SAMOZVANÝ JEŽIŠ A VOĽBA POHLAVIA: NÁJDI ROZDIEL

---

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

---

Minulý týždeň sa v parlamentnej aréne odohral slovný súboj dvoch ideologických extrémov. Na jednej strane stáli križiaci Kresťanskej únie istej Anny Záborskej. Na strane druhej sa hlasno angažoval kŕdeľ poslankýň a poslancov Miškovej strany. Hádali sa o zákonný nárok na zmenu pohlavia.

Intelekt aktérov diskusie nevyhnutne poznamenal aj jej úroveň. Bola žalostná a najmä sa pohybovala ďaleko od podstaty načrtnutého problému.

Na úvod si dovolím naznačiť dôvody, prečo považujem názory oboch strán zvady za extrémne a potom sa pokúsim sformulovať niekoľko (možno provokatívnych) názorov na problematiku zmeny pohlavia.

Tábor Anny Záborskej odmieta pochopiť alebo vo svojej obmedzenosti jednoducho pochopiť nedokáže, že medzi nami žijú ľudia s objektívnym problémom: psychologicky nie sú stotožnení s pohlavím získaným narodením.

Progresívny tábor zase hlása tézu, že pohlavie je vecou slobodnej voľby a – čo je alarmujúce – právo na zmenu pohlavia by mali mať deti už pred dovŕšením dospelosti bez toho, aby sa k tomu smeli alebo mohli vyjadriť ich rodičia.

Križiakom sa to nemusí páčiť, ale ich zaslepenosť nič nemení na fakte, že ľudia, čo žijú v ženskom tele a cítia sa byť mužmi a naopak, sa naozaj rodia a ak sa im nedostane pomoci, tak veľmi trpia. Na druhej strane progresívni sociálni inžinieri môžu písať do roztrhania ideologické pamflety, nič to nezmení na fakte, že ľudia sa rodia buď ako muži, alebo ako ženy a žiadna prirodzená voľba medzi pohlaviami jednoducho neexistuje.

Oba fakty definované v predchádzajúcom odseku stoja v protiklade (ako v prípade množstva iných životných a spoločenských problémov), a preto nezaškodí urobiť si malú myšlienkovú inventúru, aby sme sa v tom nestratili, respektíve lepšie vyznali.

Predstavme si, že do Dómu svätého Martina uprostred služieb božích vstúpi muž s dlhou bradou, odetý v tunike, preruší kázeň a zhromaždeniu zvestuje: „Deti moje, radujte sa, vrátil som sa, pretože čas sa naplnil! Nastal koniec dní a nadišla chvíľa, aby som súdil živých aj mŕtvych!“ Slovom pánko by sa považoval za Ježiša. Čo by si ľudia o ňom asi pomysleli? Záborská zrejme to, že je kacír. V skutočnosti by na 99 percent išlo o človeka s akútnou a možno aj chronickou psychotickou poruchou, a preto by potreboval ľudskú aj medicínsku pomoc. A tak by bolo potrebné k nemu pristupovať.

Ak žena tvrdí, že je muž a naopak – nech sa na mňa nikto nehnevá –, takisto potrebuje ľudskú aj medicínsku pomoc, aj keď azda nie natoľko intenzívnu, ako pán, čo vstúpi do chrámu a vyhlási sa za druhú inkarnáciu Spasiteľa. Otázka však stojí tak, či človek, čo sa nestotožňuje so svojím pohlavím, potrebuje okamžitú hormonálnu procedúru a následnú operáciu, cieľom ktorej je zmena pohlavných orgánov, alebo či viac potrebuje dôkladnú psychologickú analýzu, emocionálnu stabilizáciu a až potom prípadné invazívne zákroky.

Ak niekto tvrdí, že je ženou, aj keď je mužom, môže to mať rôzne dôvody. Jeden môže byť rovnaký ako v prípade samozvaného Ježiša, iný môže súvisieť len s pochabou rozmarnosťou (veď aj Lipšic sa hrá na Froda Bublíka a nikto nenavrhuje, aby z neho chirurgovia urobili hobbita), ale nepochybne sú aj takí ľudia, ktorí majú objektívny problém žiť v tele, aké im nadelila príroda. Vo všetkých troch prípadoch je potrebné určitým spôsobom konať, v prvom a treťom aj náležite pomáhať.

