Ľ. Belák: Mám za sebou takmer celý život spojený s televíziou a…

Ľubo Belák: Tentoraz budem osobný. Mám za sebou takmer celý život spojený s televíziou a rozhlasom. Už ako päťročný som sedával v televíznom štúdiu na Zochovej ulici, kde teraz sídli VŠMU a počúval som rozprávky tety Viery Bálinthovej. Ešte predtým som sa párkrát odviezol malým autobusom od kina Pohraničník na Kolibu, kde začínalo vysielať úplne prvé televízne štúdio. Môj otec Michal Belák ako herec a jeden z prvých televíznych moderátorov bol pri tom.

Ubehlo 68 rokov a na ulici sa objavili demonštranti s ústami prelepenými čiernou páskou.

Priznám sa, napriek vážnosti situácie, bolo mi to smiešne. Pripomínalo mi to televíznu reláciu Čo dokáže ulica, ktorú som pre Československú televíziu, neskôr Slovenskú televíziu, pripravoval v deväťdesiatych rokoch už ako nezávislý televízny producent. Bola to satira na život, ktorý spoločne zažívame. Časy sa zmenili, ľudia sa nezmenili, prišla éra, kedy sú všetci proti všetkému. Neraz je to len ponáška na situácie, ktoré zaznamenávala skrytá kamera. Spomínam to najmä preto, lebo časť pracovníkov, teda zamestnancov RTVS sa rozhodlo štrajkovať za verejnoprávne médiá. Štrajk, čiže úplné alebo čiastočné zastavenie práce zamestnancami je podľa Ústavy SR nástrojom zamestnancov na ochranu svojich ekonomických a sociálnych záujmov v spojení s riešením ekonomických otázok a otázok sociálnej politiky. Preto akékoľvek úsilie štrajkujúcich televíznych zamestnancov nemá so zákonom o štrajku nič spoločné. Je to čisto politické vyjadrenie názoru. Podľa štrajkujúcich je to „boj“ za slobodu slova (?). Zmenil sa zákon, zanikla ich RTVS, ktorá podľa nich verejnoprávna bola a vzniká nová STVR, ktorá podľa štrajkujúcich verejnoprávna nebude. Tak čo bolo a čo bude?

V minulom storočí bola v Československu, neskôr na Slovensku len jedna televízia a jeden rozhlas.

Vtedy sme o verejnoprávnosti nediskutovali. Vysielanie rozhlasu a televízie bolo pod prísnou kontrolou straníckych, presnejšie komunistických orgánov. Cenzúru po roku 1968 vystriedala autocenzúra. Napriek tomu vznikalo množstvo dodnes nenahraditeľných televíznych diel, ktoré prežili vlastný život vtedajšej televízie, prípadne rozhlasu. Bolo sa na čo pozerať, čo počúvať, čo obdivovať, ale aj čo zatracovať a kritizovať. Po roku 1989 sa malo všetko zmeniť, aj televízia a rozhlas. V Československu, neskôr na novučičkom Slovensku. Začalo sa im hovoriť verejnoprávne. Podľa právnej terminológie ide o právnickú osobu (podľa odseku 3 písm. d), ktorá je založená alebo zriadená na účel plnenia potrieb všeobecného záujmu a nemá výrobný alebo obchodný charakter.

Napriek tomu verejnoprávne médiá mali aj obchodný charakter, a to predajom reklamného času, až do chvíle, keď na základe rozhodnutia zákonodarcov začali vznikať komerčné rádiá a televízie s platnými licenciami a začali podnikať. Rozrástol sa reklamný trh a do komerčných televízií začali tiecť milióny z tržieb za tovar. Aj mediálny obsah sa stal tovarom. Všetko upravovali zákony o vysielaní a retransmisii, reklame a ďalších zákonných podmienkach, ktoré mali vytvárať legislatívny priestor pre vysielanie. Dokonca vznikol aj štátny orgán, ktorý mal plniť úlohu vydavateľa licencií a kontrolovať plnenie zákonom predpísaných povinností vysielateľa. Aj verejnoprávna televízia a rozhlas mali zákonom určené svoje povinnosti. S malým rozdielom v možnosti predávať reklamný čas. Preto sme sa mali na ňu všetci zložiť a každý mesiac odviesť pár korún, neskôr eur, aby nám vysielali „v mene zákona“ a v mene „verejného záujmu“. Potiaľ strohá právnická teória.

Už pár dní po sedemnástom novembri 1989 sa začal boj o ovládnutie verejnoprávnych médií.

Nebojovali občania, ale ich politickí zástupcovia. Nekompromisne vyradili „verejný záujem“ z fungovania televízie a rozhlasu a cez „svojich ľudí“ začali ovplyvňovať najmä to, čo sa malo vysielať. Dejiny boja o Slovenskú televíziu, Slovenský rozhlas, neskôr RTVS majú bohatý príbeh. Len máloktorý generálny riaditeľ a jeho posádka vydržali v riadiacich kreslách celé funkčné obdobie. Hovorí sa, každý chvíľku ťahá pílku. Parlamentný víťaz volieb vo verejnoprávnych médiách bral vždy všetko. Záležalo len na generálnom riaditeľovi, ako šikovne preplával úskaliami politického ovplyvňovania života vo verejnoprávnej televízii a rozhlase. Fungovalo to na jednotku, len na vlastníka týchto médií, občana, politici akosi zabudli. Frázy o politickej nezávislosti, transparentnosti, vyváženosti, pluralite názorov zostali na papieri. Na obrazovku v diskusných reláciách sa dostávali spravidla len „ich ľuďia“.

