Možno to príde divné len mne, ale v živote som nepočul, aby niekto chodil na dovolenky do vojnovej zóny.

Možno to príde divné len mne, ale v živote som nepočul, aby niekto chodil na dovolenky do vojnovej zóny.

Počuli ste o nejakých Sýrčanoch odchádzajúcich na leto k rodine do Damašku, aby si oddýchli?

Alebo keď počas druhej svetovej utekali niektorí pred Hitlerom do Ameriky, chodili potom príležitostne do berlínskych kúpeľov rehabilitovať?

Asi nie, vojnový utečenec totiž uteká pred vojnou a prenasledovaním a vrátiť sa určite nechce. A takých podporovať treba, hlavne ženy a deti, ktoré nemajú kam. Ale ako môže byť niekto označený za vojnového utečenca, keď odchádza dovolenkovať do krajiny, z ktorej utiekol? A to za peniaze, ktoré dostal na podporu toho, že je utečenec?

Vlády, ktoré toto podporujú a bez kontroly rozdávajú peniaze vlastných občanov cudzím využívačom si nezaslúžia vládnuť a zvrhnúť by ich mali občania sami. Politici sa v pekných oblekoch stále vyhovárajú, že pre vlastných nikdy nič nie je a že si majú uťahovať opasky. No akonáhle ide o cudzích, vtedy je peňazí dosť a dokola sa opakuje slovo solidarita. Podľa prieskumu však bolo pre dovolenku tento rok rozhodnutých len 44% občanov, zvyšok nevie, či si to bude môcť dovoliť. Čiže vyše polovica národa stráda a šetrí, no zároveň z daní platí dovolenky cudzincov vo vojnovej krajine. Bizár.

Ale ako vravím, nič proti skutočným utečencom, ktorých je však zdá sa menej, než sme počítali. A vlastne ani tým dovolenkárom sa nedá nič vyčítať. Napokon, ako sa hovorí: blbý, kto dáva, blbejší, kto neberie…

Marek Kurta/JNS Zdroj