Video-Monika Kozelová, zverejnila podrobnosti zo života Patrície, susedky ktorá žila nad ňou a ktorú priateľ brutálne zavraždil…

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

KAŽDÁ MINCA MÁ DVE STRANY. AJ VRAŽDA. časť 1
Všetko možné som si už prečítala v súvislosti s vraždou Patrície v byte nado mnou.
Hneď na úvod musím povedať, že toto sa stať nemalo. A rozhodne nie takýmto zverským spôsobom. Zajtra prídem domov a úprimne sa priznávam, že som si predĺžila pobyt mimo Bratislavu len kvôli tomu, aby som sa so situáciou nevyrovnávala tak blízko miesta činu. Dokonca sa ku mne pridala suseda a po výsluchu na kriminálke včera docestovala za mnou. Mňa výsluch zatiaľ len čaká. A ako človek, ktorý mal priamy, susedský kontakt so zavraždenou a s ktorým zavraždená bola v neustálom spore, obávam sa, že vám naruším vaše predstavy o domácom násilí.

Exkluzívne video: Kuchára, ktorý je podozrivý, že priateľke vyrezal srdce, doviezli na miesto vraždy.
Kukláči Jozefa priviezli v dodávke. Spolu s nimi prišli aj policajní vyšetrovatelia. V byte sa zdržali niekoľko minút a potom ho v putách opäť naložili do čiernej dodávky a odišli. 

Zároveň chcem odkázať Novému času, že ich fantastický titulok “Susedia prehovorili” je síce fasa, akurát tu so susedou netušíme, s kým hovorili, lebo písať o Patrícii, že bola milá a ochotná pomôcť je z kategórie sci-fi. Asi hovorili na diaľku vzdušnou cestou s Colombovou ženou.
Patrícia bola chorá a potrebovala liečenie. Bola totiž ťažká alkoholička. Naozaj ťažká. Za 12 rokov, čo bývala nado mnou, som ju triezvu stretla presne dvakrát a to v skorých ranných hodinách, keď som išla do práce. Kam či odkiaľ išla ona netuším.
Alkoholikov môžeme rozdeliť na dve kategórie – tí čo sú vtipní a na agresorov. Ona rozhodne patrila k tej druhej kategórii. Problémy a hádky vyrábala ako na bežiacom páse. Keď bola v ráži chodila nám nadávať, trieskať na dvere a vykrikovať, až nás dohnala k tomu, že sme si na pavlačové dvere museli nainštalovať guľu, ktorú sme tam nemali, keďže vo vedľajšom byte bývala stará pani, ktorá občas potrebovala RZP, tak aby sa k jej bytu dostali, aj keď my v ďalších dvoch bytoch sme boli v práci.
Keďže z druhej strany domu máme uzatvorené dvory, jej nadávky hodné baníka, ktorého do pol pása zasypalo, naozaj nie sú hodné zverejnenia.
Extra “milovala” mňa a to od momentu, čo som na pavlač namontovala tú guľu. Takže jej vykrikovanie urážok, ktoré vždy a zásadne boli smerované menovite, počuli ľudia široko-ďaleko. To vysvetľovanie, čo som musela ja a občas aj iní susedia absolvovať so susedmi z okolitých domov na ulici, to bola fakt radosť. Našťastie časom ju už všetci prekukli, takže to už nikto neriešil. Hulákala denne, vo dne, v noci, podľa vlastnej potreby a výšky alkoholu v krvi, prípadne podľa toho, či pila doma, alebo niekde v krčme a vracala sa po záverečnej domov. To ale hučala už vonku na ulici a svoj príchod ohlasovala zďaleka. Ak stretla niekoho na ulici vyvolávala spory ústiace až do bitiek. Asi trikrát som ju zbierala zo schodov pri vchode, čo nebola v stave ani vyliezť k sebe domov, zbierali sme ju aj na medziposchodiach s rozsypanými vecami ráno, keď sme išli do práce. Prípadne sme jej zbierali roztratené veci a vzorne sme ich ukladali za dvere jej pavlače.

Pravidelne si do bytu vodila štamgastov z krčmy. To som niekedy nespala celú noc. Ani policajti nepomohli, lebo sa nevedeli dostať cez pavlačové dvere. Náš barák je starý a steny boli naozaj tenké. Takže chorý sused, ktorý chodil na dialýzu a býval z jednej strany jej bytu sa odsťahoval. V byte z druhej strany, ktorý má majiteľ na kšeft, sa zase neustále striedali nájomcovia. Bola to paráda, deň čo deň. Prosili sme, žiadali, sťažovali sa, nič nepomohlo.Byt mala vo vlastníctve.
Skrátka a jasne – BOL TO CHORÝ ČLOVEK, KTORÝ POTREBOVAL POMOC PSYCHIATRA, LEN MUSEL CHCIEŤ. A to ona nechcela.
A potom sa k nej po pár rokoch promiskuitného života nasťahoval KUCHÁR JOŽKO.

KAŽDÁ MINCA MÁ DVE STRANY. AJ VRAŽDA. časť 2
SPOLUŽITIE S JOŽKOM.
Jožko prišiel do baráku, ani neviem ako. Párkrát sme sa stretli na schodisku, vždy pozdravil, respektíve zahundral pozdrav, aj keď sa mi nikdy nepozrel do očí a pohľadu skôr uhýbal, až som si jedného dňa uvedomila, že on v našom vchode vlastne býva.
Na naše spolužitie to zhruba dva mesiace malo pozitívny vplyv. Prestali do horného bytu chodiť opilecké partie, nikto nevrieskal, ani netrieskal, len v noci som mala pocit, že hore sťahujú nábytok. Predpokladám, že rozťahovali posteľ. Síce vždy medzi 24,00 až cca 03,00 hod., ale to sa dalo vydržať. Až do prvej hádky. Kto pozná náš dom, vie, že v nočnom tichu počuť všetko. Napríklad babka čo bývala vedľa mňa, mala tak nahlas pustený televízor, že chtiac-nechtiac som musela pozerať to čo ona a v mojom TV stačilo aj s vypnutým zvukom. Bolo zreteľne počuť každé slovo.
Prvá hádka bola prelomová. Najskôr sa bavili normálne, takže to cez steny nešlo a neviem o čom sa bavili, až zrazu ona začala pridávať plyn. Najskôr len krikom, padalo tam Drž hubu lebo ťa vyhodím, výpadni ty k…. a podobne, až zrazu na zem lietalo sklo, ťažké predmety, ako za II. svetovej. On sa pridával postupne, vetami Buď ticho, Prestaň hulákať, alebo Čo ti j…?
Bola tak jedna v noci a keď to trvalo hodnú chvíľu, vyšla som na pavlač. V niektorých oknách v okolitých domoch už stáli ľudia a kričali nech Už držia hubu. No kovbojka. Po čase to ustálo a my sme konečne mohli ísť spať, len sme netušili, že to bol začiatok.
Podobné hádky sa potom opakovali toľkokrát, že sme to prestali rátať, ale tiež to ešte nebolo v kuse.
Moje peklo č.2 ale nastalo, keď som ju náhodou stretla po takomto nočnom extempore na druhý deň v bráne a povedala som jej, že nech v noci nehulákajú ako na lesy, lebo zavolám hliadku. Od toho dňa mi pravidelne v noci trieskali nad hlavou o zem, ani neviem čím a niekedy ich to bavilo aj dve hodiny. A od vtedy začalo aj to vykrikovanie z pavlače, kam chodili fajčiť. Po pravde vykrikovala len ona, či som bola na dvore, či nie, nikdy nezabudla k nadávkam pridať moje meno. A keď som bola so psíkmi vonku (fenku bola slepá, Jonatánko mal po rakovine len jedno očko, to bol iný mazec. Pravidelná veta bola Kozelová, ty p…, zbehnem dolu a podrežem ti tých čoklov, ty k…. vy……!
Peak nastal mojim nástupom do parlamentu. Od prvého dňa, ako to zistila. Najskôr mi do schránky hádzala výhražné papieriky, potom mi párkrát zdemolovala schránku, dokonca sa ma dvakrát snažila napadnúť fyzicky. Prvýkrát bol pri tom aj On, ale zabrzdil ju a chytil ju zo zadu a kričal na ňu nech to nechá tak. Najhoršie to bolo v čase lockoutu. Vracala som sa z parlamentu, keď ma ožratá napadla druhýkrát, ale bola som silnejšia ako ona s tromi promile, a rýchlo som vybehla k sebe na poschodie. Vtedy vykrikovanie z pavlače naberalo na obrátkach. Obaja boli doma a pili ako za nároďak a slovné útoky sa stupňovali. To už sa začala Ona vyhrážať smrťou mne. Všetkými spôsobmi, každý deň iným mi vykrikovala, ako budem zomierať. A dokonca aj vtedy, keď som nebola doma, čo mi susedia dokonca aj z vedľajších barákov hneď oznamovali. Jasne, že po vzore všetkých Mazurekových a Sujových statusov a pod vplyvom webov aj médií do toho pridávala Matoviča, Lipšica a hlavného hygienika, lebo Covid vymyslel Matovič a Lipšic dáva do basy čestných policajtov. A k…. hygienik nám kradne demokraciu.
Zmena nastala, keď sa na tej pavlači k Nej k vyhrážkam prvýkrát pridal aj On. Obaja boli v ráži. A ako inak, vyhrážali sa mi smrťou.
To som už fakt bočila, vyhýbala sa im a dokonca sa párkrát stalo, že som zavolala susedovi z prízemia, aby išiel so mnou domov.
A potom som si čiastočne nechala odhlučniť strop.
Bitky a hádky pokračovali, aj keď – nikto z nás na nej nikdy nevidel žiadnu modrinu a za celú tú dobu ani nemala nič zlomené. Tak neviem….
Ale to čo viem, že pri každej hádke tú mašinu štartovala Ona. Že na rozdiel od neho nechodila do práce, on určite áno, lebo si pravidelne každý týždeň pral mnoho kuchárskeho oblečenia, ktoré zo šnúry prevísalo nad našu pavlač. Občas som si v schránke našla kadečo, aj nábojnicu a keď som skončila v parlamente, tak to prestalo. Boli len hádky a rozbité sklo.
Poslednýkrát som Ju videla deň pred Vianocami a na moje obrovské počudovanie mi prvýkrát v živote zaželala Veselé Vianoce. A ja jej.
Z domu som odišla 30.12.2023 a ešte som sa domov nevrátila.
Čo sa stalo, ako mu tak strašne mohlo prepnúť, to snáď budú vedieť kriminalisti.
Takže – KAŽDÁ MINCA MÁ DVE STRANY. AJ VRAŽDA.

Monika Kozelová FB