V takýchto situáciách nepomôže ani Záborskej prežehnávanie sa, ani progresívne zaklínadlo, že pohlavie je vecou voľby. Križiaci zrejme nikdy nepochopia, že ľudia s problémom rodovej identity naozaj potrebujú pomoc, ale ani progresívne stádo nechápe, že svojimi pohlavnými báchorkami ľuďom so skutočným problémom iba škodia.

Základom riešenia akéhokoľvek problému je akceptovanie faktu, že naozaj ide o problém. Ak má problém samozvaný Ježiš, má problém aj ten, čo hovorí, že je ženou, aj keď sa narodil ako muž alebo ak žena síce netvrdí, že je on, ale považuje sa za to. Žiaľ, tak ako si nemôžeme zvoliť, s akým pohlavím sa narodíme, nevyberieme si ani to, aké zdravotné problémy nás v živote postihnú. A to, čo progresívni šarlatáni nazývajú rodovou identitou a voľbou pohlavia, nie je nič iné, len (až) zdravotný problém, z ktorého si síce nesmieme robiť žarty, ale ani povýšiť na ľudské právo. Ak sa dá v tomto prípade hovoriť o ľudskom práve, tak len v súvislosti s nárokom na zdravotnú starostlivosť.

Aby nedošlo k žiadnemu omylu. Aj samozvaný Ježiš môže po náležitej terapii získať naspäť plnohodnotný život, pracovať, plniť si túžby a sny. Ľudia, čo sa nevedia stotožniť s vlastným pohlavím, na tom nepochybne nie sú tak zle, ako niekto, kto je presvedčený o tom, že je Mesiáš a Syn Boží. Aj preto môže byť v ich prípade pomoc jednoduchšia, ba dokonca po pracovnej stránke dokážu žiť plnohodnotným životom aj pred poskytnutím medicínskej pomoci. Nehovoriac o tom, že zdravotná pomoc sa nemusí vždy a nevyhnutne rovnať invazívnemu zákroku, vedúcemu k fyzickej zmene pohlavia. V tomto ohľade by však mali mať viac priestoru na vyjadrenie názoru lekári, nie politici akéhokoľvek ideologického zafarbenia.

Úplnou zvrhlosťou sú progresívne predstavy o tom, že napríklad pätnásťročné dieťa má právo zvoliť si pohlavie a jeho rodičia nemajú právo do jeho voľby zasahovať. Tínedžeri majú v dôsledku hormonálnych pohybov množstvo zjednodušených, niekedy excentrických a neraz aj škodlivých predstáv o živote. Ak by mal zákon deťom vychádzať v ústrety v každom podobnom prípade, rodičia by už neboli primárnymi vychovávateľmi a poskytovateľmi starostlivosti, ale tieto úlohy by na seba prevzal úplne štát. Progresívny štát. Podobné predstavy o výchove a starostlivosti o deti mali aj ruskí boľševici, dokonca aj nemeckí nacisti. Hádam by len progresívci nechceli byť v tomto ohľade neoboľševikmi alebo neonacistami.

Obávam sa, že nech na túto tému povieme a napíšeme čokoľvek, nebude to mať zásadnejší vplyv na pochod dejín. Na všetkých úrovniach spoločnosti sa dostáva k slovu generácia, ktorá dokáže urobiť ľudské právo z čohokoľvek. Aj z „voľby“ pohlavia. Nehovorím, že tieto trendy dnes predstavujú väčšinový názor slovenskej spoločnosti, no nepochybne sú mohutnejšie, aké boli pred desiatimi rokmi. O ďalších desať rokov už možno budú väčšinou a až na sklonku tohto storočia, azda začiatkom budúceho, sa kyvadlo opäť začne vychyľovať opačným smerom. Uvidíme či uvidia tí, čo prídu po nás.

Ďateľ FB

---