Chcela byť hlasom tých, ktorých nepočuť a nepočula ani tých, ktorí kričia

Roman Martiška: Počas štrajku 20-tisíc učiteľov 15. júna 2022 napísal Eduard Chmelár o prezidentke Zuzane Čaputovej nasledujúce konštatovanie: ,,Chcela byť hlasom tých, ktorých nepočuť a nepočuje ani tých, ktorí kričia,” o dva roky po tejto udalosti Čaputová odovzdáva Prezidentský palác novému prezidentovi Petrovi Pellegrinimu. Chmelárovu vetu môžeme považovať po skončení mandátu Čaputovej za jej hlavný zápis v Prezidentskom úrade.

Spájanie spoločnosti, o ktorom hovorila Čaputová sa nepodarilo, spoločnosť na Slovensku, v krajine, ktorej ona nerozumie, je rozdelaná viac ako kedykoľvek v histórii. Nemalý podiel viny na tom má aj Čaputová, resp. jej roztlieskavači, ktorí aj počas dňa, ktorý by mal patriť Pellegrinimu pokračujú v budovaní kultu Zuzany Čaputovej.

Jedinou oslavou jej zvolenia boli slová o jej diskutabilnej kráse

, či o tom, že Slovenská republika má ako prvá v strede Európy na čele štátu ženu. O Čaputovej pol roka pred zvolením nikto nič nevedel a nevie ani po skončení jej mandátu. Akú má napr. Čaputová vieru? Svetové média o nej písali ako o zen-budhistke, ale v rámci pozitívneho PR sa pomerne často stretávala s hlavou katolíckej cirkvi pápežom Františkom, okrem neho ešte s liberálnejšie ladenými Róbertom Bezákom a Tomášom Halíkom. O jej viere vieme ešte toľko, že do kostola chodí, keď v ňom nie je kňaz…

Aký je jej politický názor? Počas vlád Igora Matoviča, Eduarda Hegera a Ľudovíta Ódora “citlivo vnímala” nálady spoločnosti. Nestihol zaschnúť atrament na zmluve s USA a už bola podpísaná, za to hodila do koša 650-tisíc podpisov na vypísanie referenda o predčasných voľbách, tieto podpisy boli navyše vyzbierané v čase, keď boli rôzne zákazy zhromažďovania sa a podpisové hárky posielali ľudia poštou. Politický alibizmus a chtíč byť mimo sváru podčiarkla, keď po vymenovaní Matoviča za ministra financií okomentovala situáciu “aby bol pokoj”. Pokoj v Paláci nastal, ale v štáte sa začala rabovačka, likvidácia práva a spoločnosť roztrhali na márne kúsky…

Čaputová ako vrchná veliteľka Ozbrojených síl nešla

, pre svoj vlastný pokoj, proti nezmyslu z hlavy Matovič, o ktorom sa ako prvá dozvedela nemecká kancelárka pri slivkovom koláči. Nemala ani toľko sebaúcty, aby zastavila šialenstvo v podobe plošného testovanie. Keď už sme začali vetou Chmelára, tak ju prepojeme s pandémiou počas, ktorej ignorovala nadávky a vulgárne vyjadrenia zo strany vlády na občanov, ktorých častoval premiér a ministri slovami ako štekajúci psy za plotom, dezoláti, opice apod.

Mlčala, keď boli použité vodné delá a gumové projektily na protestujúcich, mlčala, keď sa obmedzovala sloboda slova, a dokonca povedala “na prvé počutie mi to je sympatické”. Neboli to len bežní ľudia, ale ostrakizovaní boli odborníci a lekári. Prvýkrát v histórií Slovenskej republiky sa stalo, že bolo vrátené štátne vyznamenanie – lekárka Júlia Horáková ako prejav nesúhlasu k celoplošnému testovaniu vrátila štátne vyznamenanie. Reakcia Čaputovej? “Rešpektujem dôvody, pre ktoré sa tak rozhodla,” napísala na sociálnej sieti Čaputová, namiesto výzvy k diskusii o opatreniach, čím by naplnila slová “chcem byť prezidentkou všetkých”.

Stala sa tvárou kampane na produkt v testovacej fáze, o ktorom tvrdila, že znamená slobodu. Jej veta z kampane “chcem, aby sme boli krajinou, kde sa ľudia nebudú báť zomierať” sa počas tri a pol roka hrôzovlád stala pre mnohých východiskom – krachujúci podnikatelia skákali z mostov a frustrovaná mládež pre ponorkové choroby skákala z bytov. Spoločnosť sa rozoštvala tak, že kedysi blízki priatelia sa nepozdravia pre tak hlúpu vec akou je politika. Bolo ju počuť, keď Tomáš Taraba napísal “máme novú modelku”, čo pochopila ako výsmech jej dcéry, ktorá mala na tvári znamienko. Kariéra modelky končí spolu s maminým odchodom z Prezidentského paláca a na šťastie mladej ženy zmizlo aj nepekné znamienko.

Počuť ju bolo pri propagácií ideológie LGBT

, ale ani slovom nezavadila o zatvorené kostoly, ktoré neumožňovali aktívny výkon viery, starým ľuďom, ktorých prakticky odsúdili na domáce väzenia nevenovala jedinú povzbudivú vetu. Svoje dcéry hájila, ale neprekážalo jej, že je Ústavou garantované právo na vzdelanie obmedzené, že deti z rómsky osád, ktoré sú vhodné na tliachanie, nemajú prístup k vzdelávaciemu procesu vôbec. “Slovensko, ktoré miluje,” podľa jej posledného prejavu návštevám zo sveta, ani neukázala – ukazovala predpotopný zálohovací systém a LGBT bar, kde sa s návštevami chodila klaňať ako k najdôležitejšiemu miestu v Slovenskej republike. .

Keď umierali ľudia vo väzbe mlčala, ale bolo ju počuť, keď o miesta začali prichádzať nečestní policajti, ktorí konali podľa politického presvedčenia. Zapálila sviečku obetiam covidu, ale nikdy nepovedal, že za tisícky mŕtvych môžu aj opatrenia vlády. Oslavovala 17. november ako Deň boja za slobodu a demokraciu, ale neprekážalo jej, že oslava sa koná v čase, keď sú opäť vypínané médiá. Kým jej predchodca pozval do Paláca kozu, tak ona sa v ňom ako … váľala, aby urobila fotografie pre časopis. Vplyvnú ženu z prvej stovky vo Veľkej Británii ani nepoznajú a za prezidenta považujú jej partnera Juraja Rizmana.

Zo všetkých fotografii nezabudnem na tú, na ktorej ovoniava ružu cez rúško

, príklad malosti človeka Zuzany Čaputovej. Kult osobnosti Zuzany Čaputovej, ktorej zaslepený fans uverili, že je dobrá prezidentka, prevyšuje možnosti logiky. Dovolím si použiť slová, ktoré hovorí môj ujo: Zo skládky prišla, na skládku smeruje! Ešte pár seáns pripomínajúcich tance okolo zlatého teľaťa a otázka, na ktorú mnohí nebudú vedieť odpovedať bude: Ako sa volala prezidentka? Zíde z očí, zíde z mysle…

Čo očakávať od budúceho prezidenta Petra Pellegriniho? Menšiu prezentáciu samého seba a väčšiu prezentáciu štátu, ktorý zastupuje. Nevnímať situáciu hodiny, kým prídu noty od poradcov, ale povedať radšej úprimne od srdca pocit a najmä neignorovať mlčiaciu väčšinu, v ktorej to v posledných rokoch “len” kypelo.

Roman Martiška

---