Eduard Chmelár: ZABUDNITE NA ADVENT. Posádka Lode bláznov, poslanci (a poslankyne a poslančatá a poslanectvo, ako to majú radi) za Progresívne Slovensko

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

👉Sledujte nás tiež na X. com 👈

Predstavte si, že by sa na summite Európskej rady, ktorý trval do skorých ranných hodín, niektorý z lídrov začal hádzať o zem, že on nebude pokračovať, kým nebude otvorený bufet. Absurdné? Presne to sa odohralo včera tesne pred polnocou v slovenskom parlamente, kde najprv poslanec Juraj Krúpa za SaS predniesol návrh, aby bol bufet zatvorený už od ôsmej večer, aby mohli ísť predavačky domov (na čo ho predseda NR SR Peter Pellegrini upozornil, že je zatvorený už od siedmej) a vzápätí Alojz Hlina z tej istej strany protestoval, že žiada otvorenie bufetu, aby mohol (dobre počúvajte) „dôstojne vykonávať svoj mandát“. To ho už šéf parlamentu pobavene požiadal, aby mu tento procedurálny návrh doručil písomne, lebo určite chcel mať túto kuriozitku na papieri pre historický záznam…

Toto bola len jedna zo scén, ktoré sa v týchto dňoch odohrávajú v parlamente. Chvíľami som sa to pokúšal počúvať, ale prepáčte, nedalo sa to vydržať dlhšie ako päť minút, po ktorých som sa musel ísť vydýchať. Asi sa (chvalabohu) pohybujem v inom prostredí, ale v živote som nepočul toľko nadávok, urážok a vulgárnych osobných útokov ako počas tohto týždňa, za ktorý Eset, pardon, Denník N, opozíciu paradoxne pochválil. Ak Winston Churchill nazval parlament svätyňou demokracie, tak ten náš je jej chlievom a žumpou. Nijaký seriózny človek, ktorý má úroveň aspoň o trošičku vyššiu ako svätá trojica parlamentnej psychiatrie Matovič, Pročko a Galko, nemôže toto vydržať dlhší čas bez ujmy na duševnom zdraví, a preto ak niekto vyčíta koalícii, že nie je ochotná znášať takúto úroveň politickej konfrontácie, musí byť sám psychopat.

Aj z toho dôvodu ma najviac prekvapila nie posádka Lode bláznov, ale poslanci (a poslankyne a poslančatá a poslanectvo, ako to majú radi) za Progresívne Slovensko, u ktorých som až donedávna predpokladal vyššiu mieru politickej kultúrnosti, vecnosti a konštruktívnosti. Žiaľ, dnes musím konštatovať, že progresívci načisto zmatovičovateli a ich emotívne poznámky a osobné útoky v ničom nezaostávajú za notorickými parlamentnými bláznami. Nemôžete predsa čakať, že keď namiesto vecnej kritiky neustále počúvate nadávky do zlodejov, podvodníkov a mafiánov (dnes už aj – pozor, novinka – nadávky voličom), že vás bude druhá strana rešpektovať, počúvať a že prijme pirátske pravidlá hry Lode bláznov.

Znepokojuje ma to, lebo v takejto atmosfére sa nemôže rozvíjať demokratický diskurz. Preto konštatujem, že úroveň slovenskej opozície sa prepadla do suterénu európskej politickej kultúry. Tu už dávno nejde o oponentúru. V tých útržkoch, ktoré som si musel vypočuť, bolo toľko zlomyseľných klamstiev, demagógie a prekrúcania faktov, až mi z toho bolo fyzicky zle. Exminister školstva Branislav Gröhling napríklad vyčítal vláde, že zvýšením dane pre 0,2 percenta (sic!!!) najbohatších ľudí na Slovensku a zavedením bankovej dane a dane z dividend ide ožobračovať obyvateľstvo. Už som si zvykol na to, že saskári obhajujú zisky najbohatších, ale keď sa má pridať obyčajným ľuďom zopár eur, už to vraj štát neunesie – to o ich morálke hovorí všetko. Ale že do tejto kategórie zahrnú aj daň z dividend, ktorá existuje prakticky všade vo vyspelom svete a zrušili ju len Dzurinda s Miklošom, to sa mi snáď sníva. Práve odstránenie tejto dane bolo anomáliou a Smeru som takmer dvadsať rokov vyčítal, že túto nespravodlivosť nenapravil, takže konečne sa tak stalo a nejde o nič iné ako o uvedenie vecí do normálu. Podobne je to aj so špeciálnou prokuratúrou.

Europoslanci z opozičných strán si tento týždeň urobili strašnú hanbu, keď iniciovali rokovanie Európskeho parlamentu o údajnej demontáži právneho štátu na Slovensku. Zo 705 poslancov si ich estrádu prišlo vypočuť 20 (slovom dvadsať), z toho štrnásti boli zo Slovenska. Inými slovami, nikoho ich cirkus nezaujímal a jediné, čo dosiahli, bolo prenesenie vnútroštátneho problému na pôdu Európskeho parlamentu, ktorý v tejto záležitosti nemá žiadne právomoci, lebo jediný, kto môže rozhodnúť o prípadnej nezákonnosti odstránenia chorého prvku našej prokuratúry je Ústavný súd SR. Vyzerali sme ako nejaká banánová republika, ktorá si nevie vyriešiť svoje problémy sama. A hoci ich snaha pošpiniť Slovenskú republiku dopadla ako totálne fiasko, nemali v sebe ani toľko cti, aby sa za svoje konanie ospravedlnili. Naopak, predseda Progresívneho Slovenska Michal Šimečka zbabelo zaklamal, že Európska komisia pohrozila Slovensku „sama od seba“. To je rovnako trápna a nepresvedčivá výhovorka, ako starostlivo opakovaná mantra, že útok Ruska na Ukrajinu bol „ničím nevyprovokovaný“. No v prvom rade je to lacná lož, keďže všetci vedia, že tomu predchádzalo nedôstojné žalovanie opozície v Európskej komisii. Spomeňte si na ten list vplyvových agentov a žoldnierov imperiálnej moci, v ktorom ponížene deklarovali, že ich hlavným spojencom je Európska komisia, nie Slovenská republika. A podľa toho sa aj dlhodobo správajú. Nie je náhodné, že iniciátori tohto neúspešného zasadnutia Európskeho parlamentu sú ti istí, ktorí hlasovali proti štátnym záujmom Slovenskej republiky, keď podporili rezolúciu a správu EP, ktorá vyzývala Slovensko, aby uznalo nezávislé Kosovo.

Stále opakujem, že sa nedá vyhrať, ak bojujete proti všetkým na viacerých frontoch, ale ten domáci a medzinárodný tlak, ktorému je vystavená nová slovenská vláda prakticky hneď od začiatku, je veľmi nebezpečný a strašne nespravodlivý. Na Slovensku sa nedeje nič, čo by vybočovalo z bežného demokratického štandardu. Samozrejme, že vláda presadzuje veci, ktoré sľúbila svojim voličom a ktoré sa zasa opozícii a jej voličom nepáčia. Ale na to existujú v parlamentnej demokracii štandardné politické nástroje. Opozícia však krivo obviňuje vládu z nedemokratického správania a keďže nevie uspieť férovými postupmi, fauluje a vykresľuje Slovensko v zahraničí ako div nie diktatúru. Sama tak vmanévrovala politický súboj do podoby, ktorá je extrémne nebezpečná a ktorá sama osebe oslabuje demokraciu, pretože stavia vládu do dilemy, či sa pasívne prizerať na pokusy o zvrhnutie ústavného poriadku alebo ho aktívne brániť.

Každý príčetný človek musí vidieť, že opozícia to s kritikou a opisom stavu spoločnosti extrémne preháňa. Je absurdné, aby opozícia požadovala, aby vláda vládla podľa jej predstáv. Ich túžba po moci je až chorobná – my sme vydržali ich vyčíňanie tri a pol roka, oni nevedia vydržať ani niekoľko týždňov. Michal Šimečka sa musel úplne zblázniť, ak chce vyhrocovať mocenský konflikt do tejto podoby. Tým totiž nenechal vládnej koalícii nijaký manévrovací priestor na to, aby mohla niekam ustúpiť alebo aby sa mohol vývoj aspoň niekam pohnúť. Ďalším stupňom konfliktu je totiž už len občianska vojna. Zostal v radoch opozície ešte niekto príčetný, aby si to uvedomil?