmám zase ukladá povinnosť nakupovať kmene a ďalšie časti vyrúbaných stromov iba od registrovaných ťažiarov, ktorí preukážu, že drevo nepochádza z ilegálneho výrubu.
Experti na lesné hospodárstvo zo Združenia vlastníkov obecných a súkromných lesov (SVOL), s ktorými som odlesňovacie nariadenie konzultoval, vedia vymenovať množstvo miest, ktoré by v nariadení o dreve bolo možné upraviť lepšie. Aby na jednu stranu lesy boli v lepšej kondícii, a pritom aby si lesnícke firmy mohli zarobiť, a slušne platiť svojich zamestnancov. Napriek tomu nariadenie o dreve patrí medzi tie relatívne lepšie v rámci stohu práva EÚ. Možno je to tak preto, že lesníctvo nie je vo výhradnej pôsobnosti Bruselu, a väčšina textu zatiaľ vychádza zo starých právnych úprav, ktoré kedysi obsahovalo národné právo členských štátov.
Po konzultácii s lesníkmi by som vedel navrhnúť, ako zaceliť niektoré diery súčasnej právnej úpravy. Zrušiť celé nariadenie „nastojato“ je však najhorší možný spôsob, ako sa s ním vysporiadať. Zvlášť keď si uvedomíme, že nakoniec namiesto neho nebude platiť žiadna právna úprava, ktorá by rozumne regulovala výrub lesov a následné spracovanie vyťaženého dreva. V príspevkoch o návrhoch nariadení o emisných kvótach o uhlíkovom vyrovnaní na hraniciach som sa minulý týždeň pokúsil aj pre laikov názorne vysvetliť, ako je v prospech medzinárodných priekupníkov nastavený systém organizácie cezhraničného obchodu.
Od zriadenia Svetovej obchodnej organizácie (WTO) v roku 1995 si jej členský štát nemôže kedykoľvek zmyslieť, že v záujme ochrany svojich výrobcov pred dumpingovými dovozmi zavedie nové clá alebo zvýši tie existujúce. Pokiaľ niečo takéto urobí, môžu ho nadnárodné korporácie prostredníctvom vlád krajín, z ktorých vyváža, žalovať pred arbitrážnymi orgánmi WTO. Väčšina žalôb je síce dvojinštančným systémom rozhodcovských súdov WTO prejednávaná 4 roky a dlhšie – súčasne však väčšina sporov končí aspoň čiastočným úspechom žalobcov. Nie nadarmo zmluvu o WTO za členské štáty vyjednávali ministri obchodu, ktorí do vládnych funkcií prišli z prostredia biznisu založeného na princípe „v jednej krajine čo najlacnejšie kúpiť a druhej krajine čo najdrahšie predať“. A pretože väčšina z nich po odvolaní z vlády neodchádza do výrobných, ale opäť veľkoobchodných firiem, sú dostatočne motivovaní tento systém čoraz viac prehlbovať. Aj bez úplatkov v podobe igelitových tašiek plných peňazí.
Proti nevýhodám, ktoré prináša súčasná medzinárodná úprava obchodného práva, by sa štáty, alebo ich združenia ako EÚ, mohli brániť vystúpeniam z WTO. Nič také však Komisia nenavrhuje. Namiesto toho europarlaemntu a Rade ministrov predložila v rámci Zeleného údelu rad smerníc a nariadení, pri ktorých odborníci na medzinárodné obchodné právo varujú, že sú vo výslovnom rozpore so Zmluvou o WTO. Príkladom je zavedenie nového cla alebo obdoby, ktorá právo WTO zakazuje, je práve poplatok zvaný uhlíkové vyrovnaný na hraniciach. Príkladom WTO zakázanej praxe vnucovania zákonom nariadených výrobných postupov iným krajinám, je práve odlesňovacie nariadenie.
