Eduard Chmelár. Fiasko, ktoré dnes v noci utrpela NAKA a v podstate aj celá vládna moc prepustením bývalého policajného prezidenta Tibora Gašpara na slobodu, sa nemohlo skončiť inak.

NEJDE O NIČ INÉ AKO O PRENASLEDOVANIE A ZASTRAŠOVANIE OPOZÍCIE

Fiasko, ktoré dnes v noci utrpela NAKA a v podstate aj celá vládna moc prepustením bývalého policajného prezidenta Tibora Gašpara na slobodu, sa nemohlo skončiť inak. V opačnom prípade by naša justícia bola na úrovni Bieloruska. Za toto svojvoľné porušovanie zákonov, keď zavreli popredného opozičného kandidáta v nadchádzajúcich parlamentných voľbách iba preto, lebo jeden univerzálny udavač po trinástykrát zmenil výpoveď a spomenul si, že generál Gašpar by vlastne mohol vedieť o jednej korupcii, hoci na to nemá žiadne dôkazy, ale on si myslí, že by to tak mohlo byť – by však mal už konečne niesť niekto zodpovednosť. Samozrejme, ak existuje dôvodné podozrenie, nech celú záležitosť štandardne vyšetria, ale navrhovať za toto väzbu je taký škandál, až môže vzniknúť oprávnená otázka, prečo nezavreli aj Andreja Kisku, ktorého vinu médiá tak okázalo bagatelizujú. Premiér Ódor, ktorý celú zbabranú policajnú akciu obhajoval tým, že polícia musí konať bez ohľadu na volebnú kampaň, sa fatálne mýli. Na to, aby vyšetrovali, zatýkali a očisťovali spoločnosť, mali tri a pol roka, ale uväzniť opozičných kandidátov počas volebnej kampane je politická perfídnosť. To sa v demokratických štátoch jednoducho nerobí.

Som presvedčený, že to, čoho sme svedkami, je vedomé prenasledovanie a zastrašovanie opozície, že vládnuca moc zmenila pôvodné plány iba preto, lebo nepočítali s takouto rozhorčenou reakciou verejnosti, ktorá bola tehotná masovými protestami. Od niekoľkých z vás som dostal v týchto dňoch veľa otázok, prečo si vraj zastávam Smer, veď sú to mafiáni. Ide o to, že neobhajujem nejakú stranu, ale princípy právneho štátu, ktoré sa tu lámu cez koleno, a toto začína chápať čoraz viac ľudí. Uvedomte si, že pôvodcom rozvratu slovenskej politickej kultúry je Igor Matovič, ktorý vniesol do nášho verejného života vulgárnosť až nepríčetnosť bezprecedentných rozmerov. Prestali sme spolu diskutovať, začali sme sa napádať, namiesto argumentov prišli osobné útoky a iracionálna viera, že ten je mafián, tamten patrí do basy a henten kryje zlodejov. Takáto suterénna úroveň politického diskurzu poznačila všetkých, všetkých bez rozdielu. A práve toto musíme zmeniť.

Nemôže to tu fungovať tak, že ľudí odsúdia vopred a bez súdu. Každý, kto dnes videl na obrazovke RTVS šéfa progresívcov Michala Šimečku, ako sa po tom všetkom s priam boľševickým zanietením zadúšal, že „polícia koná, ako uzná za vhodné“ a „treba sa oprieť o orgány právneho štátu a ja im dôverujem“, musel pochopiť, akoby to tu vyzeralo, keby vládol tento fanatický šialenec a ako si Progresívne Slovensko predstavuje spravodlivosť. Tento človek nielen bezmyšlienkovite ignoroval vyše dvadsať rozhodnutí Ústavného súdu SR o porušení práv obvinených a vyjadril bezvýhradnú dôveru represívnym orgánom tohto štátu napriek tomu, že tu boli dlhodobo a opakovane protiústavne väznení ľudia. On nerozumie ani tomu, že použitie legendárneho paragrafu 363 neznamená, že dotyčný sa už nemôže postaviť pred súd, ale to, že Hamranovi a Lipšicovi ľudia nedokázali sformulovať ani právne čisté postupy, takže generálny prokurátor musel použiť posledný opravný prostriedok, ktorý v minulosti (len tak mimochodom) pomohol aj Danielovi Lipšicovi či Gáborovi Grendelovi. Ale použitie tohto paragrafu nebráni tomu, aby sa proces začal odznova, ako sa to vo viacerých prípadoch už aj stalo, takže Michal Šimečka je buď absolútny právny diletant alebo zákerne zavádza.

Politický súper nemôže byť nepriateľ na život a na smrť, ktorého treba zničiť alebo dokonca zabiť podľa biblického návodu Ezechiel, kapitola 7. To je čistý fanatizmus. Nepredpokladám, že väčšina ihneď pochopí, že v demokratickej diskusii nejde o víťazstvo, ale o posun bližšie k pravde, k čomu nám má pomôcť vzájomne obohacujúci dialóg alebo polemika s politickým konkurentom. Ale na začiatok by stačilo, aby sa moderátori TA3 Rasťo Iliev a Richard Dírer nesprávali ako Pavel Kapusta v mečiarovskej televízii, aby sa vládna moc neusilovala poraziť opozíciu vo voľbách kriminálnymi, ale politickými prostriedkami a aby hlava štátu v tejto hysterickej situácii stmeľovala národ, nie čurillovcov s progresívcami. V týchto dňoch koluje na internete video spred piatich rokov, na ktorom sa Zuzana Čaputová, Daniel Lipšic, Veronika Remišová a Lucia Nicholsonová dohovárajú, ako prevziať moc tak, aby ju v ďalších voľbách nestratili, ako zaručiť kontinuitu ich moci. Pre niekoho to môže vyznievať až detinsky komicky – niektoré deti sa hrávali na vojačikov, títo sa hrali na slušných ľudí. Ibaže v ich mentalite, v tom ako chápu výkon moci v demokratickom štáte, je niečo nebezpečné. Oni sa pluralitu politickej ponuky usilujú nahradiť nezvratnými zmenami.

Nebudem špekulovať nad tým, či bol zásah NAKA taký babrácky, že priniesol Smeru na striebornom podnose percentá, o akých ani nesnívali. Ale každému, komu ešte zostal zmysel pre férové pravidlá hry pre všetkých a pre demokratickú politickú kultúru, muselo najneskôr v posledných dňoch dôjsť, že takto to ďalej nejde a že tento čoraz hlučnejší pochod k autoritatívnemu štýlu vládnutia treba zastaviť. Lebo my už dávno nie sme v štádiu polarizácie spoločnosti, slovenská spoločnosť neexistuje, je extrémne atomizovaná a spoločné záujmy sú rozdrvené na prach. Čaká nás teda niečo dôležitejšie ako voľby. Čaká nás rekonštrukcia demokratického politického systému tak, aby ľudia kritizujúci tento stav neboli prenasledovaní, zastrašovaní, väznení, vyhadzovaní z práce, aby sa tu neudomácňoval neonormalizačný strach bežných ľudí o svoju slobodu a existenciu. Lebo o to tu ide.