Eduard Chmelár: Žiaľ, v hanebnom falšovaní dejín pokračuje aj verejnoprávna televízia.

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

👉Sledujte nás tiež na X. com 👈

Žiaľ, v hanebnom falšovaní dejín pokračuje aj verejnoprávna televízia.

● Moderátor Správ RTVS zahlásil, že vďaka vzniku Česko-Slovenska sme sa stali „štátoprávnym národom“ (podobne argumentuje aj prezidentka Čaputová). Nie je to pravda. Podľa Ústavy ČSR z roku 1920 bol jediným štátoprávnym národom „národ československý“. Nebolo to len formálne konštatovanie, čechoslovakizmus prenikol do všetkých oblastí. Napríklad české deti mali na vysvedčení z materinského jazyka uvedený „jazyk český“, ale slovenské deti „jazyk československý“. Slováci si vydobyli postavenie štátoprávneho národa až Slovenským národným povstaním, v dôsledku čoho bola republika po roku 1945 definovaná na základe „rovnoprávneho vzťahu dvoch bratských národov Čechov a Slovákov“.

● Moderátor tiež tvrdil, že vďaka 1. ČSR malo Slovensko po prvýkrát stanovené vlastné hranice. Ani to nie je pravda. Došlo len k čiastočnému vymedzeniu hraníc (najmä južnej, čo je zásluha Štefana Osuského), západná a východná hranica zostala otvorená. K definitívnemu stanoveniu hraníc Slovenska došlo až v roku 1968 na základe presadenia federácie. Vďaka tomuto prelomovému činu (ktorý bol životným politickým dielom Gustáva Husáka) sa mohla Slovenská republika v roku 1993 bez väčších územných sporov osamostatniť.

● Akýsi historik zahlásil, že pre nás je 28. október „sviatok číslo jeden“ a že Česi majú viac hrdosti. Je to smutné konštatovanie, že viac hrdosti nemajú ani niektorí historici. Ako som už zdôvodnil, pre nás má väčší význam 30. október, no ani to nie je najvýznamnejší sviatok SR. Momentálne je ním Slovenské národné povstanie, najhrdinskejší skutok tohto národa. No je smutnou skutočnosťou, že na Slovensku oslavujeme zaniknutý štát (čo je asi svetový unikát) a nemáme žiadny štátny sviatok spojený so štúrovským hnutím, či už by to mal byť 14. február (Deň spisovnej slovenčiny) alebo 19. september (Deň vzniku Slovenskej národnej rady a historicky prvého vyhlásenia nezávislosti Slovenska). Kto nepochopil, že bez Štúra by nebolo nič, vôbec nič, ani my ako národ, ani republika, tomu uniká samotný zmysel slovenských dejín.

● No a napokon zaznelo, že 28. október je pre nás zavŕšením našej suverénnej štátnosti. To by som už označil priamo za lož. Takýto význam má tento dátum pre Čechov. Pre nás je vznik ČSR síce dôležitý medzník, ale stále iba jeden z medzníkov na ceste k vlastnej národnoštátnej emancipácii, ktorá sa zavŕšila až 1. januára 1993 vznikom nezávislej Slovenskej republiky.

MÁLO BOLO ŠTÚRA

Napriek tomu, že Ľudovít Štúr je najvýznamnejšou postavou našich moderných dejín (bez ohľadu na rôzne subjektívne ankety o „najväčšieho Slováka“, ktoré skôr rozpačito dokumentujú momentálny stav historickej pamäti ako skutočný význam danej osobnosti), jeho prijatie v slovenskej spoločnosti nikdy nebolo jednoznačné. Jadro Štúrových prívržencov predstavovalo len niekoľko stoviek ľudí, drvivá väčšina Slovákov sa počas jeho života považovala za Uhrov. Napríklad počet predplatiteľov štúrovských Slovenských národných novín nepresiahol 500 čitateľov, kým Mácsayov maďarónsky Priateľ ľudu mal štvornásobne väčšiu čitateľskú základňu. Podobne to bolo počas revolučných rokov 1848 – 1849, kedy štúrovci naverbovali (často aj pod vyhrážkami) iba niekoľko tisíc bojovníkov, kým na strane kossuthovskej revolúcie bojovala väčšina Slovákov. Sám Ľudovít Štúr zomrel v presvedčení, že boj o koncepciu samostatného slovenského národa prehral. Ešte výraznejšie to bolo na konci 19. storočia, keď martinské Národnie noviny, ktoré udržiavali štúrovskú myšlienku, mali sotva 1 000 predplatiteľov, kým vládne Slovenské noviny vyše 80 000. Slovenské národné hnutie žilo tri štvrte storočia skôr ako nevýrazný občiansky aktivizmus, než reálna politika schopná čokoľvek presadiť.

Po vzniku Česko-slovenskej republiky sa oficiálny vzťah nového režimu k otcovi slovenského národa dá vyjadriť výrokom T. G. Masaryka „Nie Štúr, ale Kollár!“, ktorým apeloval na Slovákov, aby si vybrali čechoslovakistickú líniu svojej politickej tradície. Dokonca aj synovec jedného z autorov spisovnej slovenčiny Michala Miloslava Hodžu, významný štátnik Milan Hodža, vyčítal svojmu strýkovi a štúrovcom všeobecne „česko-slovenský rozkol“. Štúrovskú ideu udržiavala v tom čase najmä Matica slovenská na čele s Jozefom Škultétym, ktorá sa rezolútne odmietla riadiť novými pravidlami slovenského pravopisu z roku 1931 od profesora Václava Vážného. Pravidlá vylúčili všetky rýdze slovenské slová, ktoré sa nenachádzali v češtine a ich cieľom bolo urobiť zo slovenčiny len akési nárečie českého jazyka. Vtedajší minister školstva, slovenský sociálny demokrat a tuhý čechoslovakista Ivan Dérer, ich však schválil, podporoval a odporúčal používať všetkým školám.

V predvečer druhej svetovej vojny Štúra zneužili ľudáci. Nazývali ho „slovenským Hitlerom“. Ľudácky sochár Frico Motoška vytvoril roku 1938 pre mesto Modra mramorové súsošie Ľudovíta Štúra, ktoré zobrazuje vodcu slovenského národa v póze pri pozdrave „Na stráž!“ Po vojne vytvorili komunisti kvôli tomu komisiu, ktorá rozhodovala o tom, či sochu zbúrať. Napokon prijali šalamúnske riešenie – zmenili ideový odkaz diela vysvetlením, že Štúr nehajluje, ale „zdraví pracujúci ľud“… V čase komunistického teroru a počas procesu s tzv. buržoáznymi nacionalistami bolo dielo Ľudovíta Štúra dokonca krátky čas zakázané… No asi najperfídnejšiu vec mu vyviedli poslanci parlamentu už nezávislej Slovenskej republiky, ktorí odhlasovali Pamätný deň Ľudovíta Štúra na 29. október iba preto, aby nenarušili oslavu výročia zaniknutého štátu 28. októbra. Opäť tak zákonom sfalšovali dejiny, pretože podľa všetkých historických záznamov i vlastných vyjadrení Ľudovíta Štúra sa narodil práve dnes, pred 208 rokmi, 28. októbra 1815 v Uhrovci.

Považujem to za výraz tej najhrubšej neúcty k tomuto velikánovi i k slovenským dejinám ako takým. Pretože ako som už veľakrát upozorňoval, my nemáme s 28. októbrom 1918 fakticky nič spoločné. Je to kus českej histórie, dovŕšenie českej štátnosti a ja so všetkou úctou blahoželám občanom Českej republiky k ich najvýznamnejšiemu štátnemu sviatku. Ale naše vlastné suverénne rozhodnutie a náš vlastný podiel na vzniku republiky sa odohral až o dva dni neskôr v Martine. Je hanba, že na tento deň si väčšina slovenských politikov ani nespomenie. Hanba o to väčšia, že Medvecký, Dula, Zoch, Stodola, Hodža, Hlinka a ďalší riskovali oveľa viac než česká politická reprezentácia v Prahe. Keby sa situácia zvrtla, všetci muži Martinskej deklarácie by putovali na šibenicu. Práve preto po vojne Milan Hodža, ale aj samotný autor deklarácie Samuel Zoch protestovali proti interpretácii českej štátoprávnej školy, že vznik prvej ČSR je spätý iba s udalosťami 28. októbra v Prahe. A je smutné, že naši politici, novinári i časť verejnosti si osvojili tradičný český pohľad, nie argumenty slovenských dejateľov.

Navyše, ako som už upozorňoval, z hľadiska medzinárodnoprávneho uznania vzniklo Česko-Slovensko už desať dní predtým. https://www.facebook.com/photo.php?fbid=721592353346323&set=pb.100064866933402.-2207520000&type=3 No z hľadiska práva národov na sebaurčenie formulovaného americkým prezidentom Wilsonom bola Deklarácia slovenského národa z 30. októbra 1918 rovnocenným štátoprávnym aktom ako vyhlásenie Národního výboru československého v Prahe dva dni predtým. Nielen preto, že Vavro Šrobár sa v tom čase iba náhodne ocitol v Prahe na svadbe svojej dcéry a na podpis vyhlásenia za Slovákov nemal nijaké oprávnenie, žiadnu legitimitu. Nielen preto, lebo o udalostiach v Prahe v čase rokovania v Martine žiaden z predstaviteľov Slovenskej národnej rady nič nevedel. Ale najmä preto, že tento štátoprávny akt slovenskej politickej reprezentácie definitívne znemožnil maďarskej vláde hovoriť na rokovaniach vo Versailles v mene Slovákov. K vzniku Česko-Slovenska prispeli členovia zahraničného odboja Milan Rastislav Štefánik, Štefan Osuský, Ivan Markovič, Vladimír Hurban a Ivan Krno, prispeli k nemu výraznou mierou americkí Slováci i bojovníci česko-slovenských légií, prispeli k nemu signatári Martinskej deklarácie, ale udalosti v Prahe neboli v našich dejinách medzníkom. Tým skôr, že o Slovensko sa bojovalo až do júna 1919 a tie stovky bezmenných hrdinov, ktoré padli v boji za našu slobodu, doteraz nemajú dôstojný spoločný pomník.

Je to až zúfalé, ako nepoznáme vlastné dejiny. A ak ich aj poznáme, nerozumieme im a nevážime si ich. Aj preto by sme si nemali nechať ukradnúť 28. október, lebo bez Ľudovíta Štúra by toto všetko nebolo. Dnes ho síce pozná každé dieťa, ale čoraz viac sa presviedčam o tom, že aj keď vieme, čo urobil, nechápeme ani len to, prečo to robil. Preto ma nesmierne potešilo, že začiatkom tohto roka vyšla priekopnícka kniha jeho článkov a prejavov z rokov 1845 – 1848 preložená do modernej slovenčiny (Ľudovít Štúr: Jadro našich problémov. Modra 2023). Beáta Mihalkovičová sa odhodlala zrealizovať myšlienku, nad ktorou som uvažoval už veľmi dávno, keď som zistil, akou bariérou sa pre mojich študentov stáva archaická štúrovská slovenčina. Priniesť Štúra bližšie k mladej generácii totiž znamená pretlmočiť jej myšlienky tohto velikána v reči, ktorej rozumejú. Čitateľ tak má jedinečnú príležitosť presvedčiť sa o tom, aký bol Ľudovít Štúr geniálny a ušľachtilý človek.

Liberáli ním dnes pohŕdajú a vypichujú jeho utopické dielo Slovanstvo a svet budúcnosti ako dôkaz jeho geopolitickej dezorientácie. Toto však nie je jadro jeho politického myslenia. Jednak si treba uvedomiť, že túto knihu písal v hlbokej frustrácii a depresii z porážky štúrovského povstania na sklonku svojho života a že tento rukopis nevyšiel v slovenčine 150 rokov, takže nijako nepôsobil na dejiny politického myslenia na Slovensku. A po druhé, jadro jeho politického diela a filozofického odkazu spočíva v rokoch 1843 – 1848, kedy bol orientovaný prozápadne a oveľa liberálnejšie. Je preto paradoxné, že dnes si ho prisvojujú nacionalistické kruhy, ktorými by pohŕdal a dištancujú sa od neho tí, ktorí by sa v mnohých jeho myšlienkach našli – keby ich poznali.

V prvom rade, Štúr bol mimoriadne moderný človek. Svojou koncepciou slovenského národného hnutia zachytil tie najmodernejšie politické trendy západnej Európy a stal sa ich súčasťou. Preto bol úspešný on a Hurban, a nie Kollár a Šafárik. Po druhé, nikdy by sa nepodpísal pod heslo „nič než národ“. Práve naopak. V sérii akýchsi programových politických článkov Naše nádeje a žiadosti k nastávajúcemu snemu z roku 1847 vyslovene zdôraznil: „Národnosť nie je najvyššia hodnota, lebo každý národ je len jednou súčasťou ľudstva a žiadny si nemôže osobovať nárok na to, že len on rozvoj ľudstva najdokonalejšie vystihol… Nad každým národom stojí celé ľudstvo, nad každou národnosťou ľudský duch. Chrám tohto ducha stojí na najvyššom kopci, povýšený nad chrámy všetkých jednotlivých národov, a svoju národnosť najväčšmi povýši ten národ, ktorý svoj vlastný chrám čo najväčšmi priblíži k chrámu ľudstva.“

