Cirkev musí vedieť ísť aj proti prúdu, tvrdí spišský biskup Trstenský 

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

ochádza z Oravy, je vysokoškolský profesor, biblista, publicista, autor desiatok kníh s duchovnou tematikou. Je pravidelným hosťom a prispievateľom v katolíckych médiách. Je priekopníkom na poli podcastov s duchovným obsahom. Rímskokatolícky kňaz, ktorého ostatným pôsobiskom bol Kežmarok, kde bol dekanom. Dňa 21. októbra sa stal biskupom Spišskej diecézy. Mons. František Trstenský.

Na čelo Spišskej diecézy vás pápež menoval len nedávno. Aj keď ste ju poznali už ako kňaz a dekan, teraz ju máte možnosť spoznávať z inej strany a s inou mierou zodpovednosti. Aké najväčšie výzvy sú pred vami a k čomu vás táto služba zaväzuje?

Napriek už takmer tridsiatim piatim rokom slobodného vyučovania náboženstva, ohlasovania evanjelia a rôznych pastoračných aktivít, pribúda detí a mladých, ktorí otvorene priznávajú, že ich rodičia nepraktizujú a teda im ani neodovzdávajú vieru. 

Zabudli sme na na domácu cirkev, teda na naše rodiny, kde sa o viere rozpráva, kde sa spolu modlí, číta Sväté písmo, prežíva cirkevný rok, slávi sa spoločne nedeľa ako Pánov deň. Je to možno aj preto, že táto základná bunka spoločnosti a cirkvi sa dnes rozpadáva. Máme medzery v rodinnej katechéze a potrebujeme ju dynamizovať. 

Prvým ohlasovateľom viery nie je pán farár alebo pani katechétka, ale otec a mama v rodine. Toto vnímam ako veľmi nástojčivú výzvu. 

Na 23. januára 2024 pripravujeme v Spišskej Kapitule konferenciu s názvom „Výzvy pre Spišskú diecézu“. Chcem sa s kňazmi ako aj laickými bratmi a sestrami zamýšľať nad tým, čo môžeme urobiť pre Boží ľud našej diecézy. 

Po smrti mons. Štefana Sečku bola Spišská diecéza tri roky bez biskupa. Ako sa to prejavilo na stave diecézy? Ktoré problémy sú najpálčivejšie? 

Prvý rok po smrti pána biskupa Sečku sme v diecéze vnímali ako isté obdobie smútku, sústredenia, keď odišiel veriacim otec a pastier. Ale keď ubehol druhý rok a začal sa tretí a biskupský stolec zostával neobsadený, pociťovali sme, že nám chýba jeho nástupca. Potrebovali sme usmernenia v nových situáciách, ktoré život prinášal. 

Osobitne sme to vnímali my kňazi. Napriek starostlivému úsiliu diecézneho administrátora mons. Kuboša jestvovali veci, ktoré legislatíva vyhradzuje diecéznemu biskupovi. Ale bolo to najmä o novom nadšení, ktoré sme potrebovali. 

Chcem ako biskup povzbudiť mojich spolubratov kňazov, aby boli radostnými a autentickými ohlasovateľmi evanjelia. Oslovili ma slová Svätého Otca Františka: „Buďte zakorenení a otvorení…“ Byť zakorenení v Kristovi a otvorení pre tento svet. Túžim, aby kňazi a zasvätené osoby horeli pre Krista. 

Súčasťou Spiša je kňazský seminár. Dnes sa skloňuje pojem kríza povolaní. Tradične to bol región, ktorý bol na tom v tomto smere dobre. Ako je na tom dnes?

Ten počet bohoslovcov nie je vysoký. Celkovo ich je dvadsaťsedem. Čítal som, že v čase svätého kňaza Jána Máriu Vianneya sa jeden biskup vyjadril, že ak by mal ešte jedného ako on, obráti celé Francúzsko.  

Teraz sú v jednotlivých ročníkochtraja až piati bohoslovci, ale ak to budú svätci ako František Saleský, Karol Boromejský, Ján Mária Vianney, či František z Assisi, obnovia nielen našu diecézu, ale celé Slovensko. 

Nie vždy sa všetko meria kvantitou. Platí však, že niekedy málo dostáváme od Pána, lebo ho málo prosíme. Farnosti prosia, aby aspoň jeden z mladých mužov sa rozhodol pre kňazské povolanie.  Ja sa modlím, aby som mal v každom ročníku dvadsať bohoslovcov.

Medzi významné osobnosti Spiša nepochybne patrí biskup Vojtašák. Ján Pavol II. povzbudzoval Slovákov, aby sa pričinili o jeho blahorečenie. Tento proces blahorečenia bol nakoniec  stopnutý v Ríme. Čo bude ďalej s touto kauzou? Žije to medzi veriacimi? 

