13. júna 2024

Eduard Chmelár-NAMIESTO KULTÚRNYCH VOJEN POTREBUJEME KULTÚRNY MIER

Zdielajte

NAMIESTO KULTÚRNYCH VOJEN POTREBUJEME KULTÚRNY MIER

Musím sa priznať, že nedávna slovná prestrelka medzi lídrami Smeru-SSD a Hlasu-SD, kto z nich dvoch je viac proti registrovaným partnerstvám, vo mne vyvolala veľké rozpaky. Pripomenula mi polemiku medzi Andrejom Hlinkom a Milanom Hodžom na stránkach slovenskej tlače, kde vodca ľudákov vyčítal liberálom, že sú antisemiti len vtedy, keď sa im to hodí, na čo mu líder agrárnikov zakontroval: „Nie, to nie je pravda, my sme boli vždy proti židom!“ Nuž, taká bola všeobecná nálada v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia, ktorá vyústila až do holokaustu…

Vyhovárať sa dnes na dobu je však nepatričné už len preto, že hovoríme o dvoch stranách, ktoré sami seba označujú za sociálnodemokratické. A základnou hodnotou a cnosťou sociálnej demokracie vždy bola rovnosť – politická, občianska i sociálna. Smer je v tejto agende čitateľný od začiatku – odmieta registrované partnerstvá. Ideológ (pre zmenu) Hlasu Boris Zala však tvrdí, že odmietanie registrovaných partnerstiev z ich strany je len volebnou taktikou. To mi príde absolútne zvrátené. O aký typ voliča vlastne majú záujem? Naženú k sebe pravicový elektorát, a potom sa čudujú, že nevedia zmeniť spoločnosť, ale spoločnosť mení ich?

Budem brutálne úprimný, aj keď som si vedomý toho, že väčšine sa nebude to, čo teraz poviem, páčiť. Mám plné zuby kultúrnych vojen, ktoré nás odvádzajú od podstaty problémov, ktorým čelíme. Na samotných registrovaných partnerstvách nevidím nič zlé. Neohrozujú dokonca ani ústavne zakotvený princíp jedinečnosti manželstva muža a ženy. Prospeli by nielen homosexuálnym párom, ale vyriešili by aj veľa starostí heterosexuálnych párov, ktoré z rôznych dôvodov nechcú dospieť na úroveň manželstva. Tí ľudia tu žijú, potrebujú si vyriešiť svoje každodenné problémy, tak im, dočerta, prestaňme komplikovať život svojimi predsudkami. V tom naozaj nevidím problém. Keď to prešlo aj v takých silno katolíckych štátoch ako je Poľsko, Španielsko či Brazília – tým skôr politický subjekt, ktorý sa chce označovať za ľavicový, by sa mal k týmto otázkam postaviť čelom.

Problém vidím skôr v tom, že tu neexistuje spoločenská dohoda, že vyriešením týchto vecí uzavrieme sociálny zmier. Napokon, vidieť to aj na tom, že v krajinách, v ktorých presadili registrované partnerstvá, pouličný cirkus dúhových pochodov neustal. Predstavitelia tejto komunity na včerajšom stretnutí s prezidentkou teda neboli úprimní, keď tvrdili, že oni chcú byť vlastne neviditeľní, aby nikto neriešil ich pohlavie… No, nesprávajú sa tak. Z celej LGBTI+ (prepáčte, úprimne sa priznám, že v tých postupne pridávaných písmenkách sa už strácam) agendy je dnes už otvorená ideológia. A tá nadobúda prostredníctvom rôznych foriem nátlaku až represie podobu, proti ktorej sa rázne vymedzujem. Nikdy nemôžeme dopustiť, aby za to, že niekto spochybňuje nejakých vyfabrikovaných 52 pohlaví, išiel na päť rokov do väzenia, ako to navrhuje Progresívne Slovensko. Ak budeme ustupovať v takýchto zvrátenostiach a budeme dokonca spochybňovať vedu (viď prípad inak zúrivého ateistu a slávneho biológa Richarda Dawkinsa, ktorý bol kariérne postihnutý za to, že ako vedec odmietol označiť transsexuála na základe chromozómov za ženu), zavedú nám tu extrémni centristi teror.

Potrebujeme sa všetci upokojiť a obnoviť v našich životoch to, po čom kedysi tak vášnivo volali práve liberáli, no čo fanaticky zavrhli po tom, čo získali mediálnu moc – toleranciu. Tzv. progresívne sily tu vytvorili atmosféru, že práva lesieb, gayov, bisexuálov, transsexuálov, zoofilov, pedofilov a iných nebinárnych osôb, ktorých vraj zraňuje, keď im nehovoríme správnym zámenom (o ktorom nemusím ani tušiť, keďže som dotyčnú osobu mohol poznať dvadsať rokov napríklad ako Kuba), sú najdôležitejšou agendou súčasnosti. A ja tvrdím, že máme právo vykričať do sveta, že to tak nie je. Ako som už veľakrát zdôraznil, nemám problém s registrovanými partnerstvami. Nikdy som však nebol na žiadnom dúhovom pochode, nikdy som nepociťoval potrebu natierať sa dúhovými farbami alebo nosiť dúhovú parochňu ako na karnevale a už vôbec nie nahradiť slovenskú zástavu na štátnych budovách dúhovou. A pokiaľ mi je známe, aj na dúhových pochodoch sa zúčastňujú skôr podporovatelia LGBTI+ komunity, kým väčšina homosexuálne orientovaných ľudí zostáva doma z jedného prostého dôvodu – nemajú radi exhibicionizmus a mnohí z nich sú dokonca presvedčení, že takáto forma ich pochopeniu v spoločnosti skôr škodí.

Som presvedčený o tom, že väčšina ľudí na Slovensku nemá problém s odstránením diskriminácie homosexuálov. To, čo im prekáža a čo vyvoláva čoraz väčší odpor, je zjavné uprednostňovanie ich požiadaviek pred problémami väčšiny ľudí, ktorým napokon čelia aj oni sami. Aj oni totiž musia platiť účty za elektrinu, aj oni čelia zvyšujúcim sa cenám potravín, aj oni majú problém zohnať si bývanie, aj oni nemôžu dostať bežné lieky, aj oni za posledné roky schudobneli. Nedávna tragédia v Telgárte, pri ktorej zahynul jeden človek a 70 ďalších prišlo o strechu nad hlavou, nám pripomenula, že problém sociálne vylúčených skupín sa nijako nezmenšil, naopak, narastá, len nikto ho nerieši. Hoci nám narastá počet chudobných, nikto nezvoláva exhibicionistické pochody, prezidentka o tom nepíše niekoľko statusov denne a médiá sa o to takmer nezaujímajú. Preto je úplne pochopiteľné, že narastá hnev a frustrácia tých, ktorí každý deň počujú iba to, že najväčšou tragédiou tohto štátu je, že rodina odmieta prijať rodovú identitu ich dospelého dieťaťa, ktoré z toho utrpelo traumu. A počuli ste už o extrémne narastajúcom počte samovrážd ľudí na okraji sociálnej priepasti či o množstve smrteľných pracovných úrazov? O tých stovkách a stovkách obetí, od ktorých vy, hyeny, odvraciate zrak, lebo ste ich odsúdili cynickým výrokom, že „trh to vyrieši“?

Nie náhodou sa v ľavicových kruhoch hovorí o progresívnej citlivosti na LGBTI+ agendu taký vtip, že liberáli majú radi rôznorodosť vykorisťovania. A nie náhodou už aj bývalý poslanec a spojenec PS Miroslav Beblavý napomenul progresívcov, že je úplne v poriadku, ak obhajujú práva gayov a lesieb – problém je, keď to vyzerá, že ich nič iné nezaujíma. Takže nie, nemýľte sa: centrom agendy ľavice (ani tej modernej) nie sú homosexuáli. To len sociálna demokracia zlyhala pri obrane sociálneho štátu a teraz si frustráciu z tohto zlyhania lieči tým, že dezertovala zo svojej pôvodnej agendy k liberalizmu alebo ku konzervativizmu. Ale toto nie je riešenie.

S kultúrnymi vojnami u nás začal Svetozár Hurban – Vajanský. Jeho extrémna neznášanlivosť rozštiepila a fakticky zničila jednotu slovenskej spoločnosti. Odmietal evolúciu i technologický pokrok, svojich protivníkov urážal bez servítky, o profesorovi Masarykovi hovoril ako o zradcovi, prázdnej hlave, hlupákovi, správal sa ako grobian, takže od neho začala bočiť väčšina národovcov. Na jeho antisemitské názory sa odvolával Tisov režim pri arizácii židovských podnikov. Pred manželkou spisovateľa Tajovského, Hanou Gregorovou, si dokonca odpľul s výkrikom „Fuj, baba, femina!“, a to iba preto, lebo bola prvou Slovenkou, ktorá si obliekla nohavice, háčkovanie považovala za stratu času a písala články o potrebe vzdelávať ženy – čo považoval Vajanský za nemravné a o emancipácii druhého pohlavia sa dokonca vyjadril, že je proti prírode. Tam sa to všetko začalo. Keď Ľudmila Podjavorinská poslala koncom októbra 1918 list mužom, ktorí stáli pri zrode Martinskej deklarácie, aby dali ženám politické a občianske práva, aby sa mohli stať členkami Slovenskej národnej rady a byť pri zakladaní česko-slovenského štátu, títo slovutní páni takúto samozrejmosť svorne odmietli. Dula, Medvecký, Hodža, Hlinka, Juriga, Lehocký, Zoch, Stodola – všetci. A tak naše osvietené ženy – Podjavorinská, Gregorová, Vansová a ďalšie museli ostať vonku pred Tatrabankou, horšie ako v nejakej moslimskej krajine. A odvtedy tu stále bojujeme s ľudskou hlúposťou a predpotopnosťou.

Na druhej strane by práve sociálni demokrati mali byť tí, ktorí upokojujú spoločnosť, tlmia vášne a zbytočne neprilievajú olej do ohňa. Zábery na štekajúce extravagantne oblečené osoby na reťaziach môžu byť iste odpudzujúce, ale treba si uvedomiť, že toto rozhodne nie je reprezentačná vzorka homosexuálov, rovnako ako masový vrah Breivik nezosobňuje kresťanov, opitý Slota nepredstavuje národne cítiacich ľudí a násilník Kollár nestelesňuje konzervatívnych mužov. Takéto zámerne skreslené obrazy tejto menšiny neriešia problém, ale iba zvyšujú napätie v spoločnosti. Napokon, už niekoľkokrát som varoval sociálnu demokraciu, že ak pytliači v revíroch krajnej pravice, nič na tom nezíska. Naopak, oslabuje ju to. Volič si totiž vždy radšej vyberie originál. Tak, ako sa ukázalo, že vyostrená rétorika proti migrantom nepomohla Smeru, ale priviedla do parlamentu kotlebovcov, tak sa môže už skoro ukázať, že z tohto honu na homosexuálov nebude ťažiť ani Smer, ani Hlas, ale Republika. Je najvyšší čas zatiahnuť ručnú brzdu a vrátiť sa k agende, v ktorej je najmä Robert Fico dobrý a uveriteľný: v dôraze na riešenie sociálnych problémov a v nekompromisnej podpore mierovej politiky. Všetko ostatné je politický folklór.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *