Eduard Chmelár: TÍ, KTORÍ CHCÚ VOJNU, POTREBUJÚ ŠIRIŤ O TÝCH, KTORÍ CHCÚ MIER, ZÁMERNÉ LŽI

TÍ, KTORÍ CHCÚ VOJNU, POTREBUJÚ ŠIRIŤ O TÝCH, KTORÍ CHCÚ MIER, ZÁMERNÉ LŽI

Počas tlačovej konferencie Zuzany Čaputovej a Volodymyra Zelenského v Prezidentskom paláci som si nemohol nevšimnúť otázku redaktora TV Markíza (myslím, že to bol ten istý, ktorý nazval účastníkov masového protestu za mier dezolátmi a televízia sa za to musela ospravedlniť), s ktorou sa obrátil na ukrajinského prezidenta. Spýtal sa ho, čo by odkázal našim obyvateľom, lebo vraj tu je veľa Slovákov, ktorí stoja na strane Ruska a z rozpútania vojny obviňujú Ukrajincov…

Neviem, v akej spoločnosti sa pohybuje dotyčný redaktor, ale ja vo svojom okolí nepoznám nikoho, kto by za vinníka označoval Ukrajinu, ale poznám drvivú väčšinu ľudí, ktorá želá obom národom mier. Ak spomínaný novinár nevidí medzi tým rozdiel, tak by sa mal dať vyšetriť. Obávam sa však, že takéto skresľovanie postojov obyvateľov Slovenskej republiky nie je omyl, ale zámerná lož a bezočivé osočovanie Slovákov, len preto, aby sa zapáčil svojim chlebodarcom. K podobným účelovým dezinterpretáciám postojov mierumilovných ľudí dochádza pomerne často.

Verona Šikulová je živým dôkazom, že aj dobrá spisovateľka môže byť žalostne hlúpa. Po tom, čo som ju v reakcii na jej šovinistický zoznam Rusov, ktorí museli emigrovať, upozornil na Solženicynov postoj k rozširovaniu NATO, sa úplne prestala ovládať. Vždy bola emotívna, ale v poslednom čase sa v internetových diskusiách prejavuje skôr ako prepitý krčmový hulvát než vplyvná autorka, pričom keď už vulgárne nadáva mojim fanúšikom do nevzdelaných …, mohla by sa naučiť aspoň správne napísať Solženicynovo meno. Ale jednu vec si vyprosím. Milá Verona, tvoje reči o mojej údajnej „zvrátenej obhajobe vojny na Ukrajine“ sú len ničím nepodloženým osočovaním. Na rozdiel od teba a tvojich agresívnych kumpánov a la Havran som nikdy žiadnu vojnu neobhajoval. Nikdy a žiadnu. Nenájdeš jediný môj text, ani jedinú vetu, kde by som obhajoval, schvaľoval alebo ospravedlňoval ruskú inváziu. Naopak, každý ma pozná ako „najvýraznejšieho mierového aktivistu“ (teraz citujem oxfordské Dejiny politického myslenia v strednej Európe). To, že si mýliš kritické myslenie (čo je len tak mimochodom integrálna súčasť západnej civilizácie) s podporou nepriateľa a orientáciou na Východ, naozaj nie je môj problém. Tak sa, prosím ťa, neopúšťaj a neklam. Lebo spisovateľ by mal byť svedomím národa, a nie hlásnou trúbou propagandy.

To, že nejde o nejaký omyl, ale že označovanie mierových aktivistov za podporovateľov ruskej agresie je súčasťou premyslenej vojnovej propagandy, svedčí okrem iného aj odpoveď Volodymyra Zelenského, ktorý pôsobil akoby nerozumel otázke. Postoje ľudí, ktorí podporujú diplomatické rokovania, označil za proruské a proruské podľa neho znamená proteroristické. Zaujímavá myšlienková skratka. Ak by sme sa mali držať jeho logiky, potom by TV Markíza mohla uviesť túto reportáž s titulkom „Pápež je terorista“. Áno, až sem nás vedie absurdnosť západnej propagandy.

Nemusíme sa však odvolávať na pápeža Františka, aby sme pochopili, že ukrajinský konflikt nemá vojenské riešenie. Považujem za mimoriadne cynické, keď prezidentka, predseda NR SR a iní predstavitelia štátu pred kamerami srdcervúco hrajú na city správami o zabitých ženách a deťoch, no jedným dychom dodajú, že podporujú pokračovanie vojny. Tým len dokazujú, že sú pokrytci, ktorým na ľudských životoch vôbec nezáleží. Zvlášť hlúpo to vyznieva od Borisa Kollára, ktorý po stretnutí s Volodymyrom Zelenským povedal: „Želám Ukrajincom, aby si mier vybojovali a aby Rusov vyprášili.“ … Tak ako ty Richterovú, Boris? Lebo toto je uvažovanie násilníka, nie štátnika. Ak je jadrom sváru expanzia NATO, potom každému, kto sa len trochu vyzná v geopolitike, musí byť jasné, že (ako smutne skonštatoval pápež František), koniec tejto vojny je v nedohľadne. Sľubujeme Ukrajincom členstvo v Severoatlantickej aliancii ako prelud. Vstup do NATO totiž pre Kyjev nebude aktuálny dovtedy, kým bude na jeho území vojna. A Rusi urobia všetko pre to, aby tomu zabránili. Môžu ustúpiť, ponechať si len časť územia, môžu sa opevniť na Kryme, ale nikdy, nikdy nebudú akceptovať ohrozenie vlastnej bezpečnosti, za ktoré všetci – vrátane opozície a disentu – považujú členstvo Ukrajiny v NATO. A môžu tu všetci viesť silné reči (ako dnes Zuzana Čaputová), že o tom nebude rozhodovať Rusko: každý nakoniec pochopí, že bezpečnosť je buď globálna alebo žiadna, že nijaký propagandistický naratív typu „na Ukrajine sa bojuje aj za Bratislavu“ nám negarantuje bezpečnosť, ktorá nemôže stáť na regionálnom vojenskom bloku (aké už v minulosti viedli k rozpútaniu prvej svetovej vojny), ale len na celosvetovej dohode. Inými slovami, táto vojna bude zbytočne dlhá a budú v nej zbytočne umierať tisíce, desaťtisíce, možno až státisíce ľudí iba pre pýchu a tvrdohlavosť politikov, ktorí pre svoje úzkoprsé záujmy nedovidia za roh a nie sú ochotní urobiť nič pre diplomatickú dohodu a mier. Lebo všetko, po čom túžia Ukrajinci – nezávislosť, slobodu i územnú integritu – môžu v takomto zložitom konflikte získať len za rokovacím stolom, nie na bojisku.

Toto nie je Berlín 1945 a kto si to neuvedomuje, je buď hlupák alebo demagóg. Tí, ktorí žijú v utkvelej predstave, že Ukrajina je najdôležitejší celosvetový problém, by sa mali rýchlo zorientovať. Napríklad latinskoamerické štáty sa pred spoločným summitom s EÚ vzbúrili proti pripravovanému vyhláseniu a vyškrtli z neho, že mier na Ukrajine by sa mal vytvárať podľa požiadaviek Kyjeva. Namiesto toho tam vsunuli požiadavku, aby sa štáty EÚ a Latinskej Ameriky „zasadzovali za seriózne a konštruktívne diplomatické riešenie súčasného konfliktu v Európe mierovými prostriedkami, ktoré zaručí suverenitu a bezpečnosť nás všetkých, ako aj regionálny a medzinárodný mier, stabilitu a bezpečnosť“. To je formulácia, ktorá je vo vnútri Európskej únie považovaná za neprijateľnú a proruskú. Lenže ona je iba mierová.

Okrem toho, poviem otvorene, že už dlhší čas ma irituje správanie Volodymyra Zelenského na medzinárodnej scéne. Keby som to chcel povedať diplomaticky, tak by som podotkol, že je veľmi sebavedomé. Ale vy ma nečítate preto, aby som pravdu zabaľoval do politicky korektného pozlátka, preto poviem na rovinu, že je neslýchane drzé. Volodymyr Zelenský neprosí, ale žiada a neargumentuje, ale vyhráža sa. Už som upozornil na to, že namiesto toho, aby sme pomáhali Ukrajinu europeizovať, sa naši lídri podieľajú na ukrainizácii Európy. Mlčky schvaľujú alebo dokonca preberajú autoritatívne nápady Kyjeva, nič od neho nepožadujú a chvália ho za pokrok. Realita je však iná. Už aj Federácia zamestnávateľov Ukrajiny, ktorá zastupuje tamojších podnikateľov, minulý týždeň vyzvala prezidenta Volodymyra Zelenského, aby zastavil mieru korupcie, ktorá podľa ich mienky prekročila všetky medze a ohrozuje obranyschopnosť štátu. Myslíte si, že na to niekto v EÚ zareagoval? Neviem si racionálne vysvetliť ten hlboký predklon západných politikov pred ukrajinským prezidentom, ale rád by som pripomenul, že Volodymyr Zelenskyj nemá žiadny právny nárok na zbrane a dokonca ani inú formu pomoci. Môže len prosiť, ale nie vyžadovať. Čo bude robiť, keď bude členom EÚ alebo NATO? Bude Kyjev všetkým despoticky diktovať podmienky?

Som naozaj znepokojený tým, ako sa Volodymyr Zelenskyj správal v Bulharsku. No ešte viac tým, že žiaden z jeho európskych alebo severoatlantických spojencov sa Bulharska nezastal. Chcem pripomenúť, že bulharský prezident Rumen Radev na stretnutí so svojím ukrajinským partnerom v Sofii nezastával nijaké „kremeľské postoje“, ako to dezinterpretovali naši tupí novinári. Najlepšie bude zacitovať celý príhovor, ktorý povedal: „Chcem vyjadriť našu solidaritu s ukrajinským ľudom a s obeťami tejto vojny. Už v prvých dňoch vojny som túto agresiu odsúdil. V prvých mesiacoch Bulharsko podalo ruku tisícom občanov Ukrajiny, a mnoho z nich je naďalej pod ochranou našej krajiny. Podpísali sme dôležitú deklaráciu, ktorá je dôležitým krokom v rozvoji našich vzťahov. Nepodporujem však poskytovanie munície, hlavne nie zo záloh bulharskej armády, lebo ako prezident a vrchný veliteľ ozbrojených síl cítim zodpovednosť za to, aby bulharská armáda nebola oslabená. Okrem toho som presvedčený, že vojenské riešenie konfliktu na Ukrajine neexistuje.“

