26. mája 2024

Eduard Chmelár: Primitívne uvažovanie novinárskej žumpy

0

… ABY NAŠE ROZHODNUTIA ZODPOVEDALI POTREBÁM NÁŠHO ŽIVOTA

Slovenskí novinári už tradične odvádzajú pozornosť od podstatných vecí infantilnými výčitkami, že predstavitelia strany Smer-SSD boli zagratulovať Američanom k výročiu nezávislosti USA, hoci ich kritizujú… Čo je toto, preboha, za primitívne uvažovanie? To sa mali nafučať ako malé deti a demonštratívne ich ignorovať? Mal sa takto správať aj čínsky veľvyslanec, ktorý tam bol napriek tomu, že je geopolitickým rivalom Spojených štátov? O čom inom má byť diplomacia, ak nie o tom, aby sme zachovali akú takú úroveň dialógu v dnešnom už aj tak dosť rozhádanom svete? Treba slovenským pisálkom naozaj vysvetľovať, že účasť na recepcii pri príležitosti najvýznamnejšieho štátneho sviatku USA je vyjadrením úcty americkému ľudu, nie súhlasu so zahraničnou politikou Spojených štátov?

Kým médiá riešia takéto hlúposti, unikajú nám oveľa dôležitejšie súvislosti. Je zaujímavou, ale strašnou vizitkou úrovne našich verejných činiteľov, že kým na oslavách Dňa nezávislosti USA bol každý významnejší politik, každý angažovaný novinár (vrátane Richarda Dírera, Zuzany Kovačič Hanzelovej či Arpáda Soltésza) – na výročie Memoranda slovenského národa, pripadajúce na deň predtým, si nespomenul (okrem podpredsedu NR SR Juraja Blanára) nikto. Pritom ide o oficiálny pamätný deň Slovenskej republiky. Považujete za normálne, že verejní činitelia, najvyšší predstavitelia SR ignorujú sviatky svojho štátu a oslavujú sviatky iného štátu? Videli ste už krajinu, v ktorej by si hlava štátu pripomínala tie najbizarnejšie svetové dni, aké existujú, nasvecovala by Prezidentský palác do všetkých možných farieb, len nie národných, no zabúdala by na kľúčové míľniky vlastnej štátnosti? Načo tie pamätné dni máme? Kto nám ich má pripomínať, ak nie predstavitelia štátu?

To nie je maličkosť. To je vysvetlenie, prečo sme tam, kde sme, prečo sme takí, akí sme a prečo nemôžeme byť tým, kým chceme byť. Memorandum národa slovenského – to nie je len historický dátum v kalendári. To nie je len zabudnutá minulosť. Je to náš najvýznamnejší politický program, ktorý nielenže vytýčil naše ciele na viac ako polstoročie, ale ktorý inšpiroval všetky ďalšie vízie od Clevelandskej a Pittsburskej dohody, cez Martinskú deklaráciu a Deklaráciu SNR v Slovenskom národnom povstaní až po Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Je to rodný list nášho historického zápasu o rovnoprávnosť. Jeho autor Štefan Marko Daxner v ňom po prvýkrát vytýčil návrh hraníc Slovenska a zdôraznil, že Slovákom záleží na tom, aby politické usporiadanie a zabezpečenie národnej rovnoprávnosti zodpovedalo potrebám nášho života. V tom je filozofia celého dokumentu i zmysel našich emancipačných snáh. Daxner určil naše poslanie v strede Európy nadčasovo – brániť našu civilizáciu oproti vplyvom Východu a zachovať našu samostatnosť oproti vplyvom Západu, a to všetko v službách ľudstva. V texte Memoranda národa slovenského sa toľkokrát spomína bratská láska, svornosť, duch slobody a rovnosti medzi národmi, že nikto nemôže pochybovať o najušľachtilejších cieľoch tohto dokumentu.

Kým revolučné štúrovské Žiadosti slovenského národa z roku 1848 koncipovala hŕstka intelektuálov, Memorandum národa slovenského vznikalo roku 1861 v ovzduší na tie časy pozoruhodne demokratickej dvojdňovej diskusie niekoľkých tisícok ľudí, ktorú moderoval Ján Francisci. Tých 6 000 účastníkov memorandového zhromaždenia pod lipami pred evanjelickým kostolom v Martine bolo živým dôkazom, že slovenský národ sa politicky konštituoval. Ako pripomenul Vladimír Mináč, po memorande už nemohlo byť reči o zániku národa, ale len o jeho útlaku. Memorandum slovenského národa je najstaršou ucelenou koncepciou slobodného rovnoprávneho Slovenska. A tieto kľúčové míľniky našich moderných dejín si musíme nielen pripomínať, ale musíme hlavne porozumieť ich historickému zmyslu. Preto by sme tak veľmi potrebovali na čele Slovenskej republiky štátnikov, ktorí by ich význam dokázali uchopiť, vysvetliť a transformovať do budúcich cieľov. A keďže ich nemáme, zabávame ľudí taľafatkami.

Eduard Chmelár FB



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *