Eduard Chmelár: SLOVENSKO STRÁCA CIT PRE MIERU

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

👉Sledujte nás tiež na X. com 👈

Viacerí politici (vrátane vládnych) označujú prebiehajúce protesty za prejav a dôkaz zdravej fungujúcej demokracie. Nemyslím si, že niečo také môže potvrdiť dav. V Bratislave demonštrovalo 20 000 ľudí proti konzervatívnej vláde, vo Varšave protestovalo 200 000 ľudí proti liberálnej vláde. Ani jeden z týchto prejavov nespokojnosti však nie je určujúci pre kvalitu demokracie.

Chápem mladých ľudí, ktorí sú frustrovaní z výsledku volieb. Je v povahe mladosti, že si neželá byť vedená k miernosti a skepse. Každá pochybnosť ju brzdí, lebo na uvoľnenie svojej priebojnosti potrebuje vieru a ideály. Aj tá najradikálnejšia, najabsurdnejšia ilúzia, ktorá ju posilňuje, je pre ňu dôležitejšia než výsostná, vznešená múdrosť, ktorá oslabuje silu jej vôle. Sám som na to musel prísť postupom času, v ich veku som bol taký istý.

Demokracia si však vyžaduje čosi viac. Jeden z najvýznamnejších (a bohužiaľ, u nás veľmi málo prekladaných) filozofov 20. storočia Bertrand Russell pripomínal, že demokracia si vyžaduje pomerne náročné spojenie individuálnej iniciatívy s podriadením sa vôli väčšiny. Človek, ktorý má silné politické presvedčenie, by ho mal vášnivo presadzovať, aby sa z neho stalo presvedčenie väčšiny, no ak sa to nepodarí, mal by sa podriadiť želaniu väčšiny s dobrou mysľou. Lebo ak má demokracia fungovať, občania sa musia v čo najväčšej možnej miere zbaviť nenávisti, deštruktívneho správania, ale aj strachu. A keď sa ho v roku 1964 ako odvážneho mierového aktivistu v rozhovore pre BBC spýtali, čo by poradil nastupujúcej generácii, aby bola rovnako úspešná ako on, lakonicky odvetil: „Nesmieš preháňať, mladý muž. To je vždy znamenie toho, že tvoj argument je slabý.“

Aj z týchto dôvodov nemôžem veriť davu, ktorý sa pasuje za „slušných ľudí“, ale na predstaviteľov štátu vykrikuje heslá ako podržtaška, mafiánske prasce, ruská filcka a podobne. Nemôžem veriť mladým ľuďom, ktorí v čase mečiarizmu buď ťahali káčera alebo ešte neboli v pláne (v každom prípade si tú dobu nemôžu pamätať), ako vyrevujú na premiéra Fica, že je horší ako Mečiar a že je diktátor. Nemôžem veriť študentovi Právnickej fakulty UK Janigovi, že mu ide len o akademickú diskusiu, keď vystupuje na opozičnom proteste a odborný problém neustále politizuje. Nemôžem veriť predsedovi mládežníckej organizácie SaS, ktorého médiá falošne predstavia len ako radového študenta, ktorý v zapálenom politickom prejave straší publikum, že vláda chce vyhnať mladých ľudí zo Slovenska. A nemôžem veriť politikom, ktorí ľudí v týchto demagogických skratkách podporujú a falošne sa vyhlasujú za Slovensko, hoci sú v menšine.

To, že vládna koalícia chce vyhnať inak zmýšľajúcich ľudí zo Slovenska, je jedna z najodpornejších lží, ktoré tu opozičné sily zámerne šíria po voľbách. Veď hádam ešte všetci nestratili pamäť, ako to naozaj bolo. Pred voľbami sa vyhrážali, že ak vyhrá Fico, odídu zo Slovenska. Po voľbách začali vyrážať otvorené dvere a ziapali, že oni nikam neodchádzajú a nedajú sa vyhnať, hoci im nikto, naozaj nikto z vládnej koalície ani slovkom nenaznačil, že by sa mali vysťahovať (na rozdiel od nich, ktorí nás posielali do Ruska), nikto demonštrantov nedehonestoval (na rozdiel od nich, ktorí nadávali a dodnes nadávajú ľuďom do dezolátov, opíc, spodiny, zberby atď.), nikto ich protesty nepotláčal (na rozdiel od nich, ktorí neváhali nasadzovať vodné delá a zatýkať na protestoch opozičných politikov).

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že časť spoločnosti postihlo akési kolektívne zlyhanie pamäti, keby nešlo o zámerné odvádzanie pozornosti od prešľapov, zlyhaní a zločinov minulej garnitúry. V takejto atmosfére sa ani nedá dospieť k zmierneniu spoločenského napätia, ak tu neexistuje ani elementárna vôľa dohodnúť sa na základných pravidlách. Keď bývalý elitný vyšetrovateľ Jozef Šátek napíše, že je hrdý na „vysokú mieru kultivovanosti“ opozičných poslancov, na ich „odborne i argumentačne podložené vystúpenia“, na ich „vzájomný rešpekt, úctu a ľudskosť“… tak neviete, či si robí srandu alebo žije na inej planéte. Ale on to myslí smrteľne vážne, pretože väčšina ľudí dnes takto zaslepene a nekriticky hodnotí vlastnú bublinku a nehľadá nijaký prienik s druhou stranou.

Pokračovať v tomto duchu však nemá žiadny význam, nikam to nevedie. Každý by mal napomínať len tých, na ktorých má dosah. Ak sa novinár Štefan Hríb ľútostivo žaluje, že mu niekto do diskusie pod status napísal, aby sa odtiaľto vysťahoval, cítim potrebu vyzvať všetkých svojich fanúšikov: Ľudia, nerobte to. Vážte slová. Nikto nikoho nesmie zo Slovenska vyháňať. Na druhej strane by som sa musel Štefana Hríba spýtať, čo on konkrétne urobil proti tomu, keď sa za minulej vlády vyhrážali nepohodlným ľuďom obesením, vyhadzovali ich z práce, posielali do Ruska, jeho kolegovia z TV JOJ vyzývali na lynč alebo že by som mal dostať za svoje mierové úsilie 20 rokov natvrdo… Neurobil nič. Naopak, povzbudzoval ich v tom. Tak o čo ide?

Táto vláda nie je ideálna, ale Slovensko nie je ani diktatúrou, ani nejakou ruskou guberniou. Spôsob boja súčasnej opozície je ťažkým poškodzovaním vlasti, ktorej meno ani nevedia vysloviť. Je veľmi ťažké zachovať si nadhľad a vnútornú slobodu pred zakalenou a jedovatou penou doby bez toho, aby sme sa ňou nechali ovplyvniť, je náročné chrániť ušľachtilé hodnoty života a všetko, čo robí našu existenciu čistejšou, krajšou a autentickejšou, pred ustavičnými atakmi fanatikov a posadnutých ideológov. Ale je to nevyhnutné. Prosím vás o to. Nestrácajte mieru a aj uprostred beštiálneho vyvádzania si zachovajte jasnosť ducha a nenarušenú ľudskosť. Zostať ľudský v časoch narastajúcej neľudskosti a slobodný v čase davového šialenstva je najnaliehavejším zo všetkých zápasov tohto čoraz horšieho sveta.