Matovičova éra pred a po ňom, éra totálneho chaosu, zmätkov, rozvratu, rozpoltenosti nielen osobností, ale aj celej spoločnosti, nenávisti, úplnej straty empatie a solidarity
Matovičova éra pred a po ňom
Ak sa niekedy zas budú prepisovať slovenské dejiny, práve prebiehajúce desaťročie sa pokojne môže pomenovať ako hraničná éra pred Matovičom a po ňom. Ako inak nazvať túto dobu totálneho chaosu, zmätkov, rozvratu, rozpoltenosti nielen osobností, ale aj celej spoločnosti, rozporuplnosti názorov i charakterov, nenávisti, úplnej straty empatie a solidarity, vyčleňovania minoritných, no napriek tomu mnohopočetných skupín obyvateľstva tou majoritnou na okraj záujmu, ignorancie biednych, šikany oponentov či najskrytejších foriem vydierania? Tomuto niekto ešte dokáže vravieť demokracia? Nič si nenahovárajme, absolútna sloboda neexistuje. Tá moja končí presne tam, kde začína tá tvoja…
Nie, nemyslím si, že na kauze najnovšieho zadržania a následného prepustenia pána Tibora Gašpara sa priamo či nepriamo náš celým národom milovaný ctihodný hetero pán z Trnavy podieľal. Na to, aby čosi také vymyslel, nie je dostatočne organizovaný, disciplinovaný, ani prefíkaný. No jeho rukopis je zreteľný, výrazne pripomínajúci jeho kontraproduktívne konanie z nedávnej doby typu: odvolávam, čo som už odvolal, ale aj tak to je pravda, odstúpim – neodstúpim, podám – nepodám, idzem – nejdzem. Matovič iba pred piatimi rokmi pošúchal Aladinovu lampu a pri jeho manažérskom babráctve z nej nevykúzlil poslušného, dobromyseľného služobníčka, plniaceho všetky priania, ale zlomyseľného džina, prekrútiaceho hore nohami aj tie najnevinnejšie. Takže – kto iný menovite má zásluhu na tom, že si v tomto štáte ktosi z celého nášho súdno-trestno-právneho systému urobil doslova trhací kalendár? Myslím, že sa dokážem natoľko odosobniť, aby som uvážlivo posúdila len suché fakty, bez prebytočného fantazírovania a spriadania nereálnych konšpiračných teórií…
Takže fakty. Že ide o presne načasovaný predvolebný kopanec najsilnejšej strane SMER, o tom vari nikto nepochybuje. No i keď ho pán Fico otáča proti pani prezidentke, predsedovi /ne/vlády a ministrovi vnútra v jednom, i konkurujúcemu Progresívnemu Slovensku, nezdá sa mi, žeby sa na tom fiasku naozaj spolupodieľali, nech by som aj nespochybňovala ich tiché spojenectvo. Vraj o tom pripravovanom zásahu vedeli? Neverím. Ani jeden z nich nie je natoľko obmedzený, aby si nevedel domyslieť ťažké následky svojho nekonania. Preto ich škrtám. No neškrtám kohosi /?/, kto si starostlivo prelistoval všetky prebiehajúce kauzy a vybral si práve tú, v ktorej figuruje popredný nominant strany SMER. Vyšetrovateľa agentúry NAKA. Kto je nadriadeným jej príslušníkov? Pán Daňko. A jeho priamym nadriadeným je pán Hamran. Čiže iba v týchto troch prípadoch máme stopercentnú istotu, že o nezmyselne brutálnej, jednoznačne zastrašujúcej akcii vedeli, ba ju až museli schváliť. U nikoho iného. Dokonca aj účasť pána Lipšica je diskutabilná, pretože to bol práve dozorujúci prokurátor ÚŠP, ktorý vydal príkaz na opätovné prepustenie pána Gašpara na slobodu…
Od mnohých potomkov VIP osobností zo sveta vysokej politiky či umeleckých kruhov som sa s odstupom času dozvedela, kto v skutočnosti ťahal za nitky a veľakrát žehlil ich mnohopočetné maléry. Nie, obvykle to neboli ich vlastní rodičia, ale napočudovanie ich príliš horliví podriadení, ktorí sa nazdávali, že tým svojim modlám preukazujú ktovieakú láskavosť. Nemôže byť v hre aj takáto možnosť? Ono sa tomu vraví „medvedia služba“, ktorá sa nakoniec celkom minie s pôvodným dobrým zámerom a otočí sa proti jej vykonávateľom. Pretože – čo sa vlastne nakoniec stalo? Pán Gašpar je perzekvovaným hrdinom dňa, na dôvod jeho zadržania sa akoby zabudlo, pán Fico dostal do ruky muníciu, o akej sa mu ani nesnívalo. No nechcem zľahčovať vysoko stresujúcu situáciu, akou si všetci prešli, najmä rodina pána Gašpara, ako aj on sám. Ja sama takmer infarktujem, ak mi niekto len zatelefonuje po desiatej večer, lebo to nemôže byť dobrá správa, iba jedna z tých nemilých. A o druhej ráno? V sobotu? Iba tá najhoršia, i keď sa z nej napokon vykľula len taká banalita s podotázkou: „Už zas?!“
Nedávno sa jedna kotkodákajúca osobnosť nášho politického spektra prudko ohradila voči zneužívaniu paragrafu 363. Ja sa dnes ohradzujem voči nadužívaniu policajtov z radov NAKA. Chápem, že si len plnia svoju služobnú povinnosť, no aj tak by ma zaujímalo, čo si v duchu oni myslia o svojich častých zásahoch. Aj o tom, ako nepochybne klesne doteraz vysoká dôvera občanov v ich oprávnenosť a nevyhnutnosť použitia zastrašovania z pozície moci. Dokonca som sa naivne nazdávala, že budú padať hlavy. /Hoci nerada miešam dokopy viac káuz naraz, pre porovnanie si spomeňte na prípad postrelenej frekventantky Policajnej akadémie, keď jej rektorka pani Kurilovská bola prinútená zo svojej funkcie odstúpiť. Iste, išlo o oveľa závažnejšiu situáciu, no aký podiel zodpovednosti na nej naozaj mala?! Predsa to nebola chyba ani systému, ani bezpečnostných opatrení, ale zlyhanie konkrétneho jedinca!/ Mýlila som sa. Zatiaľ sa nestínalo… Alebo mám predsa len ešte trošku vyčkať na to sľúbené preverenie relevantných faktov? A kde je zaručené, že o dva-tri dni, či o mesiac sa podobná situácia nezopakuje? Kto bude na rade ako ďalší? Prvé indície sa už objavili, dokonca na stránkach blogov Pravdy, keď známy prispievateľ pod vlastným menom už uverejnil zopár skutočne nechutných článkov o istom pánovi Kollárovi, bez uvedenia krstného mena. Náhoda či alibistický zámer? Nuž, už zas musím ísť zapátrať po najaktuálnejších preferenciách hnutia Sme rodina. Bude ďalším obetným baránkom, či…?!
