30. mája 2024

AKÁ BUDE EURÓPA PO JÚNI 2024? Zúri v EU kultúrna vojna?

kulturna vojna v EU ilustrácia/ JNS


👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈


AKÁ BUDE EURÓPA PO JÚNI 2024? Zúri v EU kultúrna vojna?

Voľby do Európskeho parlamentu majú na Slovensku príchuť kultúrnej vojny. Tento úkaz nie je slovenským špecifikom. Kamkoľvek sa pozrieme, v takej alebo onakej miere a forme zúri kultúrna vojna.

Na jej pozadí sa odvíjajú oveľa dôležitejšie procesy. Jedným z nich je sociálny a ekonomický experiment kontinentálnych rozmerov. Progresívne sily, výrazne zastúpené v dosluhujúcej Európskej komisii aj v stranách uchádzajúcich sa o priazeň voličov, sa agendou Green Deal usilujú od základov zmeniť princípy, na ktorých stojí európska ekonomika.

Obrazne aj doslova chcú vymeniť motor poháňajúci európsku ekonomiku. A čo je ešte vážnejšie, bez toho, aby sme o tom mali možnosť hlasovať alebo inak priamo rozhodovať, plánujú zmeniť spôsob života približne pol miliardy občanov EÚ.

Green Deal je pokusom dosiahnuť v priebehu jednej dekády revolučný zvrat alebo prevrat či rozvrat (vyberte si) desaťročí až stáročí evolúcie európskej a globálnej ekonomiky bez ohľadu na finančné, sociálne a politické náklady tohto diela sociálneho inžinierstva. Napriek tomu, že ide o jednu z najvážnejších otázok súčasnosti, prinajmenšom v slovenskej politickej debate sa tomu nevenuje náležitá pozornosť.


Pohľad na billboardy by mohol zvádzať k predstave, že od výsledkov volieb do Európskeho parlamentu bude závisieť mier v Európe alebo či Slovensko ostane súčasťou kontinentálneho bloku alebo či sa v nejakom ohľade zmení EÚ. Realita je obyčajne komplikovanejšia ako volebné heslá.

Od hesiel k realite

Mier v Európe do veľkej miery závisí od konania Európanov, no kým si vážne nepohovoria Američania s Rusmi, žiadna mierová iniciatíva nebude mať pevné základy. Situácia je o to komplikovanejšia, že v novembri 2024 sa konajú v Spojených štátoch voľby prezidenta a inaugurácia jedného z dvoch staronových prezidentov sa uskutoční v januári 2025. Dovtedy sa na aktuálnom postoji Washingtonu nič nezmení, a preto Moskva ani nemá dôvod vážne uvažovať nad mierovými rokovaniami. Rusi sa budú skôr usilovať dosiahnuť na bojisku čo najviac taktických a strategických ziskov, aby posilnili svoje budúce nároky. A ak náhodou USA niekedy v priebehu roku 2025 alebo až v roku 2026 zmenia kurz ohľadom ukrajinskej krízy, Európa sa tomu bude musieť prispôsobiť. Môže sa nám to páčiť alebo nepáčiť, nič to nezmení na geopolitickej realite.

Apokalyptická myšlienka, že Slovensko je na ceste k vystúpeniu z EÚ, je možné kvalifikovať ako šírenie poplašnej správy. V zhovievavejšom prípade. Videné realisticky ide o výplod netvorových mozgov, neschopných vymyslieť iné, oveľa presvedčivejšie a najmä materiálnym faktom zodpovedajúce volebné posolstvo. Nikto, ani Milan Uhrík, nechce ani napriek mnohým výhradám opustiť úniu, pretože ekonomická realita a s ňou spojené právne, infraštruktúrne a ďalšie dôsledky by boli zničujúce.

Veľmi neobstojí ani kasanie sa ďalších uchádzačov o kreslá v európskom zbore poslancov, ktorí sľubujú hory-doly ohľadom toho, ako zmenia EÚ k lepšiemu. Nezmenia. Po prvé preto nie, lebo mnohí si pod zmenami k lepšiemu predstavujú úplne odlišné veci, agendy a politiky. Po druhé preto, lebo po júni 2024 sa síce môže zmeniť zoženie Európskeho parlamentu v prospech či neprospech takého alebo onakého politického prúdu, avšak na zásadné zmeny v kontinentálnom bloku to stačiť nebude, pretože na vážnejší obrat by sa museli v rovnakom smere pohnúť aj pomery vo väčšine, ak nie vo všetkých členských štátoch. Niečo také nie je vylúčené, ale zvyčajne to trvá desaťročia, nie jedno volebné obdobie.

Úskalia zelenej ekonomiky

V slovenskej kampani pred eurovoľbami zaznievajú okrem vyššie spomenutých tém zväčša hlasy kultúrnej vojny. Je to pre naše pomery príznačné a nie všetka kritika ide na vrub politikov. Každý herec ponúka najmä to, čo od neho očakáva publikum, politici nie sú výnimkou. Mier, vzťah k Rusku, kultúrne, etické a sociálne otázky, samozrejme, nie sú bezvýznamné, avšak na úkor kvality verejnej diskusie ide fakt, že veľmi málo, ak vôbec, sa diskutuje o budúcnosti ekonomiky Európskej únie. Ide nielen o to, či majú alebo nemajú byť v EÚ a najmä v eurozóne unifikované korporátne dane či DPH, či majú alebo nemajú platiť prísne fiškálne pravidlá s dôsledne uplatňovanými sankciami proti nedisciplinovaným členom a podobne. Niežeby išlo o bezvýznamné otázky, ale na Slovensku úplne chýba poctivá diskusia o tom, na akých základoch má byť postavená ekonomika únie.

