Roman Michelko: Prekvapenia a úskalia volebných kandidátok

Prekvapenia a úskalia volebných kandidátok

Termín predčasných volieb 30. september sa blíži a strany postupne zverejňujú, s kým sa do súboja o voliča chystajú. Ako jedna z prvých zverejnila svoju kandidátku strana Progresívne Slovensko (PS). Jej kandidátka síce neobsahovala nijaké zásadnejšie prekvapenia, ale to, že po predsedovi strany a volebnom lídrovi Michalovi Šimečkovi nasledovala známa LGBTI a queer aktivistka Lucia Plaváková, svedčí o tom, že kultúrno- civilizačné témy budú tvoriť základ voleného programu tejto strany. V prvej desiatke sú aj všetci bývalí predsedovia strany, pričom ten, ktorý sa najviac zaslúžil o prepad strany v minulých voľbách, teda Michal Truban, je na najvyššom treťom mieste kandidátky, Ivanovi Štefunkovi patrí siedma pozícia a Irene Bihariovej desiata. O tom, že zásadné ekonomické riešenia nie sú až takou prioritou strany, svedčí až relatívne nízke, „až“ jedenáste miesto ich ekonomického experta Štefana Kišša.

Letmý pohľad na kandidátku Progresívneho Slovenska dáva jasne najavo, že chlebové témy, ktoré trápia väčšinu spoločnosti (vysoká inflácia, ceny potravín či skokové zvýšenie úročenia hypoték), nie sú veci, ktorým sa budú venovať prioritne. Kandidátka PS jasne naznačuje, že top témou tejto strany bude progresivistická ideológia, green deal a podobné eurozvrhlosti, ktorými chce táto strana kontaminovať slovenskú politiku. Chvalabohu, zdá sa, že okrem SASKY na tieto agendy nebude mať prirodzených koaličných partnerov.

V súvislosti s kultúrnymi vojnami sa musíme pozrieť na akoby hodnotovo druhý breh politického spektra. Skúša Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) svoje tretie „trikrát a dosť“? Táto politická strana bola stabilnou súčasťou parlamentného života dlhých dvadsaťšesť rokov od roku 1990 do roku 2016, potom však dvakrát po sebe v parlamentných voľbách v rokoch 2016 a v roku 2020 prepadla. Zdá sa, že ak prepadne aj tretíkrát, bude fungovať už len na lokálnej a regionálnej úrovni.

Ak hodnotíme túto stranu, musíme pričítať predsedovi strany Milanovi Majerskému k dobru, že odolal obrovskému nátlaku médií a vplyvných zákulisných hráčov a odmietol zobrať na kandidátku Matovičových skrachovancov, ktorí sa zoskupili v obskúrnom subjekte pod názvom Demokrati. Títo skrachovaní Matovičovi paholci sa nielenže totálne politicky zdiskreditovali, ale okrem toho sú to aj nositelia tej najagresívnejšej liberálnej agendy, čo by znamenalo definitívnu likvidáciu KDH ako strany, ktorú nemôže voliť akýkoľvek volič, ktorí očakáva obranu konzervatívnych hodnôt.

Na rozdiel od Progresívneho Slovenska KDH dalo na kandidátku s číslom dva trocha prekvapivo ekonomického experta strany Jozefa Hajka, čím dávajú jasne najavo, že chlebové témy vnímajú ako prioritné a dôležité. Naopak, umiestnenie Františka Mikloška na dvanáste miesto kandidátky nemožno vnímať inak ako kontroverzne. Na strane jednej je to známa tvár, ktorá môže osloviť nostalgikov, ktorí spomínajú na zlaté deväťdesiate roky, na strane druhej je to osoba, ktorá mala vždy blízko k liberálnym prúdom a politicky spájala nespojiteľné. No a práve jeho vyjadrenia o tom, že spolupráca s progresívcami je nielen možná, ale aj vítaná, môže v konečnom dôsledku stranu pochovať.