Napokon, rovnako to vysvetľoval aj jeho prasynovec, filozof a univerzitný profesor Svätopluk Štúr, ktorý v diele Zmysel slovenského obrodenia (1948) prichádza k záveru, že každý národ, ktorý sa prepracováva k samostatnosti, si musí vyjasniť, akým spôsobom sa chce zúčastniť na živote európskej civilizácie a prispieť k rozvoju ľudstva. A ešte jasnejšie rozvinul tento štúrovský odkaz Milan Hodža v diele Federácia v strednej Európe, v ktorom pripomenul, že národ prežije len vtedy, ak prispeje primeraným spôsobom k spoločným morálnym a materiálnym hodnotám ľudstva. Poslaním národov je byť prostredníkom medzi jednotlivcom a ľudstvom, a tým plniť morálnu povinnosť voči všeľudským ideálom.

Rovnako by sa Štúr nikdy nepodpísal pod obľúbené heslo slovenských konzervatívcov, že „rodina je najvyššou hodnotou“. Presne naopak! Ľudovít Štúr celý svoj život brojil proti tým, ktorých spoločenské vedomie neprerástlo rodinkárstvo, ktorých svet sa končil za plotom ich záhrady, ktorí mali hlavu prirastenú k zemi a ani len sa nedotkli vyšších duchovných hodnôt. Na prvé miesto kládol verejný záujem a vyzdvihoval tých, ktorí sa nestarajú len o svojich najbližších, ktorým leží na srdci osud národa, pretože každý šľachetný človek uprednostňuje veci, ktoré potrebuje spoločnosť, nie jeho rodina. Tí, pre ktorých je záujem ich rodiny nadradený verejným záujmom majú „ducha nízkeho, skrčeného, úzkostlivého“.

No predovšetkým, Ľudovít Štúr rozhodne nebol úzkoprsým nacionalistom, ktorý by Slovákom mastil brušká a ťahal medové motúzy popod nos. Nikomu sa nezaliečal, naopak, bol najnemilosrdnejším a najotvorenejším kritikom slovenskej spoločnosti. Na pranier si vzal jeho zaostalosť, nevzdelanosť a trochárstvo (práve on použil po prvýkrát tento termín, ktorý potom s obľubou preberali Alexander Matuška či Vladimír Mináč). Odmietal hľadať vinníka v Maďaroch alebo cisárskej Viedni a rozhnevane presviedčal, že je to len a len naša vina. A v slávnom článku Kde leží naša bieda aj veľmi presne pomenoval, v čom spočíva náš najväčší problém: „Príčinou všetkej tej opustenosti, nízkosti, otrockej podriadenosti, neschopnosti nápravy, zaťatosti a zotrvávaní v zle je dlhotrvajúce poddanstvo a s ním spojený nedostatok akéhokoľvek lepšieho vzdelávania.“ Štúr hlboko pohŕdal poklonkovaním Slovákov pred mocnými tohto sveta. „Náš ľud si na to krčenie natoľko privykol, že sa na to vzdelanejší človek ani nedokáže pozerať. Tie hlboké predklony, to skladanie klobúkov už zďaleka pred každým, to neustále bozkávanie rúk každému vyššie postavenému dostatočne dokazuje nízku, utlačenú povahu nášho ľudu.“ A celkom na okraj taká perlička – Česi odvodzujú tradíciu svojich novoročných príhovorov od Masaryka. Tá naša je však oveľa staršia. Ľudovít Štúr napísal svoj Novoročný príhovor krajanom už v januári 1846 a je taký motivujúci, že sa k jeho hĺbke doteraz neprepracoval žiaden z prezidentov.

Nie, Ľudovít Štúr ani zďaleka nepatrí do múzea a k nudným hodinám dejepisu. Je úžasne aktuálny, moderný, presvedčivý a inšpirujúci. Je to hlboký mysliteľ a keď si prečítate aspoň tento výber z jeho článkov, pochopíte, že niečo také mohol napísať len geniálny ušľachtilý človek. My sme zo Štúra vlastne doteraz poriadne nečerpali. Mali by ho čítať všetci kultúrni ľudia a mali by sa ním riadiť všetci politici, ktorí sa chcú aspoň letmo dotknúť úrovne štátnika. Nemôžete pochopiť zmysel celého nášho 150-ročného úsilia od vzniku spisovnej slovenčiny v roku 1843 až po založenie nezávislej Slovenskej republiky v roku 1993, ak ste nečítali Štúra. A nemôžete porozumieť dnešným úlohám Slovenska, ak ste neporozumeli Štúrovi. Málo bolo Štúra. Potrebujeme ho dostať do nášho spoločenského vedomia oveľa viac.