Eduard Chmelár: HLÁSI SA MATICA SLOVENSKÁ K SYMBOLIKE VOJNOVÉHO ŠTÁTU?

HLÁSI SA MATICA SLOVENSKÁ K SYMBOLIKE VOJNOVÉHO ŠTÁTU?

Mrzí ma, že Matica slovenská nedokáže prijať racionálnu kritiku a uznať svoj omyl. Jej reakcia na môj absolútne vecný status

v ktorom som nikoho neurážal, ale v ktorom som upozornil na nepravdy, ktoré táto inštitúcia šíri o našich štátnych symboloch, ma nepríjemne prekvapila. Nielenže nepriniesla nové argumenty, iba opakovala vyvrátené lži (čo už zaváňa cielenou propagandou), ale uchýlila sa aj k trápnym osobným útokom, ktoré nemá nijaký význam komentovať. Snáď len skonštatovať, že nepodpísať sa pod pamflet a urážať pod hlavičkou Matice slovenskej je zbabelosť, ktorá padá na celú organizáciu. Vo svojom živote som sa vždy držal jedného Aristotelovho výroku – Amicus Plato, sed magis amica veritas – Platón mi je drahý, ale ešte drahšou mi je pravda. Ak si chce Matica slovenská nárokovať na akúsi nedotknuteľnosť, v prvom rade nesmie šíriť klamstvá a zanovito si za nimi stáť aj po ich vyvrátení odborníkmi. Autorita sa totiž nezískava tým, že budete precitlivene reagovať na námietky a špiniť kritikov, ale tým, že na informácie, ktoré poskytujete, sa dá spoľahnúť.

Ako som už povedal, Matica slovenská vo svojej reakcii nepriniesla nič nové, naopak, do bahna svojich klamstiev sa prepadáva ešte viac. Nemá význam sa sporiť s inštitúciou, ktorá popiera realitu i samotné fakty, ktoré uviedol sám autor našej štátnej vlajky Ladislav Vrtel a namiesto toho zanovito trvá na tom, že prvenstvo patrí Františkovi Fugovi. Nie je to pravda a veci som uviedol na pravú mieru v citovanom článku. Matica však v šírení nezmyslov pokračuje a dokonca ich prehlbuje: „Jeho (Fugovo) prvenstvo je v tom, že ako dejinne prvý zaregistroval slovenskú vlajku tak, že na hurbanovskú bielo-modrú-červenú trikolóru umiestnil do stredu farebný slovenský znak,“ píše sa v jej stanovisku. Matica slovenská sa síce tvári, že „pochopiteľne nespochybňuje iné prvenstvo a zásluhy nášho prvého slovenského heraldika L. Vrtela, že vytvoril heraldickú podobu súčasnej slovenskej štátnej vlajky, no to zároveň neodporuje prvenstvu Františka Fugu, ktorý umiestnil farebný slovenský znak na starú hurbanovskú, resp. slovanskú trikolóru“. Ale ani to nie je pravda, stále je to lož.

Prejdem mlčaním bezočivosť, že nejaký anonymný matičný pisálek odporúča docentovi slovenských dejín, aby zašiel do archívov a overil si skutočnosti. Som presvedčený, že ten tragéd nevidel archív ani zvonku. Takže k tým skutočnostiam. Slovenský znak na slovenskej trikolóre môžeme doložiť v roku 1848, 1863, 1915, 1918, 1919 atď. (o desiatich návrhoch z roku 1939 ani nehovoriac). Fuga teda neobjavil nič nové. Naopak, jeho vyobrazenie je problematické – rozdiel oproti dnešnému štátnemu symbolu je predovšetkým v štylizácii znaku z čias vojnovej Slovenskej republiky. Je to niečo podobné, ako keby si dnešná Spolková republika Nemecko dala na vlajku orla v štylizácii znaku Tretej ríše. Preto na vyzdvihovanie Fugu negatívne zareagoval aj Ladislav Vrtel a opätovne pripomenul, že Slovenská republika sa v roku 1990 jednoznačne dištancovala od tradície Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945 a jej symboliky. Takže sa pýtam, či sa Matica slovenská hlási k symbolike vojnového štátu, či to otvorene prizná alebo už konečne prestane balamutiť ľudí. Do tejto kategórie patrí aj jej kŕčovitá obrana kňaza Fugu, že vraj nebol neoľudákom, lebo v tom čase nebol politický činný… No viete, to je rovnaká nehoráznosť, ako povedať o obdivovateľovi Adolfa Hitlera, že nie je neonacistom. Ak obdivujete Jozefa Tisa, ak máte na fare zavesený jeho veľký obraz, ak sa k nemu dokonca modlíte – tak ste neoľudák ako vyšitý, či sa vám to páči alebo nie.

Je mi ľúto, že v popieraní týchto skutočností sa Matica slovenská nelíši od dnešných neofašistov. Tým, že počiatky našej štátnej vlajky kladie do roku 1984, naše národné dejiny neuveriteľným spôsobom ochudobňuje. Dvojitý kríž na troch vrchoch vyhlásili za znak Slovenska a Slovákov štúrovci v roku 1848, nie nejaký Fuga. Prvýkrát náš znak oficiálne použila v septembri 1848 Slovenská národná rada v tom čase sa ešte formujúca vo Viedni. Dvojkríž na trojvrší bol použitý v roku 1920 aj v znaku prvej Česko-slovenskej republiky a v roku 1939 bola použitá jeho nehistorická podoba v znaku Slovenského štátu.

Keďže z heraldického hľadiska je najsprávnejšie obnovovať erby podľa najstaršej predlohy (pretože tá je nielen svedectvom o starobylosti, ale je aj heraldicky najčistejšia), pri tvorbe novodobého slovenského štátneho znaku siahol heraldik Ladislav Vrtel spolu s výtvarníkom Ladislavom Čisárikom po najstaršej kráľovskej pečati zo 14. storočia, kde je zobrazený dvojkríž na trojvŕší. Nijaký Fugov základ, nijaký znak Slovenského štátu. To je klamstvo!

MS dala svojej reakcii titulok „Ďalší zbytočný útok na Maticu“. Nie, zbytočná až hanebná bola takáto reakcia inštitúcie, ktorej historickým poslaním je uchovávanie a posilňovanie našej národnej identity, nie jej deformácia a ochudobňovanie. Takže si vyjasnime pojmy. Kritika založená na faktoch nie je útok, je to demokratická disciplína, ktorá nás posúva bližšie k poznaniu. Útokom je naopak takéto zbabelé znevažovanie mojej osoby pod rúškom anonymity a bez akýchkoľvek relevantných argumentov. Povinnosťou vlastenca je ozvať sa, keď sa falšujú naše národné dejiny. Ak Matica slovenská nerešpektuje renomovaných expertov, vedcov, historikov, ale vytvára si alternatívnu ideologickú podobu dejín, potom len dokazuje, že jej neoľudácke pudy sú silnejšie ako národná hrdosť. A v tom prípade opäť raz nevyužila príležitosť mlčať.

(Na snímke je doktor Ladislav Vrtel, oficiálny herold Slovenska, jediný, kto je oprávnený nazývať sa autorom štátnej vlajky a kto chápe starostlivosť o štátnu symboliku ako svoje celoživotné poslanie.)