25. februára 2024

Dag Daniš: 7 dní v kocke: Vojna v polícii mala dohru v parlamente

0

Vojna v polícii mala dohru v parlamente


👉Napriek ustavičnej cenzúre na FB, sa snažíme byť s Vami v kontakte. Sledujte nás na telegrame👈


rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o vojne v polícii, ktorá pokračovala odvolávaním ministra vnútra Eštoka; o Erikovi Kaliňákovi v Českej televízii a otázke, kto smie posudzovať médiá; o ukážkovom spore Šimkovičovej s politickými mimovládkami a nakoniec pár slov za Henrym Kissingerom a jeho politikou rešpektu a mocenskej rovnováhy.

1. Vojna a jej politická dohra

Pruský generál Carl von Clausewitz sa preslávil tvrdením, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. Francúzsky filozof Michel Foucault neskôr túto tézu obrátil: politika je pokračovaním vojny inými nástrojmi. Presne v tomto duchu by sme mohli vnímať pokusy o odvolanie ministra vnútra.

Vojna v polícii mala parlamentnú dohru.

Eštok – a Pellegriniho Hlas – bol prvým terčom opozície. Predbehol aj ministrov za SNS. Motív? Eštok zobral opozícii jej najsilnejšiu zbraň: políciu, respektíve Národnú kriminálnu agentúru. Odstavenie čurillovcov z NAKA vnímala opozícia ako prekročenie červenej čiary.

Čurillovci mali tri roky špeciálne úlohy – pracovať na kauzách Smeru a Hlasu. Za každú cenu. Teda aj za cenu prekročenia zákona (za čo sú stíhaní). Popri tom mali špeciálnu ochranu. Politickú. Ich pokračovanie v NAKA bolo prioritou nielen pre špeciálneho prokurátora Lipšica a Matoviča, ale prakticky pre všetkých rivalov Smeru. Dôvody boli dva.

Prvým bola náplň ich práce. Čurillovci neboli iba elitní vyšetrovatelia. Zmenili sa na politickú úderku v NAKA, ktorá išla po krku nielen oligarchom z pozadia Smeru, ale každému, kto im stál v ceste. Vrcholom boli udalosti z leta 2023, keď si vynútili pád ministra vnútra Ivana Šimka. Len preto, že minister sa zdráhal posunúť jedného zo stíhaných čurillovcov do vedenia policajnej inšpekcie (ktorá stíha čurillovcov).

Slovom, Hamran s čurillovcami si zvykli, že sú silnejší než minister vnútra. Po voľbách im Eštok stručne a jasne vysvetlil, že sa mýlili.

Druhým dôvodom, prečo sa tak tvrdo bojuje o budúcnosť čurillovcov, je vojna v polícii. Ide v nej o veľa. Napríklad o to, či kajúcnici po voľbách otočia – a priznajú, ako obchodovali s NAKA a špeciálnou prokuratúrou. Alebo vydržia a ostanú verní čurillovcom…

Veľa závisí od toho, či si čurillovci a ich ľudia udržia vplyv v NAKA alebo padnú. Ak padnú, kajúcnici budú pod tlakom nového vedenia polície (a inšpekcie), aby otočili. A začali spolupracovať s inšpekciou.

To by viedlo k rozšíreniu stíhania čurillovcov aj na ich ochrancov zo špeciálnej prokuratúry, prípadne na bývalého ministra vnútra Mikulca. Viacerí z kajúcnikov by mohli priznať ako NAKA obchodovala s ich svedeckými výpoveďami a ako ich vopred manipulovala tak, aby mala polícia – a Matovičova vláda – sľubované výsledky.

Dobrým príkladom je zločinec a kajúcnik Peter Petrov alias Tiger. Práve na ňom sa v lete 2021 lámala vojna v polícii.

Policajná inšpekcia chcela Petrova zadržať a posadiť do väzby. Pre podozrenia, že čurillovcom z NAKA dodával svedkov a svedecké výpovede. Petrov podľa inšpekcie spoločne s vyšetrovateľmi vopred inštruoval svedkov – kajúcnikov zo skupiny takáčovcov, ako by mali ich „svedectvá“ vyzerať.

Akciu inšpekcie však z dovolenky v Chorvátsku prerušil vtedajší policajný prezident Kovařík. Zrejme bol pod tlakom Mikulca a Lipšica, aby komando policajnej inšpekcie za každú cenu zastavil.

Výsledok: Petrov dočasne zmizol. Nakoniec ho nezadržala inšpekcia, ale druhá strana – NAKA (pre ktorú podľa inšpekcie produkoval nadprácu).

Ako asi správne tušíte, po krátkom pobyte vo väzbe skončil Petrov na slobode. Jeho spolupráca s NAKA pokračovala.

Dnes je to s ľuďmi ako Petrov, ktorí údajne manipulovali svedkov pre potreby čurillovcov, značne komplikované. Vláda Obyčajných padla. Čurillovci sa pokúsili zabetónovať v NAKA ako „chránení oznamovatelia“. Lenže nový minister vnútra ich aj tak odstavil. Kajúcnici (a zároveň zločinci) ako Petrov, Slobodník, Makó, Beňa, Imrecze strácajú policajnú ochranu.

Časom zrejme dostanú ponuku, aby spolupracovali s novým vedením inšpekcie a NAKA. A aby témou dňa neboli kauzy Smeru, ale kauzy čurillovcov pri ich politickom aktivizme v polícii.

Práve preto sme po voľbách sledovali taký tvrdý zápas o ministerstvo vnútra. Progresívci ponúkali Pellegrinimu v rámci širokej koalície čokoľvek. Aj funkciu premiéra. Len nie vnútro a políciu, ktorá mala ostať v rukách Hamrana a čurillovskej kliky.

A práve preto v prvej kapitole seriálu „parlamentné odvolávanie ministrov“ vystupoval Eštok, ktorý sa opovážil stíhaných čurillovcov odzbrojiť.

2. Ako je to s médiami

Hitom internetu a sociálnych sietí sa stala diskusia s Erikom Kaliňákom, šéfom poradcov premiéra, v ČT24. Témou bolo rozhodnutie ministrov Smeru ignorovať štyri médiá, ktoré sú podľa nich zaujaté a v službe progresívnej opozície: Denník N, Sme, Aktuality a Markíza.

Za pozornosť nestoja argumenty Erika Kaliňáka. Len zopakoval to, čo tvrdí Fico. O niečo zaujímavejšie boli výkony moderátora. Predviedol presne to, čo sa vyčíta väčšine médií. Jednostrannosť, zaujatosť, politický aktivizmus, neschopnosť chápať politickú argumentáciu strany, ktorá mu nesedí…

Moderátor sa mierne trápnym spôsobom zahral na staršieho českého brata, ktorý divákov poučil, ako to má fungovať (tak ako v Česku a Českej televízii) a ako to fungovať nemá (tak ako na Slovensku). Naznačoval, že politici nemajú právo posudzovať prácu médií. Na to vraj máme mediálnych analytikov, mediálne rady, súdy. Oni sú vraj v tejto oblasti autority.

Presne toto je ale fatálny omyl. Prácu médií má totiž právo posudzovať každý. Ktokoľvek. Čitatelia, klienti, politici, právnici, zločinci… Mediálny svet je na podobnom ihrisku ako politika. Hodnotiť ich nemá porota, ktorá by mohla byť zaujatá. Hodnotiť ich má verejnosť. A áno, aj politici. Konkrétne aj tí politici, ktorým médiá vyhlásili vojnu. A ktorých odsúdili ako zlo, čo treba poraziť a vymazať z verejného života.

Ak Fica (Babiša, Le Penovú, Trumpa) väčšina médií vyháňa z politiky a v rámci „boja dobra so zlom“ radí voliť progresívcov, tak je len prirodzené, že narazia. A „nepriatelia“, ktorých si vyrobili, s nimi odmietnu komunikovať. Alebo otočia kritiku proti novinárom.

Malé spresnenie: progresívne médiá na Slovensku vláda nechce ani umlčať, ani zrušiť (ako sa to dialo za vlády Hegera pri alternatívnych médiách). Ministri Smeru s nimi len odmietajú komunikovať. Odkazujú ich na svojich hovorcov.

Napokon, ako pripomenul Kaliňák, podobnú prax roky sledujeme aj v prípade prezidentky Čaputovej. Na osobnej úrovni komunikuje len s vybranými médiami, ktoré sú k prezidentke celkom nekritické, miestami až servilné. Ostatné médiá si musia vystačiť s jej tlačovou kanceláriou a hovorcom.

A nakoniec, keď sa už moderátor ČT povýšenecky pýtal, kto okrem Smeru vidí problém vo viacerých médiách, odpoveď je: publikum. Verejnosť, pre ktorú by mali byť médiá určené. Podľa medzinárodných prieskumov je verejná dôveryhodnosť médií na Slovensku najnižšia v Európe (na úrovni 27 percent).

Chyba nie je v čitateľoch. Chyba je v tom, že viaceré médiá sa zmenili z informačnej arény na nástroj kampaní. Imigračných, klimatických, očkovacích, vojnových, dúhových… A od roku 2015 sa každým rokom viac radikalizujú.

Kritických médií, ktoré nie sú určené ani pre konzumentov dezinformácií, ani pre konzumentov propagandy, je na Slovensku zúfalo málo. Fakt, že médiám neverí ani tretina spoločnosti, je len nutným následkom.

3. Šimkovičovej britva

Na ministerstve kultúry sa čelne zrazili dva svety. Klasický a virtuálny.

V hre bolo 300-400 tisíc eur z eurofonfov. Odchádzajúca progresívna vláda ich plánovala minúť na „boj s dezinformáciami“. Napríklad formou diskusií a mediálnych projektov. Ministerka Šimkovičová nakoniec oznámila, že peniaze sa presunú na opravu budovy filharmónie a knižnice.

Na dnešné pomery, ktoré sú posadnuté hybridnými hrozbami a hybridnou vojnou, to bolo dosť odvážne rozhodnutie. Progresívci za ním vidia Šimkovičovej minulosť. Tvrdia, že patrí (podľa nich) medzi hlavné postavy dezinfoscény. Preto vraj odmieta podporovať „užitočné projekty“ určené na výchovu spoločnosti.

Tento spor je vlastne ukážkový. Presne takto dnes uvažujú „majitelia pravdy“. A majstri kampaní, ktoré majú prevychovať Slovákov.

Ak niekto odmietne vyhodiť stovky tisíc alebo milióny eur na diskusné či mediálne „projekty“ aktivistov a politických mimovládok (spravidla progresívnych), obvinia ho, že je milovník konšpirácií a dezinformácií. Úradníci preto väčšinou na podobné „projekty“ prikývnu. Tak ako za Matoviča…

Takýmto spôsobom sa na ministerstvách míňajú desiatky miliónov eur. Končia v rukách mimovládok alebo „uvedomelých“ (woke) aktivistov, ktorí sa hrajú na užitočných bojovníkov s hoaxmi. Hoci v skutočnosti organizujú diskusie. Politické diskusie s tými správnymi (woke) hosťami.

Podobne to vyzeralo aj s 300-tisícovým grantom na ministerstve kultúry. V komisii sedeli ľudia ako Jakub Goda, ktorý robil poradcu prezidentky Čaputovej. A za pandémie zariaďoval komunikačnú politiku ministerstva zdravotníctva – čiže očkovaciu kampaň a hon na „dezolátov“. Ďalším komisárom, ktorý odporúčal minúť stovky tisíc eur na diskusie a mediálne projekty, bol Daniel Milo. Ten pracoval pre Globsec. A neskôr pre ministerstvo vnútra, kde sa podieľal na príprave facebookovej „Polície SR“, ktorá sa venovala propagande na sociálnej sieti.

Rozhodnutie ministerky zastaviť tieto projekty a ušetrené peniaze investovať do rekonštrukcie budovy filharmónie (alebo do budovy univerzitnej knižnice) je celkom racionálne. Na výchovné debaty s politicky angažovanými umelcami predsa stačia aj nižšie sumy. Navyše, informačnej vojne a boju s hybridnými hrozbami by sa mali venovať bezpečnostné služby, nie ministerka kultúry.

Postoj Šimkovičovej bol celkom normálny. Nenormálny je len mediálny krik, ak sa niekto pokúsi presunúť štátne peniaze z virtuálneho sveta do reálneho.

4. Henry Kissinger

Po smrti Henryho Kissingera asi nebude prehnané napísať, že patril medzi najväčšie postavy politického myslenia v 20. aj 21. storočí.

Na Kissingerovi – nech bol akokoľvek kontroverzný – bolo mimoriadne cenné, že dokázal vyvažovať prevládajúci univerzalizmus (ohlásený Fukuyamom v eseji a neskôr knihe Koniec dejín). Odmietal sny globalistov o celosvetovom rozšírení liberálnej demokracie s vedúcou úlohou Spojených štátov. Čiže odmietal, aby sa jedna veľmoc hrala na jediného svetového policajta. Alebo na predpísaný vzor pre ľudstvo.

Presadzoval o niečo konzervatívnejší prístup – politiku mocenskej rovnováhy a vzájomného rešpektu medzi kľúčovými veľmocami. Medzinárodný poriadok mal byť založený na politickom realizme. Nie na idealizme. Dôvod: človek a svet fungujú podľa prirodzených zákonov, nie podľa normatívnych predstáv akademikov a utopistov.

Kissinger bol v tom, čo hlásal, dôsledný. Intelektuálne aj politicky. Žiadal, aby Západ rešpektoval Čínu. A takisto žiadal, aby Západ rešpektoval Rusko a ruské záujmy. Kissinger po roku 2014 kritizoval politiku rozširovania NATO o Ukrajinu s miliónovými ruskými a ruskojazyčnými menšinami. Varoval, že by to mohlo viesť k lámaniu krehkej mocenskej rovnováhy v Európe. A k vojne, ktorá by rozdelila Ukrajinu – špecifický štát na rozhraní Východu a Západu.

Mnohí Kissingerovi vyčítali, že svojou doktrínou spochybňuje autoritu Západu. Nebolo to tak.

Kissinger si ctil slobodnú západnú spoločnosť. Odmietal len to, aby slobodný západný svet na medzinárodnej úrovni vystupoval autoritatívne, bez rešpektu ku kultúre a k záujmom iných.

Kissinger bol naozaj veľmi dôsledný. Bude chýbať.

Dag Daniš Dag Daniš/Štandard


Dovoľujeme si Vás osloviť s prosbou o pomoc. Boj s liberálnou chobotnicou o právny štát po voľbách 2023 nekončí, práve naopak. Každý finančný príspevok sa ráta a pomáha nám pokračovať v našej práci. Ďakujeme


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *