24. júna 2024

Eduard Chmelár: SPÔSOB, AKÝM DISKUTUJEME O VOJNE, JE ŠIALENÝ „Ak nenávidíš násilie a neveríš politike, zostáva ti jediný liek: VZDELANIE.“

Zdielajte

SPÔSOB, AKÝM DISKUTUJEME O VOJNE, JE ŠIALENÝ

Keď som včera ráno v súvislosti s neprehľadnou drámou v Rusku upozornil, že na akékoľvek závery je príliš skoro, spustila sa lavína absolútne neadekvátnych hysterických reakcií, akú som počas svojej profesionálnej dráhy ešte nezažil. Kadejaký mamľas bez morálky, vzdelania a odbornej kompetencie ma potreboval osočiť, že som ešte nedostal noty z Kremľa, že som vlastizradca, kolaborant, a to som ešte použil tie slušnejšie výrazy. Tá záplava hlúpučkých trollov s falošnými menami a zlým pravopisom dávala tušiť, že ide o organizovanú akciu. Vrcholom všetkého bol telefonát jedného psychopatického politika, ktorý mal byť už dávno v rukách odborníkov ako psychiatrický pacient a ktorý si chcel nakrútiť záznam, ako on všetkých tých „zradcov“ usvedčí z hlúposti. Neuspel z jednoduchej príčiny – lebo som po niekoľkých sekundách zistil, že je to klinický idiot a zavesil som – nie preto, ako sa on chvastal na sociálnej sieti, že som vraj ihneď spoznal jeho hlas (sklamem ho, až taký známy nie je, iba chorý, chorý tak extrémne, že Jožo Pročko popri ňom vyznieva ako psychicky vyrovnaný jedinec). Nebudem hovoriť mená, lebo blázni si počas volebnej kampane publicitu nezaslúžia. Ale počet psychopatov, ktorí sa tlačia do politiky, je v posledných rokoch naozaj znepokojujúci.

Táto zjavná kyberšikana však nie je to najhoršie. To, čo považujem za spoločensky najviac devastujúce, je tá absolútna strata úcty alebo hoci aj rešpektu k vzdelanosti, odbornosti a kvalifikovanosti, keď nejaká neúspešná speváčka, ktorá sotva dokončila strednú školu a podľa vlastných slov sa politike len učí, s o to väčším sebavedomím s o čo menšou kompetenciou útočí na akademikov a pokúša sa ich poúčať o problematike, o ktorej dokázateľne nemá ani šajnu. Alebo keď žiadna, naozaj žiadna televízia nepozve do štúdia na objasnenie neprehľadnej situácie v Moskve nášho najväčšieho odborníka na Rusko a postsovietsky priestor profesora Petra Juzu, ale opakovane si volá nejakého Rasťa Kužela z mimovládky MEMO 98, ktorý sa síce opakovane mýli, tára hlúposti a dokazuje, že nevie o ruskej politike vôbec nič – ale dostáva dotácie z americkej vlády, takže je to pre naše médiá expert na pravom mieste. A čo povedať o chudákovi generálovi bez vojska Pavlovi Mackovi, ktorý sotva stihol dopovedať, že sme svedkami občianskej vojny a nekontrolovaného rozpadu Ruska – a puč sa skončil.

Veru, včerajšok bol zábavný. Kým sa médiá a centristickí politici vysmievali kritickým intelektuálom a opozičným politikom, prečo nevydávajú unáhlené vyhlásenia, oni sami by najlepšie urobili, keby mlčali. Hlášky typu, že sme svedkami „začiatku rozpadu ríše zla“, výrok českého šéfa diplomacie Lipavského, že sa chystá na dovolenku na Krym alebo mokré sny našich médií „bolo by krásne už konečne vidieť Putinov Kremeľ v plameňoch“ sú najlepším dôkazom absolútnej nekompetentnosti a dezorientovanosti v situácii a nepovažujem za náhodné, že tieto sprostosti vypúšťali do sveta spoločne s médiami hlavného prúdu výlučne liberálni a progresívni politici. Stačilo pár hodín, aby sa historicky zosmiešnili, ale oni v sebe nemajú ani toľko hanby, aby si priznali aspoň to a Denník N to otočil, vraj „Putin sa zosmiešnil“!! Zvláštne, že im neprekážalo, že ich najväčší maskot, prezidentka Zuzana Čaputová, mlčala až do dnešného popoludnia, kedy sa vyjadrila až trápne lakonicky, vraj „dianie treba naďalej veľmi pozorne sledovať“. Nemala by ich namiesto trollovania kritických intelektuálov viac zaujímať reakcia hlavnej veliteľky ozbrojených síl, ktorá to má v náplni práce a ktorej stanovisko bolo žiadúce už včera? Parafrázujúc ich mentalitu – čakala na noty z Washingtonu?

Čoraz väčší primitivizmus verejnej diskusie sa však prejavuje aj v sústavnom až propagandistickom šírení klamstiev o tých, ktorí sa usilujú o mier. Keby sa to objavilo raz alebo niekoľkokrát, bolo by to ešte možné považovať za omyl. Keď sa to však objavuje po mojom opakovanom vysvetlení a vyvrátení všetkých tých lží, nepochybujem, že ide o úmysel. A keďže propaganda je ohlušujúca, dôrazne to zopakujem ešte raz, vedomý si toho, že politici SaS, Demokratov a Progresívneho Slovenska sú notorickí klamári, ktorí nepracujú v záujme pravdy.

Keď sa celý rozjarený maršal Naď dozvedel, že jeho mokrý sen vidieť Moskvu v plameňoch nevyšiel, stuhol ako kameň z Fantaghiró a chvíľu nevedel, čo povedať. A potom zadrel toto: „Dnešok mi pripomína deň, keď Rusko napadlo Ukrajinu a všetci trollovia sa vypli a vypli sa aj ich slovenskí prisluhovači ako Blaha, Chmelár, a presne to sa stalo aj dnes, trollovia zjavne nedostali pokyny. Toto je presne dôkaz toho, ako fungujú trollovia na Slovensku.“

Gratulujem. Mnohokrát usvedčený klinický luhár Naď dokázal v jednej jedinej vete povedať minimálne tri klamstvá. Po prvé, prepadnutie suverénnej Ukrajiny som odsúdil a odmietol ešte skôr ako vtedajší minister obrany, skoro ráno 24. februára 2022, viď môj FB status. Po druhé, ani včera som nebol ticho (na rozdiel od spomínanej hlavy štátu), ešte ráno som k tejto udalosti napísal stanovisko s varovaním pred unáhlenými závermi (čo urobili všetci seriózni odborníci na celom svete). A po tretie, to si naozaj tento polovzdelaný hochštapler a jemu podobní nímandi myslia, že práve ja potrebujem na čokoľvek od kohokoľvek, a špeciálne v otázkach medzinárodných vzťahov a histórie nejaké noty?? Úplne vážne?? Toto mi hovoria fanatickí obdivovatelia osôbky, ktorá neodkáže povedať vlastnú myšlienku bez toho, aby ju prečítala z vopred pripraveného papiera? Jaro, ty zbabelec, veď som ťa už viackrát vyzýval na verejnú odbornú debatu a nikdy si na ňu nenabral odvahu. Dokážeš aj niečo iné ako prskať jedovaté sliny zalezený za počítačom ako taký zbabelý roztrasený potkan? Hocikedy ťa dám dole argumentačne aj bez prípravy, no tak poď a namiesto tých urážok a klamstiev nám ukáž obsah svojho mozgu, nie žlče. Smiešne na tom je, že práve on, ktorý mi lživo vyčíta, že som včera mlčal, na prvú otázku živého vysielania týkajúcu sa situácie v Rusku zmätene odpovedal: „Uvidíme, nepredbiehajme, lebo celé je to také čudné.“ Tak ako, Jarino? Neprišli ti od tvojich chlebodarcov noty?

Ospravedlňujem sa, necítim sa dobre v takejto emotívnej konfrontácii, ale občas musíte takýmto chrapúňom nastaviť zrkadlo. Lebo ak jeden z najväčších hulvátov na slovenskej politickej scéne povie – „Rozumiem, že sú niektorí z dobra, slušnosti a srdečnosti Demokratov nervózni“ – tak to vám odstrelí dekel a musíte si klásť otázku, či je ten chlap tak strašne mimo alebo si z nás všetkých robí srandu. Práve v tom je hlavný problém celej pokryteckej ideológie slušnosti, ktorou sa prezentuje Zuzana Čaputová. Ak „najslušnejšia politička“ (servilný výraz moderátorky Marty Jančkárovej) priťahuje ako svojich obdivovateľov tých najväčších hulvátov, ktorých ani raz nenapomenie, potom nemá slušnosť žiadnu transformujúcu silu, je to len póza, ktorú používate ako zbraň voči protivníkovi. Slovenská spoločnosť sa za vlády Zuzany Čaputovej nestala slušnejšou nie preto, že všetci okrem falošnej liberálnej svätice sú zlí, ale preto, že svojím správaním ju nespájala, ale rozdeľovala. Tá psychotická polarizácia, ktorá vzrástla za jej éry, nie je ani zďaleka iba výsledkom „štvavej kampane Smeru“ (ako to dnes neprofesionálne vsugeroval divákom moderátor TA3 Rasťo Iliev), ale jej vlastného správania v konkrétnych situáciách. Slušnosť sa totiž neprejavuje iba vo frázach, ale v skutkoch. Keď ignorujete alebo nerešpektujete názor väčšiny spoločnosti, nevyriešite to falošným úsmevom so stisnutými perami.