Je potrebné zdôrazniť, že osoba biskupa Jána Vojtaššáka sa teší veľkej úcte medzi veriacimi. Zvlášť rezonuje jeho nesmierne utrpenie a neľudské zaobchádzanie pre vieru vo väzeniach počas totality, ktoré znášal s obdivuhodnou trpezlivosťou. 

Budem sa ako diecézny biskup zaujímať na Dikastériu pre kauzy svätých, v akom štádiu je celý proces. 

Dnešná doba prináša mnohé výzvy. Veriaci ľudia sú vyzývaní, aby zaujímali postoje k témam, ktoré nastoľuje „moderná“ doba. V týchto ideových „zápoleniach“ často kresťan ťahá za kratší koniec. Dnes nestačí opierať sa o tradíciu ani o Bibliu. Dnešný svet tomu neverí. My, ako veriaci, potrebujeme mať dôveryhodné argumenty, aby nás omyly sveta nezvalcovali. O čo sa opierať?

Často ťaháme za kratší koniec, lebo odbornosť a kvalitu nahrádzame zbožnosťou. Nemôžeme presadzovať kresťanské hodnoty silou moci, zvýšeným hlasom, ale silou argumentov. 

Je to však všeobecný trend. Všimnime si diskusné relácie. Už nediskutujú odborníci na jednotlivé oblasti, ale lídri politických strán, ktorí sa vyjadrujú ku všetkému. 

V debate nemusí byť za každých okolností biskup, alebo kňaz, ale odborník na danú oblasť, napríklad sociálnu náuku cirkvi, cirkevné právo, morálnu teológiu, cirkevné dejiny. Aj preto Svätý Otec František upozorňuje na nebezpečenstvo klerikalizmu v cirkvi.  

Verejnosť a hlavne médiá, kladú na cirkev rôzne požiadavky. Jedni chcú, aby sa cirkev aktívne zapájala do politického diania. Keď to cirkev náznakom urobí, zaznievajú hysterické výzvy, aby bola ticho a do politiky sa nemiešala. Aké je miesto cirkvi v spoločnosti?

Keď sa Ježiš pri poslednej večeri modlil k Otcovi za svojich učeníkov, povedal: „Nie sú zo sveta, ale sú vo svete“. Cirkev vnímam ako spoločenstvo bratov a sestier, ktorí žijú a  pracujú v tomto svete. 

V minulých desaťročiach v iných krajinách Európy vznikli veľmi angažované spoločenstvá laikov, ktorí sa a to zdôrazním kompetentne ako kresťania angažovali v spoločenskom priestore. Potrebujeme to aj na Slovensku. Už dnes jestvujú kresťanské inštitúcie, ktoré sú rešpektované, pričom sa nepozerá na ich aspekt viery, ale na ich odbornosť a kvalitu. 

Slovensko býva kritikmi cirkvi označované za katolícky skanzen Európy. Keď sa človek pozrie na všeobecný úpadok, nemôže sa ubrániť dojmu, že je to viac kompliment ako kritika… Ako to vnímate vy? 

Už je to politické klišé, keď počujem prázdne výzvy, aby sa Slovensko stalo súčasťou modernej Európy tým, že príjme legislatívu, ktorá stavia veci na hlavu. 

Modernosť predsa nemôže spočívať v bezhlavom prijímaní toho, čo už aj západné krajiny po  desaťročiach skúseností skonštatovali, že to bol chybný krok. 

Spomeniem napríklad legalizáciu drog. Dôverujme aj občanom, že majú zmysel pre skutočné hodnoty a rešpektujme ich svedomie a výhrady. 

Ako kňaz konštatujem, že ľudia na Slovensku ešte stále napĺňajú chrámy, pristupujú k sviatostiam, žiadajú bezpečné prostredie pre svoje deti v školách pre ich fyzický, ale aj morálny rast bez kyberšikanácie, pornografie a násilia. 

To má byť problém Slovenska, ako sa vyjadril istý novinár, že je stále náboženské a kresťanské? V mnohých témach sa predsa vieme zhodnúť naprieč náboženským a spoločenským spektrom. 

Dnes rezonuje Synoda o synodalite. Keď sa človek pozrie na výsledky zo Slovenska, je to v zásade dobrá správa o našom nastavení. Žiadne animozity tam nenájdeme.

Čítal som list účastníkov synody Božiemu ľudu, v ktorom sa hovorí o dôležitosti vedieť načúvať jeden druhému, uvažovať a rozlišovať. To platí aj pre našu slovenskú cirkev. Je ešte veľa uzavretosti, možno až ustráchanosti. Cirkev nie je pre seba samu, ale pre druhých. Nebojme sa byť misijní a otvorení. 

Cirkev na Slovensku si prešla za komunizmu ťažkým obdobím. Režim zničil stáročnú kontinuitu fungovania cirkvi. Zničené boli nielen kláštory, ale aj katolícky vzdelávací, sociálny a zdravotnícky systém. Pre zaujímavosť uvediem, že aj budovy Spišskej kapituly používalo ŠTB ako archívy. Po revolúcii prišlo k znovuzrodeniu cirkvi. V akom štádiu sa nachádzame dnes?

Jedna stránka je tá materiálna, keďže z mnohých programov podpory sú cirkvi vylúčené. 

Naši veriaci financujú z vlastných milodarov záchranu stavieb, ktoré štát vyhlásil za kultúrne pamiatky a požaduje zabezpečenie ich záchrany. 

Druhý rozmer je ten duchovný. Cirkev sa nesmie stať občianskym združením. Tých je dostatok. Musí si zachovať prorocký rozmer. Byť hlasom v spoločnosti a keď je nevyhnutné, ísť aj proti prúdu. 

Pred biskupskou vysviackou ste pôsobili ako farár a dekan v Kežmarku. Okrem toho ste boli vysokoškolským pedagóg, biblista. Písali a vydávali ste knihy s duchovnou tematikou, máte ich na svojom konte niekoľko desiatok. Nahrávali ste tri podcasty. Ľudia vás mohli vidieť v katolíckej televízii či počuť v katolíckom rádiu. Ako sa váš život zmenil v tejto rovine?

Trocha úsmevne poviem, že doteraz mojím pôsobiskom bola farnosť, dnes sa mojou farnosťou stala celá diecéza. V podcastoch pokračujem, lebo ich vnímam ako dôležitý nástroj evanjelizácie, ktoré ponúka dnešná doba. Snažím sa byť medzi bežnými ľuďmi. Nechcem byť biskup – úradník, ale biskup – pastier. 

Súčasťou Spišskej diecézy je mnoho významných pamiatok. Spiš je známy svojimi gotickými klenotmi. Od Spišskej Kapituly, cez Spišské Vlachy, Spišskú Sobotu až po Levoču s dielami Majstra Pavla. Stredovek Spišu prial… To je však príbeh starý vyše osemsto rokov. Ako biskup musíte dbať aj o stav týchto pamiatok? Dá sa to vôbec udržať? 

Som kňaz, biskup, teológ. Chcem ohlasovať Kristovo evanjelium. Nemám vyštudovanú ekonomiku ani financie. Uvedomujem si, že bez spolupracovníkov a odborníkov v týchto oblastiach to nie je možné zvládnuť. 

Už sú dávno preč časy, keď kňaz rozhodoval o všetkom. Niekedy je to až komické, keď sa kňaza pýtajú na druh omietky, spôsob záchrany pamiatky. Toto je predsa parketa pre odborníkov. 

Ešte aj teraz v službe biskupa sa s tým stretávam: „Ako vy rozhodnete, otec biskup“. Ale ja som biskupskou vysviackou neprijal vedomosti v stavebníctve alebo architektúre. 

Potrebujeme znova pochopiť náuku o cirkvi ako o Kristovom tajomnom Tele. Jednotlivé údy sa navzájom potrebujú. Potrebujeme našich laických bratov a sestry v duchovnej oblasti, ale aj v tých odborných témach. 

Chcem však pripomenúť ešte jednu vec. So znepokojením pozorujem napríklad úplne skreslenú diskusiu o odluke cirkvi od štátu. Vedia občania našej krajiny, čo je financované zo štátneho rozpočtu voči cirkvám? 

Mnohí si myslia, že štát platí elektrinu, vodu, plyn v kostoloch a cirkevných budovách, čo vôbec nie je pravda. To platia veriaci. Cirkvi dostávajú iba dotáciu na platy duchovných a prevádzku ústredí, to znamená v prípade Katolíckej cirkvi sídla diecéz. 

Potrebujeme, aby štát, ktorý vyzbiera dane aj od kresťanov, aktívnejšie vstúpil napríklad do záchrany kultúrnych sakrálnych pamiatok. 

V nedeľu sa začína advent. Na konci adventu sa budeme radovať z narodenia Ježiša. Čo by ste popriali veriacim do týchto adventných dní?  

Akoby sme stále boli jednou nohou popredu. Keď je advent, zaznievajú vianočné piesne, keď prídu Vianoce, už sú povianočné výpredaje. Akoby sme stále nedokázali prežiť prítomný okamih. Nedajme si ho vziať! 

Pokúsme sa prežiť advent skutočne ako čas prípravy. Súhlasím s tými, ktorí hovoria, že obdobie očakávania má svoje čaro, svoj adrenalín. 

Želám všetkým, aby sme objavili hĺbku adventu, stíšenia, prípravy, rozjímania, aby sme potom lepšie prežili posolstvo Vianoc ako sviatkov narodenia Božieho Syna. 
Štefan Chrappa/Štandard