Video-E. Chmelár: Krach mierových rokovaní spôsobil Zelenskyj

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

👉Sledujte nás tiež na X. com 👈

---

BRATISLAVA AKO CENTRUM MIEROVÝCH ROKOVANÍ?

Hoci možnosti mierového riešenia ukrajinského konfliktu vyzerajú za súčasnej situácie na prvý pohľad beznádejne, iniciatívy smerujúce k diplomatickým rokovaniam stále neutíchajú. Začiatkom tohto týždňa významná ruská politologička arménskeho pôvodu Karine Gevorgjan označila za najlepšie miesto pre mierové rokovania Bratislavu. V rozhovore vyratúvala dôvody, prečo je Slovensko vhodnejšie na sprostredkovanie diplomatického stretnutia ako Turecko. Vyzdvihla, že na jednej strane je členom NATO, no na druhej strane nemá na svojom území zahraničné vojenské základne (na zázname od 27:25 https://www.youtube.com/watch?v=FF6BxhuRGW4). To už v dôsledku aktivít bývalých ministrov Jaroslava Naďa a Ivana Korčoka nie je tak celkom pravda, ale stále platí, že Slovensku Rusi dôverujú viac ako Švajčiarsku, ktoré už pre nich nie je neutrálnou pôdou. Aj preto Karine Gevorgjan vyzdvihla voľbu Petra Pellegriniho za prezidenta SR a upozornila, že postoj Slovenska k vojne na Ukrajine je iný ako postoj väčšiny členov EÚ a NATO.

Gevorgjan, ktorá sa pred mesiacom zúčastnila na medzinárodnej bezpečnostnej konferencii v našom hlavnom meste a ktorá Bratislavu spomína pomerne často, podporila len to, o čo sa usiluje občianske združenie Zjednotení za mier v spolupráci s partnerskou českou organizáciou Mír a spravedlnost už dlhší čas. Snažíme sa presvedčiť politické špičky, že ten najvýznamnejší príspevok k medzinárodnému mieru a bezpečnosti, aký môže Slovenská republika priniesť, nie je švejkovsky napodobňovať veľké štáty v zbrojení a militantnej politike, ale vytvoriť podmienky pre kľúčové diplomatické rokovania, ktoré povedú k zastaveniu krviprelievania a ukončeniu vojny. Inými slovami (prepáčte, zasa budem citovať pápeža Františka, ktorý pri svojej návšteve Bratislavy veľmi jasne povedal, ako vidí Slovensko), stať sa poslom mieru v srdci Európy. Súčasná slovenská vláda sa na rozdiel od tej minulej usiluje robiť realistickú zahraničnú politiku, ale stále to ešte nie je mierová politika. Na to by musela byť naša diplomacia aktívnejšia. Slovensko dnes pôsobí na medzinárodnej scéne tak, že si veľmi pozorne stráži vlastné záujmy, ale vo veciach globálnej politiky, ktoré sa ho bezprostredne netýkajú (viď konflikt na Blízkom východe) sa nestavia proti často až škandalózne zmilitarizovanej mienke veľmocí.

Čiastočne tomuto postoju rozumiem, lebo nová garnitúra nemá dostatok ľudí a slovenská diplomacia je prešpikovaná všelijakými káčerovcami a korčokovcami – je to podobne zložitá situácia ako bol boj Donalda Trumpa so štruktúrami deep state. No ak to myslíme s podporou mierového riešenia ukrajinského konfliktu vážne, nesmieme sa báť zohrávať aktívnejšiu úlohu a nezväzovať sa strachom z vopred prehranej bitky. Práve takéto ťažké rozhodnutia totiž robia z politikov štátnikov. Na slovenskej politickej scéne sa dlhodobo bľaboce o potrebe akejsi „vízie“ bez toho, že by mal niekto čo i len hmlistú predstavu o tom, čo by ňou malo byť. Mojou dlhodobou víziou je budovať Slovenskú republiku ako mierový štát, ktorý by mohol byť zárukou stability v tejto časti sveta. To si vyžaduje nielen podporovať mier slovne, ale prispôsobiť tomuto cieľu všetky formy politík vrátane finančných priorít. Musíme si ujasniť, či chceme vynikať v navrhovaní, podpore a hostení mierových aktivít alebo chceme byť len bezvýznamným príveskom vojenskej mašinérie.

Vytvárať podmienky pre mier je pre Slovensko rozhodne prirodzenejšie a zmysluplnejšie ako zbierať peniaze na nákup munície pre Ukrajinu. Organizátori zbierky sa vytešujú, že Slováci naprávajú reputáciu svojej vlády a pomáhajú Ukrajincom víťaziť. Po prvé, to necelé jedno percento darcov nepredstavuje ani len reprezentatívnu vzorku Slovákov. Po druhé, pomoc slovenskej vlády Ukrajine sa ráta na stovky miliónov eur. Je to rozhodne najvýraznejšia pomoc nášmu susedovi a jedna z najvýznamnejších aj v pomere k HDP. Zbierka občanov tvorí len promile tejto pomoci. Prestaňte zavádzať, že Slovensko nepomáha. Túto lož (konkrétne, že „Slováci sa snažia pomáhať Ukrajine po tom, ako ich premiér túto pomoc zastavil“) rozširovala cez víkend aj britská BBC prostredníctvom svojho slovenského dopisovateľa. Je to nehanebné ohováranie.