Takže aby sme sa vrátili k podstate veci – už mnohokrát som vysvetľoval, že základným znakom kritického myslenia nie je hejtovanie, ale diferencovanie, nie je to prvoplánová polemika, ale kontextuálne myslenie. Teda niečo, čo u drvivej väčšiny politikov a novinárov nenájdete ani pod mikroskopom. Najlepšie to vidieť na absolútnej strate schopnosti rozlišovať motivácie ľudí, ktorí sú za zastavenie bojov na Ukrajine. Ja nie som Štefan Harabin, ktorý by urobil to isté ako Putin, ani Andrej Danko, ktorý by Rusom nechal dobyté územia. A neviem, či naši politici a novinári potrebujú základnú lekciu z abecedy diplomacie, aby pochopili, že začať mierové rokovania neznamená žiadať kapituláciu. Odkedy je diplomacia sprosté slovo? Včera šírený fór, že Putin by mal v záujme mieru pred Prigožinom zložiť zbrane, nebol vtipný, iba smiešny, ak nie trápny. Lebo toto nikto nežiada.

Všetky diplomatické návrhy Číny, Mexika, Brazílie či Vatikánu sa zameriavajú na začiatok mierových rozhovorov bez podmienok. Čiže pre pribrzdených ešte raz: nie som a nikdy som nebol za kapituláciu Ukrajiny, ale za to, aby si za rokovacím stolom získala čo najviac, pretože na fronte si to nevydobyje. Poobzerajte sa okolo seba a nepočúvajte tie prihlúple propagandistické reči, ktoré sa míňajú s realitou: Ruská federácia sa nerúca. Putin nie je nijako oslabený. Postavila sa za neho nielen celá ruská elita, ale aj patriarcha Kirill, všetci gubernátori, starostovia, predstavitelia nových území, čečenský vodca Ramzan Kadyrov, dokonca i FSB. Ukrajinská protiofenzíva nie je úspešná. Tých zopár úspechov pri oslobodení niekoľkých dedín sa neuveriteľne preceňuje, celý front je predsa veľmi široký a Rusi sú na ňom tak zakopaní, že ich odtiaľ len tak ľahko niekto nevytlačí. A hlavne treba vedieť, či tie obrovské obete stoja za to, či nimi dokážeme dosiahnuť viac ako diplomatickými rokovaniami. Nie som na strane Ruska, som na strane mieru. Som na strane tradície Leva Nikolajeviča Tolstého, ktorý bol za svoje pacifistické názory exkomunikovaný z ruskej pravoslávnej cirkvi – tej istej cirkvi, ktorá dnes vyhlásila pacifizmus za herézu.

Toto už nepochopí len ten, kto to pochopiť nechce. Ako povedal jeden z mojich najobľúbenejších filozofov 20. storočia a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Bertrand Russell pred šesťdesiatimi rokmi: „Keby sme teraz viedli veľkú jadrovú vojnu medzi Amerikou a Ruskom, pravdepodobne by bolo vyhubené celé obyvateľstvo Európy. Tí, čo by prežili, by boli chorí, hladní a chudobní. Trvalo by veky, kým by potomkovia pozostalých, z ktorých veľké percento by boli idioti alebo monštrá, niečo v hrôze a biede opäť vybudovali. A to všetko len preto, lebo ľudia našej doby zaslepene nevideli, že dohoda je lepšia.“

Je znakom šialenstva a necivilizovaného správania, ak sa dnes tí, ktorí si pyšne vravia „elita“ vysmievajú z túžby po mieri. Po tom, čo včera navyvádzali a za čo necítia ani štipku hanby, som však dospel k presvedčeniu, že dialóg s nimi nie je možný, lebo aj keď nebojujú na fronte, ich mysle sú vojnové. Na túto nekonečnú hru s nulovým súčtom však nepristúpim a z tohto začarovaného kruhu vzájomnej nenávisti chcem vystúpiť. Nebudem živiť zlo a nebudem im dávať pozornosť, ktorú si nezaslúžia. Pretože ja neviem, či si niekto zaslúži byť nenávidený. Ale viem, že nenávisť voči tým, o ktorých veríme, že sú zlí, nie je to, čo vykúpi ľudstvo. A pri pohľade na tých hlúpych, obmedzených a nevzdelaných ľudí, na tú nie elitu, ale idiokraciu 21. storočia, mi schádza na um už len myšlienka Georgea Orwella, ktorého 120. výročie narodenia si dnes pripomíname: „Ak nenávidíš násilie a neveríš politike, zostáva ti jediný liek: VZDELANIE.“



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *