Neúprosne sa blíži čas, keď začnú prevažovať tí, čo sa narodili s mobilom v kolíske a s tvárou celoživotne sklonenou k displeju….

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

Neúprosne sa blíži čas, keď začnú prevažovať tí, čo sa narodili s mobilom v kolíske a s tvárou celoživotne sklonenou k displeju. O tom, ako sme sa do takéhoto sveta dostali, a čo z toho vyplynie, píše Marek Maďarič.

Rok 2024 by sa dal nazvať rokom prezidentských volieb. Budú sa konať všelikde. Tie najdôležitejšie v USA. Aj my si budeme voliť hlavu štátu. Svet síce neovplyvníme tým, kto sa stane slovenským prezidentom, ale pre našu vnútornú politiku to prinesie zaujímavé impulzy.

V tejto súvislosti som si spomenul na útlu novelu Bol som pri tom (Being There) amerického spisovateľa Jerzy Kosinského, pôvodom poľského žida. Preslávilo ju filmové spracovanie z roku 1979 a to aj vďaka hercovi a komikovi Peterovi Sellersovi, ktorý sa zaskvel v hlavnej úlohe negramotného záhradníka, ktorý pozná svet výlučne z televíznej obrazovky a zhodou okolností sa stane celebritou a vhodným kandidátom na amerického prezidenta.

Ide o satiru, trefne vystihujúcu zásadný vplyv televízie na spoločnosť a osobitne na politiku. Nie je prekvapujúce, že k „umeleckému“ odhaleniu tohto fenoménu prišlo práve v USA, ktoré boli prešpikované televíznymi obrazovkami už v dobe, keď sa vo zvyšku sveta s televíznym vysielaním iba začínalo.

Éra tzv. televíznych prezidentov sa začala v roku 1960 sympatickým J. F. Kennedym, po jeho víťaznom televíznom dueli s upoteným Richardom Nixonom. Odvtedy sa vplyv televízie na politiku rozvinul. Za čítankovú ukážku jej sily by sme mohli považovať Silvia Berlusconiho, ktorý sa dostal do premiérskeho kresla rovno ako vlastník a zároveň produkt najsledovanejšej talianskej televízie.

V každom prípade, bol to Jerzy Kosinski, ktorý vo svojej novielke očarujúco popísal idiotizáciu spoločnosti a politiky. Je to smutnosmiešne, keď čítame, ako sa krok za krokom retardovaný muž nechcene stáva osobnosťou, lebo nadchýna okolie a televíznych divákov banálnymi vetami typu: Keď príde pravý čas, všetko v záhrade vyrastie. Jeho popularita sa šíri ako nákazlivá choroba, všetci ho obdivujú, všetci sa s ním chcú stretnúť a to je už len krôčik od toho, aby sa vplyvné politické kruhy rozhodli, že práve on môže byť pre nich nádejou v nadchádzajúcich prezidentských voľbách.

Toľko k jednej z nezamýšľaných úloh televízie v dejinách ľudstva. Svet médií a technológií však závratne napreduje a na začiatku tisícročia urobil tri  kvalitatívne skoky – masové rozšírenie internetu, vznik sociálnych sietí a smartfónov, ktorý umožňuje, že môžeme byť chytení v tejto sieti 24 hodín denne.

Z týchto komponentov sa zrodili nové príležitosti. Aj politické.

Hocikto sa môže stať tvorcom komunikačného obsahu zdieľaného množstvom iných ľudí, ak im kontinuálne ponúka obsah dostatočne atraktívny na to, aby sa jeho sledovanie stalo ich životným návykom. Zrodil sa influencer. Je to svojím spôsobom demokratická záležitosť. Záleží naozaj len na šikovnosti a usilovnosti, aby sa aj neznámy človek z ulice stal pastierom veľkého stáda sledovateľov. A odtiaľ je už len krôčik k tomu, aby sa lajky jeho fanúšikov zmenili na preferenčné krúžky na volebných lístkoch.

Najúspešnejší influenceri (youtuberi, vlogeri atď.) sú šíriteľmi prevažne atraktívnych banalít. To znamená obsahov dostatočne prominentných, intímnych, konzumných, zábavných, radikálnych, či alternatívnych. Aj zavedení politici to pochopili a niektorí s predstihom. Jeden za všetkých – Donald Trump. Nie je náhoda, že svoju popularitu si kedysi budoval ešte prostredníctvom televíznej reality šou. V politickej kariére si však už významne pomáhal sociálnymi sieťami. A ako prezident si udržiaval svojich priaznivcov primárne statusmi na Twitteri, ktorými oznamoval aj tie najdôležitejšie prezidentské rozhodnutia.

U nás to ako prvý naplno využil Igor Matovič. Už niekoľko volebných období dostáva svoju schránkovú stranu do parlamentu pomocou rozmanitej zmesi takzvaných nezávislých osobností, ktorých spoločným menovateľom sú skupiny ich podporovateľov na internete. On sám síce začínal ešte pomocou papierových inzertných novín, no dnes už hlavne cez sociálne siete neúnavne burcuje svoje voličské stádo emocionálnymi statusmi a videjkami používajúc nenávistný jazyk štvrtej cenovej skupiny. Ten je totiž atraktívnejší ako uhladené či expertné statusy.

Táto nová možnosť, ako sa dostať do vysokej politiky doslova na vlastný účet, začína meniť samotnú politiku. Začínajú v nej prevažovať kuriózni ľudia, niekedy doslova klauni, ktorí majú svoje úspešné cirkusové číslo. Hovorí sa, že Matovič vyhral v roku 2020 voľby aj vďaka virálnemu videu z výletu do Cannes. A my sme vďaka tomu dostali príležitosť na vlastnej koži zakúsiť, čo to znamená, ak Joker, podnecovateľ ľudového hnevu a fotenia si ponožiek a mačiek je svojím fanklubom vynesený k moci. Pre jeho vládnutie sa zaužívalo slovo chaos, ale ak by sme to bližšie rozobrali, museli by sme použiť oveľa tvrdšie pojmy.

Ak si myslíte, že po takejto skúsenosti sme sa už poučili a nezopakujeme si to, mýlite sa. Médium internetu zostalo, rozvíja sa a ešte viac priťahuje talentovaných narcisov. Zoberte si náš súčasný parlament a položte si otázku, či v ňom po týchto voľbách ubudlo alebo pribudlo egocentrických poslaneckých persón. Ja mám pocit, že svojráznymi figúrkami sa to tam hmýri.

Ľuďom uvažujúcim v starých rámcoch to pripadá absurdné. Nechápu, ako sa ten či onen mohol stať poslancom, či dokonca členom vlády. Je to však úplne prirodzený dôsledok vplyvu sociálnych sietí na politiku. Ak sa vám zdá, že preháňam, zamyslite sa nad aktuálnym príbehom Slovenskej národnej strany. V politologickom zmysle ide o tradičnú stranu – s históriou, reálnym členstvom a štruktúrami po celom území. Napriek tomu, aby si SNS zvýšila šancu dostať sa do parlamentu, dala si na kandidátku pestrú zmes nečlenov, ktorí sa vyznačujú tým, že majú skupiny podporovateľov na internete. A vyplatilo sa. SNS prekročila hranicu piatich percent. No zároveň sa ukázalo, že nie strana bola výťahom k moci pre ambicióznych kandidátov nestraníkov, ale naopak.

Sú komentátori, z červených denníkov, ktorí vidia príčinu v tom, že lúza (takto „slušne“ a vraj politologicky „korektne“ nazývajú voličov koalície) si volí seberovných, ergo nevzdelaných. Nevšimli si, že v ich progresívnom tábore je tiež hojný počet politikov nového typu. Čo poslanec, to aktivista so svojou vlastnou fanúšikovskou bublinou na internete. O ich úrovni, ako časť za celok, vypovedá poslankyňa,  ktoré nevie, v ktorom roku vzniklo Československo, pretože ona neobľubuje memorovanie. Ale veď načo sa učiť, keď sa dá všetko vygúgliť.    

V úvode zmienenú novelu Bol som pri tom napísal Jerzy Kosinski, keď pochopil, že vďaka televízii sa dobre vyzerajúci idiot môže stať prezidentom USA. A my sme tiež „pri tom“, keď vidíme, aké „osobnosti“, akí klauni sa stávajú našimi zástupcami vďaka sociálnym sieťam. A to sme len na začiatku, pretože ešte stále tvoria značnú časť nášho elektorátu voliči starého typu. No neúprosne sa blíži čas, keď táto „lúza“ vymrie a dramaticky začnú prevažovať tí, čo sa, obrazne povedané, narodia s mobilom v kolíske a s tvárou celoživotne sklonenou k jeho displeju. Virtuálne prostredie plné zábavy bude ich realitou a budú si ju žiadať aj v politike. Čo z toho vyplynie? Koho si toto internetové voličstvo bude voliť do funkcií? Zadajte si do vyhľadávača najsledovanejších influencerov a nahliadnete do sveta budúcej politiky.

Marek Maďarič