Niekoľko desaťročí to nikomu neprekážalo. Najmä nie zamestnancom televízie, ktorí každodenne chrlili televízne a rozhlasové relácie podľa svojich schopností a zručností. Vzťah k inštitúcii bol rýdzo zamestnanecký. Nikto sa nepozastavil nad kvalitou, objektivitou a pravdivosťou informácií. Najmä v spravodajstve a publicistike. Prieskumy sledovanosti ale najmä spokojnosti televíznych a rozhlasových divákov a poslucháčov vystriedali čísla (ratingy). Podiel na trhu, sledovanosť televíznej stanice v jednotlivých časových pásmach určovali a určujú úspech médií. Do jedného vreca spadol takzvaný duálny systém vysielateľov, ktorí sa začali predbiehať v sledovanosti. Aj RTVS. Dokonca aj dôvera divákov sa meria číslami. V tom je Slovensko na čele s RTVS stále na európskom chvoste, ale doma to stačí.

Pokiaľ sa v parlamente striedali spravidla štandardné politické strany

, iluzórne pokojné vlny verejnoprávnej televízie a rozhlasu len občas zaplieskali, keď sa hovorilo o peniazoch a sledovanosti. Opakovaná pesnička o nepotrebnosti verejnoprávnych médií neustále v spoločnosti osciluje. Stačí však trojročný rozpad fungovania štátu a geopolitická kríza vo svete od roku 2020 a drak so zástavou slobody slova sa vynoril z mediálnych domov. Najmä z Mlynskej doliny. Stačili tri roky na to, aby sme si uvedomili, čo v súčasnosti mienkotvorné médiá stvárajú. Aj komerčné. Spravodajstvo a publicistika v rukách mediálnych majiteľov pravdy sa zmenili na vojenský arzenál. Z redaktorov sa stali politickí makléri a z objektívnych informácií zas náboje do každodennej ofenzívy na verejnosti. Nastúpila tvrdá manipulácia s mediálnym obsahom, ktorý sa „žiaľ“ nedá spočítať, vydeliť ani násobiť. Jednoducho JE. Pokiaľ sa to objaví v komerčnom médiu, tak nejeden mávne rukou““… veď si to zaplatili.“ V RTVS to platíme všetci.

Po ostatných parlamentných voľbách, keď k moci prišli politici s osobnou skúsenosťou z neraz vykonštruovaných obvinení a manipulácie s informáciami, si uvedomili, čo je televízia a rozhlas a ako sa dajú zneužiť. Doplatili na to nielen oni, ale celá spoločnosť. Významne k tomu prispelo ovplyvňovanie verejnej mienky zo zahraničia. Najmä jednostranným informovaním o správe vecí verejných v Európskej únii. Globalizácia a nekompromisné presadzovanie neoliberalizmu ako jedinej európskej (ak nie svetovej) doktríny rozvrátili spoločenstvo celej Európy. Významne prispel aj konflikt na Ukrajine a sankcie, ktoré sa v konečnom dôsledku obrátili proti vlastným občanom. To všetko prebiehalo najmä v médiách ako veľký filmový príbeh.

Ak niekto pochybuje o vážnosti situácie v médiách, mal by si „prelistovať“ posledné tri roky

a pripomenúť si, akú úlohu zohrali médiá pri politickom lynči najmä strany SMER-SD, pri zvolávaní obyvateľov na protestné námestia priamo v spravodajstve všetkých televízií, dezinformačná kampaň proti pochodom za mier, pohotové štáby, ktoré vopred vedeli o zásahoch NAKA pri zatýkaní politikov. Dokonca dávali priestor ľuďom, ktorí nálepkovali oponentov hanlivými prívlastkami konšpirátor, hejter, hoaxer, faker, dezolátor, proruský trol, fašista a tak ďalej. Médiá boli pri tom, keď sa v štúdiách rozprúdila jednostranná diskusia o príprave zákona, ktorý by mal umožniť cenzurovať obsah vyjadrení na verejnosti. Najmä na internete, kde sa šírili alternatívne informácie, iné ako v mainstreame. Médiá pri tom nezohrávali len úlohu spravodajcu. Naopak, šírili polopravdy a skreslené informácie, ktoré sa ako hadí jed šíril tepnami spoločnosti. Stačilo použiť zázračnú formulku „údajne“ a „podľa neoverených správ“. Stačilo to na to, aby sa na verejnosť dostala lož a manipulácia s pravdou. Preto je pojem dôveryhodnosť v médiách na Slovensku nedostatkovým tovarom. Vyvrcholilo to atentátom na demokraticky zvoleného premiéra Slovenskej republiky Roberta Fica. Po tom je už iba jedna cesta. Vzájomné účtovanie znepriatelených táborov na uliciach. Chceme to?