V snahe získať konzervatívny priestor pre svoju stranu sa Majerskému podaril akýsi polkrok dopredu, keď na kandidátku získal bývalého podpredsedu Kresťanskej únie (KÚ) Branislava Škripeka. Tento človek sa na rozdiel od Richarda Vašečku či Anny Záborskej nezdiskreditoval ako Matovičov poskok. Napriek tomu je otázne, či to bude stačiť.

Pri pohľade na kandidátku SASKY, ktorá ide „vyhrať“ voľby s preferenciami päť percent, nás musí udiviť stopäťdesiate miesto na kandidátke. Absurdný paradox je, že ho obsadil bývalý predseda KDH Alojz Hlina. Od tohto politického eskamotéra sme si už zvykli na všeličo, ale sotva nájdeme na svete stranu, kde bývalý predseda konzervatívnej strany prebehne na druhý breh a stane sa zrazu liberálom, resp. podľa jeho vyjadrení konzervatívcom západného, nie karpatského typu. Znamená to napríklad to, že mu vôbec neprekážajú registrované partnerstvá.

No a ak máme pokračovať vo výpočte bizarností, tak celkom určite medzi ne patrí aj kandidatúra kovaného liberála Martina Klusa za stranu SME RODINA Borisa Kollára. Tento vzorný eurohujer je na kandidátke strany, ktorá pred eurovoľbami paktovala s Marine Le Penovou či s Matteom Salvinim, za čo si vyslúžila hysterický protest od Klusových súputníkov.

Táto kandidátka má však v sebe viacero bizarností, napríklad je na nej aj primátor Rimavskej Soboty Jozef Šimko, ktorý kandidoval za Ľudovú stranu Naše Slovensko (ĽS NS), pričom Klusov asistent je jeho vyzývateľ a ich vzájomné vzťahy sú viac než komplikované. Okrem toho na kandidátke strany SME RODINA je aj Anton Hrnko, s ktorým sa Martin Klus značne neráči.

Na kandidátke SME RODINA sa naplno ukazuje, ako dokáže politický oportunizmus prekračovať všetky rozumné hranice. Je jasné, že okomentovať všetky kandidátne listiny je nad možnosti jedného komentára, preto považujme tento komentár len za prvú časť seriálu.

Prekvapenia a úskalia volebných kandidátok

Termín predčasných volieb 30. september sa blíži a strany postupne zverejňujú, s kým sa do súboja o voliča chystajú. Ako jedna z prvých zverejnila svoju kandidátku strana Progresívne Slovensko (PS). Jej kandidátka síce neobsahovala nijaké zásadnejšie prekvapenia, ale to, že po predsedovi strany a volebnom lídrovi Michalovi Šimečkovi nasledovala známa LGBTI a queer aktivistka Lucia Plaváková, svedčí o tom, že kultúrno- civilizačné témy budú tvoriť základ voleného programu tejto strany. V prvej desiatke sú aj všetci bývalí predsedovia strany, pričom ten, ktorý sa najviac zaslúžil o prepad strany v minulých voľbách, teda Michal Truban, je na najvyššom treťom mieste kandidátky, Ivanovi Štefunkovi patrí siedma pozícia a Irene Bihariovej desiata. O tom, že zásadné ekonomické riešenia nie sú až takou prioritou strany, svedčí až relatívne nízke, „až“ jedenáste miesto ich ekonomického experta Štefana Kišša.

Letmý pohľad na kandidátku Progresívneho Slovenska dáva jasne najavo, že chlebové témy, ktoré trápia väčšinu spoločnosti (vysoká inflácia, ceny potravín či skokové zvýšenie úročenia hypoték), nie sú veci, ktorým sa budú venovať prioritne. Kandidátka PS jasne naznačuje, že top témou tejto strany bude progresivistická ideológia, green deal a podobné eurozvrhlosti, ktorými chce táto strana kontaminovať slovenskú politiku. Chvalabohu, zdá sa, že okrem SASKY na tieto agendy nebude mať prirodzených koaličných partnerov.