To, čo nasledovalo, bol šok pre všetkých. Volodymyr Zelenskyj naziapal pred kamerami na svojho hostiteľa, že na Ukrajine sa neodohráva konflikt, ale vojna, odmietol návrhy na diplomatické urovnanie a pohrozil Bulharom, že ak sa oni stavajú proti vojenskej pomoci Ukrajine, mohlo by sa im stať, že iní odmietnu pomoc im. Ukrajinský prezident však evidentne nepochopil jednu podstatnú vec. Bulharsko je členom NATO a plní si svoje spojenecké záväzky, preto má na pomoc nárok. Nie je však s Ukrajinou zviazané nijakou dohodou, na základe ktorej by si Kyjev takto agresívne mohol činiť nejaký nárok. Tým skôr, ak mu prezident Radev pripomenul, ako výrazne sa Bulharsko podieľa na pomoci Ukrajine humanitárnymi zásielkami a prichýlením tisícov utečencov. Za toto všetko sa mu však Zelenskyj nepoďakoval ani slovom, čo je hanebné.

A teraz si to porovnajte so servilným prístupom slovenskej prezidentky. Zuzana Čaputová, ktorá bola z tejto „mimoriadne vzácnej návštevy“ unesená viac ako z prítomnosti pápeža, sa hrdo prihlásila k protiústavnému odovzdaniu stíhačiek. Priznala síce, že viac už nemáme a naše sklady sú prázdne, ale sľúbila, že pre Ukrajinu sami vyrobíme ďalšiu muníciu a dodáme aj Zuzany (nie tie z Prezidentského paláca, ale húfnice). Čaputová taktiež vyhlásila, že podporuje „mierovú iniciatívu Volodymyra Zelenského“ a želá Ukrajine spravodlivý mier. Ale to je ťažká demagógia. Zelenskyj totiž neponúkol nijakú mierovú iniciatívu, iba nesplniteľné ultimátum. Naopak, Zuzana Čaputová sa ani slovom nezmienila o skutočných mierových iniciatívach, napríklad pápeža Františka. Namiesto jeho požiadavky okamžitého zastavenia bojov podporila zavádzajúci propagandistický termín „spravodlivý mier“. Pod týmto newspeakom sa neskrýva nič iné ako vybojovanie víťazstva na bojisku. Mimochodom, tento propagandistický termín rád používal Adolf Hitler na ospravedlnenie svojich výbojov na konci tridsiatych rokov minulého storočia.

Rovnako obludne demagogické bolo vyhlásenie ukrajinského prezidenta, že ďakuje za každý ľudský život, ktorý zachránili naše bojové lietadlá. Omyl, pán prezident. Nesnažte sa prekrúcať realitu: zbrane ľudí zabíjajú – nech si to ospravedlníte akokoľvek – nie zachraňujú. Mnoho ľudí na Slovensku by nenamietalo nič proti tomu, keby sme vám poskytli odmínovacie zariadenia na záchranu ľudských životov. Lenže vám to nestačí. Vy chcete útočné zbrane. A na tie právo nemáte. Nie ste pán zemegule, aby ste si ako Chaplinov Diktátor uzurpovali pozornosť celého sveta.

Štyri dni pred summitom NATO je jasné, že Zuzana Čaputová bude patriť k tej časti aliancie, ktorá bude požadovať maximálnu ústretovosť voči Ukrajine. Svojím vyhlásením, že sme jej to sľúbili už na summite v Bukurešti roku 2008, iba potvrdila, že sa v bezpečnostnej politike buď nevyzná alebo škaredo zavádza. Práve v Bukurešti bola pozvánka pre Ukrajinu, ktorú navrhol George Bush a niektoré servilné východoeurópske štáty, vetovaná Nemeckom a Francúzskom. A to najmä na základe predchádzajúceho varovania Moskvy, že toto bude pre ňu vždy červená čiara. Opäť, podobne ako počas vojny v Iraku, rozbíjame jednotu Európy. A opäť tým riskujeme širší, možno globálny konflikt. Aj na tomto príklade vidíte, že nie je jedno, kto stojí na čele štátu. Bulharský prezident, ktorý kultivovaným spôsobom vysvetlil svoju ukrajinskému hosťovi, že ako hlavný veliteľ ozbrojených síl cíti zodpovednosť za obranyschopnosť svojej armády, zastáva záujmy svojho štátu rozhodne dôstojnejšie ako magisterka Čaputová, ktorá rozumie americkému alebo ukrajinskému prezidentovi viac ako vlastnému ľudu.

Upozornenie: Tento článok je výlučne názorom jeho autora. Články, príspevky a komentáre pod príspevkami sa nemusia zhodovať s postojmi portálu JNS.