Pocity tých, ktorí posielajú peniaze na muníciu a majú pocit, že spasia Ukrajinu, sú viac ako trápne. Pomôžme si matematikou. Cena jedného delostreleckého granátu na trhu sa pohybuje okolo 8 000 eur. Ukrajinci denne vypália 2 000 rán (kým mali dosť munície, bolo to až 10 000 rán). Slováci im pri súčasnom stave zbierky dokážu zabezpečiť teoreticky niekoľko stoviek delostreleckých granátov. A teraz otázka: aký dlhý čas vydrží munícia zakúpená za peniaze vyzbierané slovenskými mimovládkami? Správna odpoveď: stihnú to vystrieľať za jedno dopoludnie. Aj tieto údaje sú však len teoretické. Môžete vyzbierať peňazí, koľko chcete, no ak tá munícia nie je dostupná na trhu, nekúpite za ne nič.

Práve tak sa treba pozerať aj na schválenie 60 miliardového balíka „pomoci pre Ukrajinu“ v Snemovni reprezentantov Kongresu USA. Treba si uvedomiť, že z týchto peňazí dostane samotná Ukrajina len zlomok. 48 miliárd zo 60 poputuje k zbrojárskym kontraktorom v 40 (slovom štyridsiatich) krajinách. Z tých peňazí sa budú platiť nielen zbrane pre Ukrajinu, ale aj doplnenie zásob pre Pentagon, vyzbrojovanie amerických vojsk vo východnej Európe, nevojenské výdavky kyjevskej administratívy atď. Navyše, federálna vláda síce môže vytlačiť ďalšie peniaze, ale nedokáže vytlačiť ďalšie delostrelecké granáty a rakety protivzdušnej obrany. Podčiarknuté sčítané, tieto peniaze sú výhrou len pre vojensko-priemyselný komplex, pred ktorého nekontrolovanou mocou varoval už pri svojom odchode z funkcie americký prezident Dwight Eisenhower. Všetky tie oslavné scény budú vyzerať obzvlášť hlúpo, keď sa Ukrajina zrúti. Pretože ani s týmito peniazmi nedokáže Rusko poraziť, dokáže sa len nejaký čas udržať na nohách. V tom je zmysel a podstata tzv. opotrebovávacej vojny.

Nič na tom nemení ani fakt, že slovenskí militaristi zneužili bývalého partizána, 100-ročného Otta Šimka, ktorý im na podporu zbierky nahovoril krátke video, že tak ako nemalo zmysel rokovať s Hitlerom, nemá zmysel rokovať ani s Putinom a treba ho poraziť. Pán Šimko je bezpochyby statočný človek, ale ani jeho zásluhy v boji z neho nerobia zahraničnopolitického alebo bezpečnostného experta. Uniká mu totiž kontext celého konfliktu, pri ktorom porovnáva neporovnateľné. Proti fašizmu sa sformovala celá antihitlerovská koalícia. Desiatky štátov bojovali na všetkých frontoch, na troch kontinentoch, aby porazili nacistické Nemecko a dobyli Berlín. Pýtam sa týchto vojnových propagandistov, či chcú dobyť Moskvu, či si naozaj myslia, že môžu poraziť jadrovú veľmoc. A aby som bol presný: nie oni, ale samotní Ukrajinci, ktorým síce pomáhame, ale bojovať ich nechávame samých. Táto v porovnaní s Ruskom málopočetná armáda nemôže v takejto vojne zvíťaziť, nemá na to ľudské kapacity, nemá ani dosť ľudí, ktorí by obsluhovali všetku tú dodanú vojenskú techniku. Preto to nie je žiadne klišé: to, čo robíme, je naozaj iba predlžovanie vojny. Predsa ak nie ste analfabet, musíte pochopiť, že túto vojnu nedokáže vyhrať ani Ukrajina, ani Rusko, dokážu sa len navzájom vyčerpať, oslabiť a vzájomne vykrvácať – čo je v skutočnosti hlavný cieľ Bieleho domu, Pentagonu a CIA. Len hlupák nevidí, že tento typ sa nedá porovnávať s druhou svetovou vojnou, ale skôr s konfliktmi typu Irán – Irak, ktoré nie je možné ukončiť inak ako diplomaticky. Svetová vojna z toho môže len vzniknúť, ak budeme naďalej pomáhať upadajúcej svetovej veľmoci rozdúchavať konflikty, ktoré destabilizujú svet a môžu sa zvrhnúť na globálnu katastrofu kdekoľvek: na Ukrajine, na Blízkom východe či v Juhočínskom mori. Len indoktrinovaní hlupáci sa môžu z toho radovať.