V súvislosti s kultúrnymi vojnami sa musíme pozrieť na akoby hodnotovo druhý breh politického spektra. Skúša Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) svoje tretie „trikrát a dosť“? Táto politická strana bola stabilnou súčasťou parlamentného života dlhých dvadsaťšesť rokov od roku 1990 do roku 2016, potom však dvakrát po sebe v parlamentných voľbách v rokoch 2016 a v roku 2020 prepadla. Zdá sa, že ak prepadne aj tretíkrát, bude fungovať už len na lokálnej a regionálnej úrovni.

Ak hodnotíme túto stranu, musíme pričítať predsedovi strany Milanovi Majerskému k dobru, že odolal obrovskému nátlaku médií a vplyvných zákulisných hráčov a odmietol zobrať na kandidátku Matovičových skrachovancov, ktorí sa zoskupili v obskúrnom subjekte pod názvom Demokrati. Títo skrachovaní Matovičovi paholci sa nielenže totálne politicky zdiskreditovali, ale okrem toho sú to aj nositelia tej najagresívnejšej liberálnej agendy, čo by znamenalo definitívnu likvidáciu KDH ako strany, ktorú nemôže voliť akýkoľvek volič, ktorí očakáva obranu konzervatívnych hodnôt.

Na rozdiel od Progresívneho Slovenska KDH dalo na kandidátku s číslom dva trocha prekvapivo ekonomického experta strany Jozefa Hajka, čím dávajú jasne najavo, že chlebové témy vnímajú ako prioritné a dôležité. Naopak, umiestnenie Františka Mikloška na dvanáste miesto kandidátky nemožno vnímať inak ako kontroverzne. Na strane jednej je to známa tvár, ktorá môže osloviť nostalgikov, ktorí spomínajú na zlaté deväťdesiate roky, na strane druhej je to osoba, ktorá mala vždy blízko k liberálnym prúdom a politicky spájala nespojiteľné. No a práve jeho vyjadrenia o tom, že spolupráca s progresívcami je nielen možná, ale aj vítaná, môže v konečnom dôsledku stranu pochovať.

V snahe získať konzervatívny priestor pre svoju stranu sa Majerskému podaril akýsi polkrok dopredu, keď na kandidátku získal bývalého podpredsedu Kresťanskej únie (KÚ) Branislava Škripeka. Tento človek sa na rozdiel od Richarda Vašečku či Anny Záborskej nezdiskreditoval ako Matovičov poskok. Napriek tomu je otázne, či to bude stačiť.

Pri pohľade na kandidátku SASKY, ktorá ide „vyhrať“ voľby s preferenciami päť percent, nás musí udiviť stopäťdesiate miesto na kandidátke. Absurdný paradox je, že ho obsadil bývalý predseda KDH Alojz Hlina. Od tohto politického eskamotéra sme si už zvykli na všeličo, ale sotva nájdeme na svete stranu, kde bývalý predseda konzervatívnej strany prebehne na druhý breh a stane sa zrazu liberálom, resp. podľa jeho vyjadrení konzervatívcom západného, nie karpatského typu. Znamená to napríklad to, že mu vôbec neprekážajú registrované partnerstvá.

No a ak máme pokračovať vo výpočte bizarností, tak celkom určite medzi ne patrí aj kandidatúra kovaného liberála Martina Klusa za stranu SME RODINA Borisa Kollára. Tento vzorný eurohujer je na kandidátke strany, ktorá pred eurovoľbami paktovala s Marine Le Penovou či s Matteom Salvinim, za čo si vyslúžila hysterický protest od Klusových súputníkov.

Táto kandidátka má však v sebe viacero bizarností, napríklad je na nej aj primátor Rimavskej Soboty Jozef Šimko, ktorý kandidoval za Ľudovú stranu Naše Slovensko (ĽS NS), pričom Klusov asistent je jeho vyzývateľ a ich vzájomné vzťahy sú viac než komplikované. Okrem toho na kandidátke strany SME RODINA je aj Anton Hrnko, s ktorým sa Martin Klus značne neráči.

Na kandidátke SME RODINA sa naplno ukazuje, ako dokáže politický oportunizmus prekračovať všetky rozumné hranice. Je jasné, že okomentovať všetky kandidátne listiny je nad možnosti jedného komentára, preto považujme tento komentár len za prvú časť seriálu.