Viktória Hellenbart: Úbohosť, ako prvotriedny produkt

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

👉Sledujte nás tiež na X. com 👈

6 minút zamyslenia, 6 minút z vášho života

„Národ postihnutý megalomániou si aj z vlastnej úbohosti urobí svetový primát.“ (Stano Radič slovenský humorista, moderátor, politik a sociológ 1955–2005)

Začínam citátom slovenského humoristu, ktorý je smerovaný na národ. Súčasťou spoločenského života v každom národe je aj šírenie správ a informácií o dianí okolo nás.

Médiá hlavného prúdu, ktoré sa na tento post vyštverali akosi samozvane, a keď tam podľa vlastného posúdenia vystúpili, alebo nám jednoducho vnucujú, že tam sú, začali veriť, že oni sami sú nositeľmi jedinej pravdy.

Megalomansky vystavujú na obdiv produkty svojej myšlienkovej činnosti a bez hanby urážajú vlastných čitateľov produktami nízkej kvality, akými sú lži, polopravdy, propaganda a manipulatívne články, ktoré ani v tejto kategórii nevynikajú brilantnosťou štýlu, logiky a talentom. A ešte chcú, aby im čitatelia za túto produkciu platili.

Zdá sa, že po voľbách, v ktorých zvíťazil nimi nenávidený SMER, im svitá na skvelé oddychové časy. Už totiž začínajú vyťahovať a recyklovať staré otrepané témy a stokrát čítané články o minulých aférach SMERU, vyťažujú kšefty s advokátmi, podnikateľmi a iné stokrát počuté témy, o ktorých len oni sami netušia, že ich čaro vyprchalo tak, ako vôňa hoc aj drahého, ale prestarnutého parfému. Takže stačí starým témam pridať nový nános síry a sviežu esenciu novej nenávisti, a je to.

Priliehavejšie slovo ako úbohosť, ma na pechorenie týchto aktivistických médií, ktoré dosiahlo svoj vrchol za ostatné tri roky, nenapáda.

V slovenskom synonymickom slovníku k slovu úbohý nájdete výrazy ako biedny, slabý alebo niečo, čoho je málo.

Diktátorské a totalitné režimy, v ktorých z princípu ich vládnutia absentuje sloboda slova, a úsilie o potlačenie iného názoru (aj nevysloveného), používali na dosiahnutie týchto cieľov písané slovo, denníky, ktoré boli hlavným názorovým prúdom, a formou propagandy, osvety a ideovej prevýchovy svojich čitateľov, a podporovali udržanie moci diktátormi. V minulom režime ich bolo niekoľko, niektoré sa dokonca odoberali povinne, ak chcel mať človek bezproblémovú kariéru a nechcel vytŕčať z radu, ako nekonformný s režimom.

V súčasnosti aj za pomoci polície, sú podobným spôsobom pretláčané a vyzdvihované len niektoré denníky a (hoc aj internetová) tlač, ako tie jediné správne, pričom tí, ktorí ich čítajú sú tí slušní ľudia, a tí, ktorí čítajú tie ostatné, sú označovaní za lúzu, dezolátov a menejcenných.

Je jasné, že takéto tendencie sú charakteristickým znakom nástupu totality a nie slobody a demokracie, a to sa nezmení ani tým, že tí, ktorí presadzujú iba svoj názor ako ten správny, sa označujú za demokratov.

Obrovský rozdiel oproti minulému režimu je však (zatiaľ) v tom, že vlastníkom propagandistických, jediných správnych médií, bol štát a v záujme štátu a vládnucej strany, ktorej vedúca úloha bola zakotvená aj v ústave, sa šírila propaganda a myslenie občanov bolo usmerňované s cieľom podporovať alebo neohroziť existujúce štátne zriadenie. Toto štátne zriadenie na oplátku vrátilo svojim občanom, ktorých mnohé slobody boli výrazne oklieštené, veľa v oblasti pozdvihnutia ich sociálneho štandardu. Vybudovalo sa mnoho škôl, škôlok, nemocníc, bytov, závodov, infraštruktúra a zabezpečilo sa zamestnanie takmer pre všetkých.

V súčasnosti, sa nám vnucuje „nákup“ propagandy zo stránok plátkov v rukách súkromných spoločností, podnikateľských subjektov, ktoré sa z akéhosi neznámeho dôvodu pasujú za pravdivé ústa štátu. Ich majitelia ako podnikateľskí predátori bohatnú a ostatným “ na oplátku“ ponúkajú vlastné služby, ktoré sú zdrojom ich príjmu. K zlepšeniu sociálneho statusu občana, a zvýšeniu jeho pocitu slobody a pohody prispievajú v kvalite úmernej „literárnej tvorbe“, ktorú svojim čitateľom ponúkajú. Takmer nijako.

Takže, zatiaľ čo v minulosti, nám za slobody, o ktoré sme boli pripravení boli ponúknuté rozsiahle sociálne istoty a zvýšenie sociálneho štandardu, napríklad bezplatné školstvo a zdravotníctvo, v súčasnosti nám ponúkajú zbedačovanie a otroctvo so zavretými ústami a vypnutými mozgami, aby mohli na náš úkor bezostyšne bohatnúť jednotlivci a privilegované skupiny, ktoré sa neštítia takto označovať a opovrhovať tými, ktorých bez hanby okrádajú.

Suterénna žurnalistika sa prejavuje aj v tom, že jej aktéri, napríklad pri téme boja s korupciou a odhaľovania nečestných praktík politikov, nie sú schopní pochopiť, že ak tieto praktiky vnímali len u niektorých politikov, zatiaľ čo pri iných sa aktívne snažili kryť oveľa závažnejšie nezákonnosti, vo výsledku okázalo prezentovali verejnosti, že korupcia, nečestnosť a nezákonnosť sa u určitých ľudí proste musí tolerovať.

Ukázali verejnosti, že im samým nevadí nezákonnosť a korupcia ako taká, ale vadia im len určité postavy, u ktorých sa netoleruje, zatiaľ čo u ostatných sa musí prehliadať.

Ukázali, že ich morálny štandard je oveľa nižší, ako u väčšiny slovenskej populácie, ktorú navyše nútia, aby prijímali produkty ich hodnotovo pomýleného sveta, ako jediného správneho. A ešte sa pyšne a megalomansky opovážia verejne urážať ľudí lepších a čestnejších ako sú oni sami.

Takéto urážky nie sú urážkami, sú prevetrávaním prázdnych hláv a nadutej arogancie z domnelej moci.

Ale bez morálky a charakteru niet skutočnej moci, je to len úbohosť.

Záverom opäť pripomínam výrok Senecu :

„Kde niet hanby, ani ohľadu na právo, ani na statočnosť a dôveru, vláda je tam vratká.“

Viktória Hellenbart