Pri schvaľovaní balíka vojenskej pomoci nielen Ukrajine, ale aj Izraelu zaznievali až šialené veci. Predseda Snemovne reprezentantov Mike Johnson zdôvodnil svoj návrh zákona o financovaní vojny fanatickými biblickými „argumentmi“ – že kto je veriaci, musí stáť na strane Izraela. Republikánsky kongresman Gerry Connolly zasa vyhlásil: „Ukrajinsko-ruská hranica je naša hranica!“ Navyše tento šašo označil Putina za „marxisticko-socialistického diktátora“. Republikánska kongresmanka Katherine Clark zasa nazvala všetkých, ktorí tomuto zákonu odporujú, „nepriateľmi slobody“. Nuž iste, Spojené štáty sú takou „slobodnou“ krajinou, že americký Senát schválil pred pár dňami návrh zákona, ktorý umožní americkým spravodajským službám uskutočňovať elektronické sledovanie bez súdneho príkazu. Neviem, prečo by sme sa o slobode mali nechať poučovať od takéhoto sfanatizovaného zmilitarizovaného štátu.

Perly však zaznievajú aj na našej politickej scéne. Poradca prezidentky Ivan Mikloš dnes v relácii TV Markíza Na telo zahlásil, že prečo by nám mali Spojené štáty prísť na pomoc, keď nechceme pomáhať Ukrajine (sic!!!). Prečo??? Nuž žeby preto, že ich k tomu viaže Severoatlantická zmluva, kým v prípade Ukrajiny, ktorá nie je členom NATO, žiadnu takúto povinnosť nemáme? Takéto triviálne veci treba vysvetľovať bývalému vrcholovému politikovi? Rovnako sa nedajte oklamať ničím nepodloženým strašením (alebo módnym slovom hoaxom), že ak Ukrajinci Putina nezastavia, že zaútočí na nás, že na Ukrajine sa bojuje za Slovensko. Cieľom Ruska je maximálne dobyť zvyšky štyroch provincií po Dneper, ale všetci stratégovia vedia, že západnú Ukrajinu by neudržali, že by ich tam čakalo nepriateľské prostredie a vyčerpávajúca partizánska vojna. Útok na štáty NATO nemá nijakú logiku.

Všetko nasvedčuje tomu, že niektorým ľuďom z tej vojny poriadne prepína. Český týždenník Respekt napríklad v najnovšom vydaní zverejnil na svojej titulnej strane kresbu generála Petra Pavla s holubicami mieru, ktoré nesú v zobáčikoch náboje. https://www.facebook.com/photo/?fbid=814962037336084&set=a.476468154518809 Ja neviem, či to mala byť nejaká forma „kapitalistického realizmu“, ale im už proste šibe. A každú šialenú dobu treba prečkať a nezúfať. Nebojte sa. Nemýlite sa. Zdravé je pracovať pre mier. Všetci psychopati sa raz pominú a budú sa za to, čo dnes stvárali, neskutočne hanbiť. Potrebujeme kultúru mieru, nie kultúru vojny. Snažme sa, aby Slovensko bolo uprostred tohto vojnového besnenia ostrovčekom pozitívnej deviácie.

Späť k Bratislave: v tomto meste sa v priebehu dejín podpísali tri veľké mierové zmluvy. Jej dnešný názov Bratislava vymysleli štúrovci a predstavuje spojenie dvoch slov vyšitých aj na historickej slovenskej zástave štúrovských dobrovoľníkov: bratstvo a sláva. Jej strategická poloha, historický význam a tradične dobré vzťahy s oboma stranami konfliktov ju predurčujú na sústreďovanie prostriedkov, ktoré vedú k podpore mieru a bratstva národov, nie k podpore krviprelievania a predlžovania vojnovej agónie. V tom je predsa podstata našej identity, vďaka ktorej sme prežili všetky búrky dejín. Držme sa toho.

Krach mierových rokovaní spôsobil Zelenskyj

Z nových zistení, ktoré publikoval prestížny časopis Foreign Affairs, jednoznačne vyplýva, že za neúspechom istanbulských mierových rokovaní nestojí ani tak tlak britského premiéra Borisa Johnsona ako nerealistická až šialená požiadavka Volodymyra Zelenského, aby sa Spojené štáty zaviazali, že v prípade napadnutia Ukrajiny jej prídu vojensky na pomoc.

K takémuto záväzku, ktorý by znamenal priamu vojnu medzi USA a Ruskom, Washington nebol ochotný pristúpiť. Zelenskyj navyše po ústupe Ruska od Kyjeva začal blúzniť o tom, že ho môže poraziť. Ani najnovšia masívna vojenská pomoc USA vojnu neukončí, povedie len k väčšiemu krviprelievaniu. V situácii, keď sa možnosť diplomatického riešenia stále vzďaľuje, však niektoré kruhy v Rusku uvažujú nad tým, že najvhodnejším miestom mierových rokovaní by bola Bratislava…

Drobnohľad Eduarda Chmelára

---

---