Rozmenené na drobné to znamená, že aktuálne slúžiaca Európska komisia napríklad oprela agendu Green Deal o jednostrannú klimatickú ideológiu. To má hlboké a široké ekonomické dôsledky, pretože klimatická ideológia od základov a radikálne mení energetický pohon, teda doslova fyzický chod hospodárstva únie. Koncepcia komisie vychádza ako z hotového faktu, že tu existuje neopísateľne veľké množstvo elektrickej energie, na výrobu ktorej však Európa nemá a v dohľadnom čase ani nebude mať dostatočné kapacity. Budovanie týchto kapacít si nielen vyžaduje nezanedbateľný čas, ale aj nepredstaviteľné množstvo finančných prostriedkov v podobe verejného alebo súkromného dlhu, ktorý bude potrebné splatiť. Z toho vyplýva množstvo ďalších pálčivých otázok. Ako sa to prejaví na cene energií? Ako sa ceny energií odrazia na cenách finálnych výrobkov? Ako sa ceny energií a výrobkov prejavia na konkurencieschopnosti európskeho priemyslu na globálnych trhoch? Ako zvládnu ideologicky nadiktovaný energetický prechod domácnosti s nižšími príjmami? A tak ďalej a tak podobne.

Environmentálne zachraňovanie planéty je pekný politický slogan, ale realita je oveľa prozaickejšia. Dajme teraz bokom ideologické spory o to, čo a kto spôsobuje otepľovanie planéty (to je diskusia na iný deň). Len na okraj uveďme, že keď bola Zem oveľa teplejšia, ako je dnes a bude o najbližších 100 rokov, bujnela na nej úctyhodná vegetácia a žila tu dych vyrážajúca fauna. Teplejšia planéta má svoje úskalia, ale aj výhody. Napríklad dve alebo tri úrody ročne v určitých podnebných pásmach a podobne. Podstatnejšie však je, že údajné zachraňovanie planéty je globálnym sociálno-ekonomickým experimentom s vážnymi, potenciálne zničujúcimi dôsledkami na každodenný život každého z nás. A ako to býva vždy v podobných prípadoch, tento experiment bude mať víťazov aj porazených. Na takzvanom zelenom prechode zarobia niekoľkí vyvolení; teda ľudia a korporácie, čo budú mať prístup k verejným zdrojom, prostredníctvom ktorých budú financovať tento obrovský experiment s otáznym ekonomickým zmyslom. Mimochodom, viacerí poprední potentáti Progresívneho Slovenska založili svoje podnikateľské „zázraky“ práve na čerpaní domácich aj európskych zdrojov, spojených s financovaním ekonomicky pochybných zelených projektov.

Nástrahy sociálneho inžinierstva

Údajné zachraňovanie planéty sa uskutočňuje aj pod bannerom spásy budúcich, ešte nenarodených generácií. Problém je, že všetky projekty sociálneho inžinierstva v histórii uvádzali do praxe utópie na úkor žijúcich generácií. Často s tragickými dôsledkami. Nikde nie je napísané, že tak ako ľudia evolučne opustili pevné telefónne linky a rovnako prirodzene prešli na mobily (dnes ich dokonca používajú častejšie ako počítače), časom sa pretransformuje aj energetický pohon globálnej ekonomiky. Ide o to, že ak sa takýto prechod neuskutoční prirodzene, hrozia nám obrovské ekonomické šoky a z toho vyplývajúce sociálne a politické problémy, aké si dokážeme ťažko predstaviť. V tomto ohľade je zrejme lepšie nechať pôsobiť koexistenciu vedy a trhu, pretože toto spojenectvo dokáže ekonomicky aj sociálne udržateľným spôsobom zabezpečiť čo najmenej bolestivý a ešte menej rušivý prechod energetického pohonu hospodárstva.

Diskusia o európskej vláde by sa mala venovať predovšetkým týmto otázkam. Od nich závisí naša každodennosť, ba dokonca aj sloboda, a preto by sme sa nemali nechať rozptyľovať postrannými témami. Niežeby interná slovenská debata mala v Európe rozhodujúci vplyv, ale z hľadiska všeobecného povedomia je vždy lepšie, keď sa rozprávame o podstatných otázkach, nie o tom, koľkými toaletami a pre koľko pohlaví majú byť vybavené verejné budovy.

Celkom na záver sa žiada dodať, že mier v žiadnom prípade nie je postrannou témou, ale jeho dosiahnutie nezávisí len od Európanov. A keď niekedy bude zmysluplná reč o mieri, musí dôjsť aj na diskusiu o obnovení dodávok ruského plynu do Európy. Spoľahlivé a relatívne lacné dodávky plynu sú totiž najlepšou odpoveďou na utopické ciele nesúce názov Green Deal.

Ďateľ & Peter Tóth


Dovoľujeme si Vás osloviť s prosbou o pomoc. Náš obsah nezamykáme.  Boj s liberálnou chobotnicou o právny štát po voľbách 2023 nekončí, práve naopak. Každý finančný príspevok sa ráta a pomáha nám pokračovať v našej práci. Ďakujeme