26. mája 2024

DEMOKRACIU NEOHROZUJE POLARIZÁCIA, ALE POPIERANIE REALITY

0

Eduard Chmelár


👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈


DEMOKRACIU NEOHROZUJE POLARIZÁCIA, ALE POPIERANIE REALITY A NESCHOPNOSŤ REŠPEKTOVAŤ ROVNAKÉ PRAVIDLÁ PRE VŠETKÝCH

Je zábavné, že v čase, keď sa z televíznej obrazovky valí reklama „Oblečte sa do nových jarných farieb a užite si pohodlie“, zamestnanci RTVS a ideologicky spriaznení novinári z červených denníčkov sa obliekli do čierneho. Aby bolo jasné: nemienim sa podrobne venovať tejto maškaráde. Celé je to jedno obrovské pokrytecké divadlo. Pripomínam, že aj ja som mal výhrady k pôvodnému návrhu z dielne ministerstva kultúry. Pripúšťam, že si viem predstaviť odborne kvalitnejšie vypracovaný návrh zákona. Ale hysterčiť voči konečnej podobe vládneho zákona, ktorá vychytala všetky muchy a mení pôvodný zákon o RTVS len minimálne, je už za hranicou dobrého vkusu a normálnosti.

Viete, tu už musím byť tvrdý. Pracovníci RTVS sa dovolávajú akejsi diskusie, ale tu už niet o čom diskutovať. Oni tú diskusiu totiž odmietali niekoľko rokov. Povyhadzovali nepohodlných ľudí, vytvorili čierny zoznam tých, ktorí sa na obrazovke nesmú objaviť, diskusné relácie nahradili progresívnymi monológmi a akékoľvek výzvy na väčšiu pluralitu v zmysle platnej mediálnej legislatívy odmietali. Rozumiete? Oni drzo porušovali zákon a odmietali to napraviť. Čo urobíte s manažmentom, ktorý odmieta rešpektovať platnú legislatívu, zneužíva verejnoprávnu televíziu na propagandu a vlastnú sebaprezentáciu (na tento víkend zaradili do vysielania dokonca portrét generálneho riaditeľa Machaja!) a popiera nedostatky? No vyhodíte ho! Na to predsa musí existovať legálny mechanizmus, ak nechceme, aby sa tu deštruoval právny štát, na ktorom našej opozícii tak veľmi záleží, všakáno. Veď to, čo robia, je čistá provokácia. Oni sa nám vysmievajú.

Bľabocú, že to, čo robí vláda, nie je v záujme nás všetkých – a čo sa deje v RTVS doteraz, vari je? Vari si tá väčšina obyvateľov, ktorá volila a podporovala súčasnú vládnu koalíciu, musí za vlastné dane vydobýjať verejný priestor baranidlom? To vy ste zničili verejnoprávnosť, milí zamestnanci RTVS. Tým, akú nadprácu ste robili, tým, čo ste podporovali, tým, čo ste tolerovali, tým, že ste mlčali. RTVS dnes neodzrkadľuje všetky relevantné názory slovenskej spoločnosti. A je nevyhnutné, aby to robila, lebo informovanosť je demokratická disciplína. Tým, že ste nechceli pustiť do médií verejnej služby iné názory, ste zvulgarizovali a dehonestovali ich poslanie. Nikto vám neberie slobodu prejavu, netárajte nezmysly. Ak za ohrozenie slobody považujete to, že popri vašich názoroch sa tam majú objaviť aj iné, nemáte tam čo robiť, lebo nemáte pre verejnoprávnosť ani štipku citu. A ak je pre vás také neznesiteľné dodržiavať zásady objektívnosti a plurality vo vysielaní, nie ste nenahraditeľní.

