Draxler: Denník N sa pokúša dopredu očierniť inauguráciu prezidenta

Juraj Draxler: V typicky aktivistickom článku prská na to, že na inauguráciu bol pozvaný aj zástupca ruského veľvyslanectva. Na to sa redaktor zjavne dychtivo snažil zistiť, či by to nemohlo viesť k bojkotu zo strany iných diplomatov. Na smolu Denníka N mu aj britské aj americké veľvyslanectvo odpovedali, že pozvánka je suverénne rozhodnutie SR a oni to rešpektujú. Inaugurácie sa ich veľvyslanci zúčastnia.

To muselo byť pre N značné sklamanie. Tak tam aspoň napísali, že podľa nemenovaného diplomatického zdroja by sa prípadne, možno, hádam nemuseli zúčastniť zástupcovia Poľska, Rumunska a Slovinska.

Ale ani to sa zatiaľ v skutočnosti nepodarilo potvrdiť. Aká smola.

Redaktor sa potom snaží dokázať, že je naozaj blbec a tak dodá, že Rusko vedie na Ukrajine totálnu vojnu. Totálna vojna je pritom akademicky aj právne ustálený termín, ktorého definíciu konflikt na Ukrajine celkom určite nespĺňa.

Mimochodom, včera mali v rovnakom periodiku pre zmenu vyrývačný článok o novej právnej úprave, ktorá dá dlhoročným premiérom možnosť doživotnej renty (presnejší výraz by bol dôchodok).

Je to krásna ukážka danej novinárčiny: článok síce uzná, že materiálne zabezpečenie štátom pre bývalých predsedov vlády majú aj v mnohých iných štátoch. Vrátane Nemecka či Británie, ale tu je to proste zle, lebo Robert Fico.

A ešte sa pýtajú, ako doživotná renta súvisí s bezpečnosťou bývalých premiérov, keďže vláda úpravu začala pripravovať ako reakciu na atentát. Nuž, veľmi úzko, pretože ak si expremiér nedokáže zabezpečiť primerané bývanie či mobilitu, zvyšuje to preňho rôzne riziká, ktorým môže čeliť.

A, samozrejme, nech už sa takáto úprava prijíma kedykoľvek, ona je proste rozumná.

Na rozdiel od západných krajín sme doteraz mali naozaj veľmi slabé materiálne zabezpečenie aktuálnych aj bývalých ústavných činiteľov.

Keď sa týmto redaktorom pozriete do očí, pozriete na ich texty. Úplne plasticky vidíte, ako by sa ten človek prispôsobil hocijakému režimu. Za socializmu by červeno obhajoval Sovietsky zväz, za Slovenského štátu by bol býval písal tak, aby bol naňho hrdý Šaňo Mach.

To je tá najväčšia irónia: oni si myslia, akí sú hodnotoví a jedineční. V skutočnosti sú to bytosti mimoriadne prispôsobivé tomu, čo od nich požadujú aktuálni páni, ktorým slúžia.

Voľakedy by náruživo opisovali negatíva zahnívajúceho kapitalizmu. Teraz sa zadúšajú termínmi ako hybridná vojna, a pri rannom kakavku dumajú, ako budú celý deň bojovať proti Rusku.

Áno, sú hodnotoví. Ich základnou hodnotou je prispôsobivosť.

Juraj Draxler