ČAS ČO NÁM ZOSTÁVA….
V Európe sa dnes skončila druhá svetová vojna… Alebo zajtra, ak chcete. Zbrane stíchli, najväčšie zničenie v dejinách ľudstva skončilo bezpodmienečným odovzdaním nacistického Nemecka. Rozbitá Európa dostala dlhé obdobie mieru. Bol to mier pod hrozbou jadrových zbraní, mier v podmienkach súperenia medzi superveľmocami, mier, ktorý sa mohol niekoľkokrát stať koncom sveta… A predovšetkým mier, ktorý si kúpili zástupné vojny v iných krajinách. Napriek tomu mier pretrval… Myslím si, že je to hlavne preto, že väčšina mocných na tomto svete mala silné osobné alebo odovzdávané skúsenosti z druhej svetovej vojny. Vedeli, ako takáto vojna vyzerá a neprali ju svojim nepriateľom.
Dnešok bude aspoň tu v Kotlinke v znamení ďalších hádok o tom, kto nás vlastne oslobodil. Ale to všetko už vieme. Náš Řeporyjec oslobodili Vlasovci, Kolář a Klvaňa určite nezabudnú spomenúť, že Sovieti nás neprišli oslobodiť, ale obsadiť, a samozrejme nedodajú, že celá sovietska armáda potom opäť zdvihla kotvy a úplne opustila územie Československa a my sme boli jediný štát východného bloku, ktorý to tak mal. Úloha generála Pattona bude prehnaná, úloha generála Koneva alebo Malinovského bude bagatelizovaná. Určite sa povie, že bez americkej vojenskej pomoci by Sovietsky zväz nevyhral, atď, atď. Navyše tento rok je poznačený búraním pamätníkov Červenej armády, pretože sme vo vojne s Ruskom… Niečo mi uniklo?
Áno, zmeškal… Preskočil som fakľové sprievody, minul som Stepan Bandera Avenue a Roman Shukhevych Street, pozdĺž ktorých v Kyjeve idete k Babi Spring. Vynechal som jednotku Edelwais, unikli mi veľmi zaujímavé signály z Pobaltia, unikla mi skutočnosť, že v Lotyšsku je ruská menšina zakázaná vo svojom jazyku, zmeškal som bilión videí vojakov, ktorí pozdravujú na východnom fronte, zmeškal som Banderovu párty v Plzni a Banderove hamburgery v Osle. Vynechal som prvé hlasy nemeckých politikov volajúcich po zmene pohľadu na Hitlera… Chýbalo mi strašne veľa.
S dovolením sa nezapojím do dnešnej rozpravy o histórii. Nebudem hovoriť o úlohe Sovietskeho zväzu. Nebudem sa vracať k financovaniu nacistického režimu zo strany Británie a USA. Nebudem sa vracať k britskej politickej stratégii, pre ktorú žiadna zahraničná obeť nebola dosť veľká na to, aby sa Hitler postavil sovietskemu komunizmu. Nebudem porovnávať americké a sovietske straty na našom území. Nebudem hovoriť o orgováne alebo žuvačkách. Nebudem zdôrazňovať ani Teherán, Jaltu, ani Postupim. Nebudem hovoriť o Slobode alebo našich pilotoch v Británii. Nebudem hovoriť o Benešovi a jeho úlohe v Londýne alebo Moskve. Nebudem vysvetľovať milovanému Jalesovi šialene spletitú históriu, ktorá sa nezačala v roku 1945 alebo 1939. Nebudem zdôrazňovať komplikovaný reťazec príčin a následkov, ktorý viedol k tristotisícom obetí v našej krajine, za oslobodenie ktorých zahynuli desaťtisíce vojakov. Už to nedáva zmysel.
Nezostáva nikto, kto by odovzdal skúsenosť vojny. Vzdialili sme sa od nej. Prakticky neexistujú dedkovia, ktorí by stále hovorili svojim vnúčatám, aké to bolo, a neexistujú vnúčatá, ktoré by počúvali s očami na hlave. Bol som vlastne posledná generácia, ktorá získala túto okamžitú skúsenosť, aspoň v zastúpení. Pre moje deti (aj keď som sa snažil) je príbeh pražskej operácie zhruba rovnaký ako príbeh bitky pri Sudoměři. Zážitok z vojny sa stratil, nahradil zážitok z počítačových hier.
Dnes budem normálne plakať a písať nárek.
Vidím, ako túto históriu zopakujeme. Je to všetko späť. Je to len tak, že objednávka je trochu zmätená. Opäť sa tu dostávame do veľkej krízy spôsobenej najmä politickými rozhodnutiami. Žijeme vo svete, kde mnohí naši spoluobčania stoja v rade na polievku. Dnes to síce robíme trochu inak a volá sa to rad na pracovisku alebo rad v potravinovej banke, ale inak sú to úplne rovnaké obrázky ako v tridsiatych rokoch. Len dnešné fotografie sú ostrejšie a farebnejšie.