Pravda, to neznamená, že nemám obavy, že to národniari preženú. Ale základná filozofia tejto zmeny je správna. Viete, kľúčovým problémom tejto spoločnosti nie je polarizácia. Istý stupeň polarizácie je nevyhnutným sprievodným javom každej demokratickej spoločnosti, v ktorej vzniká konflikt jednotlivých záujmových skupín obyvateľstva. To, v čom máme problém, je fanatická nezmieriteľnosť a zaslepenosť jednotlivých táborov vedúca až k popieraniu reality. Obe strany barikády do istej miery preháňajú, ale opozícia už stratila akýkoľvek zmysel pre mieru. Veď ako si možno vysvetliť tú mediálnu hystériu okolo zvesenia obrazu prezidentky v kancelárii podpredsedu NR SR Ľuboša Blahu, keď dnes tie isté médiá poučujú Petra Pellegriniho, že jeho portrét nie je štátnym symbolom a nemusí visieť všade? Tak vtedy to neplatilo a o tri mesiace už áno? To sa fakt nedokážete dohodnúť ani na rovnakých pravidlách? Občas sa síce nájdu jednotlivci, ktorí si to uvedomia, ale zastrašení a vyľakaní z reakcie svojich súkmeňovcov sú schopní poprieť nielen realitu, ale aj samých seba, ako to naposledy zbabelo urobil publicista Samuel Marec. Situácia zašla dokonca až tak ďaleko, že Richard Sulík napomenul Ľudovíta Ódora, aby nestrašil svojich voličov hrozbou vystúpenia z EÚ a pripomenul, že strašenie Pellegrinim pred prezidentskými voľbami opozíciu nikam neposunulo. Môže to byť síce iba účelový predvolebný boj medzi kandidátmi SaS a PS do eurovolieb, ale aj tak treba oceniť tento krátky závan realizmu do politického uvažovania. Lebo preháňanie, zastrašovanie a krivé obviňovanie už zašlo priďaleko.

Ešte horšie je, keď sa takto jednostranne politicky angažujú umelci. Vraj je to preto, lebo sú citliví na obmedzovanie slobody. Ale to je lož. Za najväčšej Matovičovej hrôzovlády čušali ako vši pod chrastou. A to nielen pri znásilňovaní súdnictva, prepúšťaní ľudí zo zamestnania a obmedzovaní ľudských práv. Oni mlčali aj vtedy, keď neviditeľná ministerka Natália Milanová doslova likvidovala kultúru, keď nedokázala získať z Plánu obnovy ani euro, keď počas pandémie krvácali kultúrne inštitúcie, keď na tlačových konferenciách preukazovala zahanbujúcu neznalosť rezortnej legislatívy. Ale podobne mlčali aj vtedy, keď za Radičovej vlády účelovo zmenili zákon, aby sa mohli zbaviť generálneho riaditeľa Slovenskej televízie Štefana Nižňanského, keď zlikvidovali povestnú identitu Slovenského rozhlasu. Títo ľudia dnes nemajú najmenšie morálne právo kvíliť o nejakej strate slobody.

Predvčerom si v relácii Štefana Hríba Pod lampou o mňa poobtieral ústa herec Richard Stanke. Rozčúlilo ho, keď som ich neprofesionalitu a politický aktivizmus porovnal s majstrovstvom bardov slovenského herectva. Vraj to bolo inéééé, lebo oni mali strach povedať svoj vlastný názor a vtedy bulvár neexistoval… Kde ten človek žije? Skúsil sa trochu poobzerať okolo seba? Uvedomuje si vôbec, koľko ľudí má strach povedať svoj názor dokonca aj v šatni Činohry SND? Áno, on ho hovorí nahlas – asi tak, ako Jiřina Švorcová v minulom režime, ale je to hlas poplatný dobovej ideológii, za ktorý podobne ako ona dostal od Andreja Kisku aj štátny metál. Lebo povedzme si úprimne – hoci ja medzi svojimi fanúšikmi stále bránim Richarda Stankeho a rozlišujem medzi jeho politickým aktivizmom a hereckým majstrovstvom (to, že je to výborný herec, spochybňujú len tí, ktorí nechodia do divadla alebo ktorí ho nevideli povedzme ako Čičikova v Gogoľových Mŕtvych dušiach alebo ako biskupa Vergérusa v hre Fanny a Alexander) – rovnako treba povedať, že vyznamenanie od prezidenta nedostal za svoju umeleckú činnosť (nedostali ho väčší herci ako je on sám), ale za jeho politické reči na protivládnych demonštráciách.

Stanke sa zbytočne a trápne vyhovára na minulý režim, ktorý mu umožnil zažiariť ako detskej hereckej hviezde. Jednak aj v ňom existovala istá forma soft-bulváru a jednak – kto si chcel zachovať tvár, zachoval si ju v akomkoľvek režime. Juraj Kukura ani v tom „slobodnom“ režime nerobil reklamu na švajčiarske dôchodky a super rýchly internet UPC, Robert Roth nehrá v lacných seriáloch a Božidara Turzonovová nereční na politických tribúnach. Videli ste Júliusa Pántika, žeby sa počas mečiarizmu angažoval na opozičných demonštráciách Zachráňme kultúru? Alebo že by Karol Machata mudroval o politike vlády? Čo je to za nezmysel, aby herci predstierali, že sú politickí experti? Stanke je iba dôkazom, že s týmito fanatikmi nemá zmysel viesť dialóg, lebo im na to chýba základný predpoklad: rešpekt k iným názorom, ktorých je dokonca väčšina. A ešte si až zúfalo narcisisticky fandia, že oni sú tí slušní, kultúrni a demokratickí… Veď nech si založia politickú stranu, ale prečo si myslia, že oni sú nejaké autority v oblasti politických analýz a niekto je zvedavý na ich nekompetentné reči? Podobne ako ich spriaznení pisálkovia z Aktualít.sk, ktorí rozvešali bannery „bojujeme za demokraciu“. Takže už nerobíte žurnalistiku? Lebo poslaním novín je informovanosť, nie politický boj.

Samozrejme, že tieto javy sa nevyhýbajú ani druhému táboru. Predvčerom ma znechutilo vystúpenie Štefana Harabina v relácii Téma dňa na TA3 s Petrom Bielikom. Napriek opakovanému napomenutiu v ňom zasa šíril lož, že Medzinárodný súdny dvor v Haagu vraj 2. februára tohto roku rozhodol, že ruský útok na Ukrajinu nie je agresiou. Už som toto sprosté klamstvo vycucané z prsta niekoľkokrát vyvracal. Nemusíte byť právni experti, stačí, ak máte chuť a čas nazrieť do samotného rozsudku ICJ, aby ste sa presvedčili na vlastné oči, ako strašne vás tento bývalý sudca balamutí. https://www.icj-cij.org/case/182 Medzinárodný súdny dvor iba konštatoval, že ukrajinská žiadosť o odmietnutí ruského tvrdenia o genocíde v Donecku a Luhansku nespadá do jeho právomocí. Nikde sa tam ani len nenaznačuje, že Ruská federácia nie je agresor. Viete, ja nespochybňujem, že Štefan Harabin je erudovaný právnik, ktorý dokonale ovláda proces a ktorý mal ako minister spravodlivosti určité pozoruhodné výsledky, najmä pri skracovaní trvania súdnych konaní. Je mi jedno, či sa vládna koalícia zhodne na jeho mene ako kandidátovi na člena Súdnej rady. Výhrady opozície voči nemu považujem za rýdzo politické, nie odborné. Ale čo mi nie je jedno, keď sa tento bezpochyby inteligentný človek, ktorý na rozdiel od väčšiny jeho fanúšikov vie, o čom je reč, uchyľuje k detinským klamstvám, ktoré ma ako znalca medzinárodnej politiky a medzinárodného práva až urážajú. To je aj odpoveď tým, ktorí okolo neho vytvorili legendy až bájky o jeho neomylnosti a neustále sa ma vypytujú, prečo mám k nemu také veľké výhrady. Nuž, preto. Moja základná pochybnosť sa totiž koncentruje do otázky, ako môže vrátiť dôveru súdnictvu človek, pre ktorého rozdiel medzi pravdou a lžou nie je dôležitý a ktorý neustále pobehuje medzi politikou a právom. Možno jeho nekritickým obdivovateľom stačí, keď ohuruje svojím „usmievavým zvýšeným hlasom“ a robí mediálne show, ale ja mám na sudcu trochu vyššie nároky.

A tak musím na záver povedať aj do vlastných radov: hoci neraz naprávame krivdy minulosti a riešime očakávania voličov, akoby nám chýbalo čosi, čo dodáva politike tú povestnú ľudskú tvár: vľúdnosť. Zmeny sa predsa dajú robiť aj bez krvavých očí. Som presvedčený, že bez toho, aby opatrenia vlády stratili ráznosť, je možné s druhou stranou hovoriť iným jazykom, než tým podráždeným, arogantným, neraz až vulgárnym. Trochu šarmu, veľkorysosti a trpezlivosti do toho robenia poriadkov, páni a (niektoré) dámy. Tie výbuchy zlosti sú zbytočné. Máte moc a tej svedčí aj patričná dávka vľúdnosti a miernejší jazyk. Svojim študentom som kládol na srdce, že nie každá nepravda je lož. Môže ísť aj o omyl, nepresnosť či neúplnosť. Lož predpokladá úmysel. Ale v politike sa každý iný názor označuje za klamstvo. Kultúrnosť v politike by zmenilo už len to, keby obe strany mocenského súboja rešpektovali fakty a sporili sa skôr o ich interpretáciu alebo o priority. Lebo vnášať do akéhokoľvek diskurzu apokalyptické vášne je jednak nepresvedčivé a jednak pre samotnú demokraciu deštruktívne.

Eduard Chmelár FB


Dovoľujeme si Vás osloviť s prosbou o pomoc. Náš obsah nezamykáme.  Boj s liberálnou chobotnicou o právny štát po voľbách 2023 nekončí, práve naopak. Každý finančný príspevok sa ráta a pomáha nám pokračovať v našej práci. Ďakujeme


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *