Video-Eduard Chmelár po 34 rokoch bilancuje: „November 1989 nebol revolúciou, ale reštauráciou kapitalizmu a v niektorých aspektoch aj kontrarevolúciou.

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

👉Sledujte nás tiež na X. com 👈

Eduard Chmelár po 34 rokoch bilancuje: „November 1989 nebol revolúciou, ale reštauráciou kapitalizmu a v niektorých aspektoch aj kontrarevolúciou. Ak je dnešok Dňom boja za slobodu a demokraciu, tak by sa nemal oslavovať, ale naplniť pokračujúcim zápasom o všetko, čo nám vzali“

Tento režim nedokázal postaviť ani zlomok bytov ako ten normalizačný, zlikvidoval sociálny štát, zničil fungujúci priemysel, rozpredal pôdu a urobil z nás nájomníkov vo vlastnej krajine. Železnú oponu na západných hraniciach nahradil Schengen na východných. A sloboda? Tej je čoraz menej, zvyšuje sa útlak, cenzúra a zastrašovanie, konštatuje publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár.

Hoci sa dnešný sviatok volá „Deň boja za slobodu a demokraciu“, znechucuje ma, že súčasní mladí ľudia nemajú nič zo zápalu vtedajších študentov a vlastne zo zápalu každej mladej generácie, ktorá bola vždy najrevolučnejšou časťou spoločnosti. Spomeňte si na štúrovcov, hlasistov, davistov, na študentov z roku 1968 alebo 1989, vždy ten radikálny pohyb začali mladí ľudia, ktorých odvaha iste súvisela aj s tým, že nemali rodiny, záväzky, deti, hypotéky, inými slovami – nemali sa o čo báť a nemali čo stratiť. Ale čo sa to stalo s dnešnou nastupujúcou generáciou, ktorá je pasívna, opakuje nezmysly mocenského newspeaku a… ďakuje? Komu a za čo? Predpokladám, že ma nečítate a nepozeráte preto, aby som vás aj ja uspával podobnými nezmyslami.

November 1989 v skutočnosti žiadnou revolúciou nebol. Revolúcia je zásadná radikálna a kvalitatívna zmena v spoločensko-politických vzťahoch, je to prechod od starého systému k novému. Ale tu nijaký nový systém nevznikol. Iba sme sa vrátili k starému aj so všetkými chybami, ktoré predchádzajúce generácie po svojich skúsenostiach s prvou republikou odmietli nie v roku 1948, ale už v roku 1945. Z tohto hľadiska to bola obyčajná reštaurácia kapitalizmu, pričom v niektorých otázkach (napríklad cirkevných) sme sa dokonca vrátili pred rok 1918. Nevznikla tu žiadna nová politická forma, nezachytili sme ani trendy rozvoja participatívnej demokracie, ktorá vznikla tiež v roku 1989 v Latinskej Amerike a dostala sa do západnej Európy len na komunálnej úrovni. Neosvojili sme si ani návrhy ekonomickej demokracie z roku 1968. Skrátka nevymysleli sme vôbec nič a neprehĺbili sme demokraciu vôbec v ničom. Naopak, už vyše dvadsať rokov ju legislatívne sústavne okliešťujeme.

Nový režim sa začal klamstvom, klamstvami sa živil a na klamstvá aj zahynie. Celú tzv. „revolúciu“ odštartoval hoax o zabití študenta Šmída, z ktorého sa vykľul agent ŠtB, ktorý následne „zázračne“ ožil. Bez tejto falošnej správy by rozhnevané masy do ulíc nikto nedostal a demonštrácia 17. novembra by sa skončila ako bezvýznamný študentský protest. Už len samotný fakt, že revolúciu odštartuje lož, ju oberá o istý étos, a to bol len začiatok. Nasledovali klamstvá a falošné uistenia novej mocenskej garnitúry o tom, že tu predsa nikto nechce zavádzať kapitalizmus (Havel), že tu predsa nikto nechce privatizovať Slovnaft (Kňažko), že tu nebude nezamestnanosť a o päť rokov dobehneme Rakúsko…

Výsledok? Nechali sme si vnútiť tzv. šokovú terapiu, ktorú nevymyslel vtedajší minister financí Václav Klaus, ani jeho mladučký spolupracovník a minister privatizácie Ivan Mikloš – vznikla na ministerstve financií USA a vo vtedajšom Medzinárodnom menovom fonde. Ten istý Jeffrey Sachs, ktorý je dnes oslavovaný za svoje mierové postoje, ako vtedajší ekonomický poradca vlád v strednej Európe, v Rusku a v Latinskej Amerike, prispel k zruinovaniu ekonomík v týchto častiach sveta. A kým Václav Havel ohlupoval masy svojimi povrchnými floskulami o pravde a láske, nezamestnanosť stúpla na vyše 20 percent, ceny narástli o vyše 60 percent, nasledovali drastické škrty v sociálnych výdavkoch, ktoré priniesli dovtedy nepoznané fenomény ako bezdomovectvo, chudobu, nedostatok bytov, dramatické zhoršenie zdravotnej starostlivosti, výrazný pokles úrovne dovtedy vyspelého školstva, nával nekultúrneho braku a s tým súvisiacu stratu dobrého vkusu.

Po 34 rokoch už predsa vyspelá demokratická spoločnosť musí byť schopná sebareflexie alebo aspoň kritickej bilancie svojho vývoja namiesto bezduchých osláv, ktoré mierou svojho nevkusu už pripomínajú propagandistické akcie minulého obdobia. Ako to, že ten súčasný režim nebol schopný za 34 rokov postaviť ani len zlomok bytov, nemocníc, škôl alebo kultúrnych zariadení ako ten normalizačný za 20 rokov? Kam sa podela sloboda prejavu? Kam sa podel dialóg, ktorý bol úplne prvotnou základnou požiadavkou, keď ešte revolucionári nevedeli, čo vlastne chcú? Kam sa podela otvorenosť voči svetu, keď nás nútia mať ešte viac nepriateľov ako za minulého režimu, a to úplne všade – na Východe, na Juhu, dokonca aj v Latinskej Amerike??

Nie, toto nie je ten svet, o ktorom snívala naša generácia. My sme nestrihali železnú oponu na Západe preto, aby vyrástla nová na Východe. My sme nežiadali odovzdať naše strategické podniky do rúk iných štátov. My sme nepožadovali slobodu prejavu len pre slušných, liberálnych a progresívnych. A už sa nenecháme primitívne nálepkovať za naše legitímne otázky. Nová moc najprv špinila svojich kritikov ako „temné sily“, potom to boli extrémisti a dnes sú to dezoláti a opice. Ale to podstatné nezmizlo: pachuť, že nás všetkých oklamali, že to tu rozkradli na kosť, že úplne rozvrátili fungujúci priemysel a že z nás urobili kolóniu. Manipulujú nami, že sa vlastne máme veľmi dobre, ale ak nemáme v rukách slovenskú ekonomiku, ak nemôžeme rozhodovať prakticky o ničom, vnucujú nám mentalitu otroka. Vari sme už úplne zabudli na verše Sama Chalupku? Vari sme už úplne rezignovali a necháme sa takto ponižovať?

Verím, že sa aspoň zamyslíte nad mojimi slovami. Dnes nie je vhodné slobodu oslavovať, dnes za ňu treba naozaj bojovať. A nezabudnite si pozrieť celé video, už 40. diel Drobnohľadu Eduarda Chmelára.