Opäť sme vo svete, kde sa tancuje a na dne je boj o živobytie. Opäť sme v čase, keď zhora prichádzajú ušľachtilé rady, životné stratégie a politické riešenia, ako o tom kedysi dávno spievali Voskovec a Werich vo svojej polke. Áno, je to smiešne, zasmejme sa na aktuálnosti, ale viete, čo prišlo o niekoľko rokov neskôr, však?
Opäť sme vo svete, kde hľadáme riešenie, ktoré v skutočnosti nemá riešenie, pretože všetky riešenia sú zakázané. Majetok veľkých je taký posvätný, že sa ho nemožno dotýkať ani zdaňovať. To sa dá urobiť len tým najmenším. Opäť tu máme štát, ktorý je slabý pred silným a silný pred slabým. Opäť tu máme svet večných hodnôt, v mene ktorých môže byť na ľudí uvalené akékoľvek bremeno.
Opäť sme vo svete, kde ľudia reagujú tak, ako reagovali vtedy… Stretáva sa v halách a hľadá riešenia. Zrazu si každý populárny rečník nájde publikum. Ozývajú sa hlasy volajúce po ešte radikálnejších riešeniach. Opäť sme vo svete, kde niektorí majú všetko a iní nič. Predovšetkým nemajú žiadnu nádej. Vedia však, že to nie je nejaká svetová katastrofa, ktorá ich okradla o budúcnosť, ale ich vlastná vláda. Stoja v rade na almužnu, žiadne kúrenie ani zubára a vláda im radí, aby si obliekli sveter a pečené kura so susedom.
„Ste pod diktátom obchodnej banky,“ hromžil Gottwald poslancom, ktorí žili z rovnakých intríg ako dnes. A rovnako ako vtedy sme opäť pod diktátom finančných inštitúcií, ktorým je jedno, kto vládne, stačí, že môžu tlačiť peniaze. Zatiaľ nikto nehovorí, že sa niekam idú naučiť, ako zalamovať krkmi, ale naši úbohí spoluobčania si to aj tak myslia, takže je len otázkou času, kedy to niekto urobí.
A vojnové bubny opäť bijú. Máme ich hneď za našimi dverami. Zmluvy o zbrojení sa podpisujú. Väčšie a väčšie. Železná logika vojny a nedôvery sa rozvíja a niet úniku z nej. Vojna neubúda, ale rastie a človek je opäť najlacnejším materiálom v prvej línii. Technológia je drahá, život je zadarmo. Minulý rok bolo zbytočné pokúšať sa zastaviť vojnovú mašinériu, všetko už bolo upečené, len nám to nikto nepovedal. A máme dosť hodnôt, v mene ktorých je legitímne posielať ľudí na smrť. Mier je špinavé slovo. Už schválili zrýchlenú mobilizáciu, podpisujú zmluvu o vojenskej pomoci… pekná saláma po saláme… Ako vtedy.
Môžete sa hádať o príčine a následku. Udalosti môžete zarovnať, koľko chcete. Môžete hľadať dôvody, diskutovať o diplomatických vyhláseniach… Môžete sympatizovať s ktoroukoľvek stranou… Nič to však nemení na skutočnosti, že všetky príčiny veľkej vojny sú späť. Všetko. Takto som pred rokom povedal, že na Ukrajine bude vojna. Pretože existujú príčiny vojny. Rád by som povedal, že to už neplatí, ale klamal by som sám seba. Všetko tomu nasvedčuje, vedú k tomu všetky kroky mocných a takmer každý deň sa v parlamente falšujú právne obruče pre plebs.
Príčinou krízy je morálna chudoba, povedal vtedy Tomáš Baťa. Máme nové súbory, ale scenár je rovnaký. Nezmenil ani centimeter. Dnes máme rovnaké príčiny krízy. Nedávno boli pomenované rovnakými slovami na Václavskom námestí a sú sprevádzané rovnakými obrazmi narušenia. Tí, ktorí poukazujú na problémy, sú, rovnako ako vtedy, pľuvaní, zakázaní a kriminalizovaní. Rovnakými odkazmi na hodnoty, ktoré nižšie neopravia zuby a nebudú kŕmiť deti.
Dnes večer položím na okno ulice zapálenú sviečku. Neoslavujem 78 rokov po skončení vojny, ale užívam si čas, ktorý nám zostáva pred začiatkom novej.
UVEREJNIL POUŽÍVATEĽ Vidlák
Upozornenie: Tento článok je výlučne názorom jeho autora. Články, príspevky a komentáre pod príspevkami sa nemusia zhodovať s postojmi portálu JNS.