Podľa pravidiel WTO môže EÚ alebo štát nariadiť, že napr. v obilí alebo múke nesmie byť viac ako zákonom presne stanovené množstvo zákonom obmedzených látok. Jedovaté substancie ako prímesi je možné aj zakázať. Keď vlády Poľska, Maďarska, Rumunska a Bulharska zakázali dovoz jedovatého ukrajinského obilia, neporušili tým právo WTO. Maximálny obsah nebezpečných toxínov z plesní je stanovený v zákone, rovnako ako sú uzákonené zákazy niektorých postrekov, u ktorých sa preukázalo, že vážne poškodzujú ľudské zdravie. Nelegálne by podľa zmluvy o WTO bolo zákaz zdôvodniť tým, že ukrajinskí poľnohospodári musia pracovať za oveľa nižšie mzdy, ako napríklad traktoristi v SR. Alebo, že pri zbere používajú väčšie kombajny. Globalizácia je nastavená tak, aby umožňovala legálne využívať prvý druh neférového aj druhý typ férového ekonomického zvýhodnenia.
Konflikt EÚ s WTO možno čakať aj v prípade odlesňovacieho nariadenia. V časti týkajúcej sa lesného hospodárenia sú stanovené podmienky, ktoré lesnícke firmy v EÚ prakticky nikdy nebudú môcť splniť. Nejde o nedopatrenie. Podľa mnohých ďalších predpisov ako je nariadenie o zdieľanom úsilí alebo o rezerve trhovej stability, ktoré sú schvaľované v rámci „grýndylu“, chce Brusel lesy redukovať na „iba“ lapače CO2. So žiadnou hospodárskou funkciou európskych lesov sa nepočíta.
Lesnícke firmy podľa odlesňovacieho nariadenia prakticky nebudú môcť rúbať stromy, ani keď je to nevyhnutné na ochranu lesa. Ako v prípade napadnutia podkôrnikom. Ako vyzerá taký „les v než je hospodárenie blízkej prírode“ podľa zelených fanatikov môže každý vidieť v zničenom Šumavskom národnom parku. Bohužiaľ aj na Vysočine a ďalších miestach, kam podkôrnik z „chovnej farmy“ národného parku Šumava postupne doletel.
Pokiaľ odlesňovacie nariadenie schváli aj Rada ministrov, po jeho nadobudnutí platnosti, teda za 3 roky, postupne skončí svoju činnosť väčšina lesníckych firiem. Bez predaja dreva z bežnej i zásahovej ťažby na údržbu lesa, nebude možné platiť nielen drevorubače, ale ani lesníky. Dotácia na údržbu lesov ani poplatky za „uskladňpvanie“ CO2 v stromoch ich jednoducho neuživia.
Z drevospracujúcich firiem prežijú iba tie, ktoré si dokážu zaistiť materiál z dovozu. Brazília alebo Indonézia, či z afrických krajín, ktoré sú každý rok pranierované za likvidáciu tisícov hektárov dažďových pralesov. Tie ich rady priamo alebo cez priekupníkov dodajú. S nejakým odlesňovacím nariadením si hravo poradí pri arbitráži pred orgánmi WTO. Skôr alebo neskôr prvoinštančné Teleso pre riešenie sporov aj odvolací Panel WTO vyrieknu verdikt o nezlučiteľnosti odlesňovacieho nariadenia EÚ s právom WTO. Podľa expertov možno očakávať, že WTO zakáže EÚ používať podmienky z odlesňovacieho nariadenia na dovozové drevo a výrobky z dreva, a ešte EÚ uloží obrovskú pokutu. Môže byť v percentách zmarených obchodov alebo násobkoch vymeraných ciel. Teda vs stovkách miliárd eur, tak na nejaké CO2 dotácie pestovateľom lesa v rozpočte už nezostane.
Medzi tým ale budú všetky európske lesnícke firmy zbankrotované. A veľká časť lesov v Európe zničená podkôrnikom alebo inými škodcami. Ceny dreva na európskom trhu sa vyšplhajú do doteraz nečakaných výšok. A na tom práve medzinárodní priekupníci opäť rozprávkovo zbohatnú. Že tento spôsob „boja s odlesňovaním“ spôsobí v na svetových lesoch väčšie škody, než dnešné hospodárenie podľa nariadenia od dreva? Že z dovážaného tropického dreva nemožno stavať krovy, ktoré sú obvyklé v Európe? To Európsku komisiu nezaujíma.
Keď sa rúba les lietajú triesky! Zelený údel je síce zatiaľ najväčším, ale len jedným z dlhého radu švindlov, ktorým sa súhrnne hovorí GLOBALIZÁCIA.
AUTOR: Ivan David
Upozornenie: Tento článok je výlučne názorom jeho autora. Články, príspevky a komentáre pod príspevkami sa nemusia zhodovať s postojmi portálu JNS.