Nestačí si prelepiť ústa a vyjsť s hŕstkou redaktorov na ulicu.

Sloboda slova potrebuje viac. Radikálnu zmenu vo fungovaní médií na Slovensku. Mohla by k tomu prispieť aj legislatívna zmena verejnoprávnej inštitúcie. Nemala by to byť len nálepka STVR, ale aj zmeny v riadení. Bude treba urobiť veľa. Zmeny v novom zákone sú len začiatkom budovania charakteru verejnej služby v médiách. Nie verejnoprávnej inštitúcie. Tú už máme pod rôznymi názvami vyše tridsať rokov bezo zmeny. Keďže Richard Sulík zrušením koncesionárskych poplatkov ako prvý zatĺkol klinec do nezávislosti RTVS, bude potrebné jasne upraviť aj nezávislosť financovania od štátu. Ak si však niekto myslí, že finančná nezávislosť dáva voľnú ruku vysielateľovi investovať podľa vlastnej úvahy a zámerov, je na omyle. Novovzniknutá rada, ktorej sa vráti povinnosť zvoliť ale aj odvolávať generálneho riaditeľa STVR, musí pravidelne vytvárať rámec pre verejnú službu.

Nie opisovaním hesiel zo zákona, ale aktuálnymi požiadavkami na inštitúciu

, ktorej povinnosťou je napĺňať verejný záujem do bodky. Ak to manažment STVR nedokáže, sám sa odsúdi na výpoveď. Rovnako etická komisia musí stanoviť mantinely správania a konania tých, ktorým sa poskytuje verejný priestor. Sú to najmä spravodajcovia a moderátori diskusných relácií. Nestačí zrátať čas venovaný koalícii a opozícii. Bude musieť kontrolovať najmä pluralitu v obsahu a moderovaní publicistických relácií, ich skladbe a oslovovaní respondentov. Je nemysliteľné, aby sa STVR opäť dostala do situácie, keď budú jej zamestnanci, či externí pracovníci zneužívať vysielanie na šírenie vlastných názorov a postojov. Ich povinnosťou je priniesť do médií obsah, ktorý rezonuje na verejnosti so všetkými názorovými prejavmi. Musia dokonale poznať priestor odkiaľ čerpajú relevantné informácie. STVR by sa mala profesionálne pýtať a hľadať. Presadzovanie vlastnej pravdy žurnalistov a moderátorov nemá čo vo vysielaní robiť. Na to sú pozvaní hostia, odborníci, ozajstní analytici, nie zástupcovia netransparentných mimovládok a nedôveryhodní mediátori. Nahradiť jednostranné tvrdenia vytvorením mediálneho priestoru každému, kto prináša vlastný relevantný názor k danej téme.

Nestačí kalkulačkou kontrolovať výdavky a príjmy inštitúcie. Podstatne dôležitejšie je, na čo sa verejné prostriedky dávajú. Určite je namieste otázka podielu vlastnej výroby a výroby relácií v externom prostredí. Nemožno sa zavrieť do budovy a odstrihnúť nezávislých producentov z prípravy obsahu vysielania. Sú to napríklad filmové projekty, dokumentárna tvorba, ale sčasti aj zábava, ak ide o originálny a náročný projekt. Je neprijateľné, aby sa do externého prostredia dala výroba zábavnej relácie, ktorá je situovaná do televízneho štúdia za prítomnosti divákov a pár hostí, ktorí sa hodinu zabávajú na vlastných vtipoch. Pritom diváci netušia, na čom sa účinkujúci v štúdiu zabávajú a hurónsky smejú. Ako príklad môže slúžiť zakúpený holandský zábavný cyklus Milujem Slovensko vyrábaný spoločnosťou goodtv, s.r.o. Je ich viac.

V Mlynskej doline sú štyri štúdiá, takmer 2000 m2, ktoré po desaťročia stíhali poskytovať priestor pre realizáciu rôznych projektov.

Vtedy to stačilo. Dnes už nie? V minulosti televízia zamestnávala okolo 3 000 interných zamestnancov, ktorí zabezpečovali výrobu a vysielanie televíznych relácií. Dnes je to v RTVS celkove 1500 pracovníkov. V porovnaní televízia Markíza má okolo 500 a televízia Joj do 250 interných zamestnancov. Na projekty celoštátneho a medzinárodného významu, ktorých príprava neraz presiahne viacero rokov musí štát prispieť na realizáciu cez fondy, prípadne prostriedkami vyčlenenými z rezortu kultúry. Rovnako STVR čaká radikálna rekonštrukcia inštitúcie, ale najmä obnova technického vybavenia, ktoré vážne zaostáva za novými trendami digitálnych technológií. Aj na to potrebuje financovanie štátom. Ten by mal byť zo zákona povinný starať sa o investície do budúcnosti. Takými sú pre program aj napríklad nákupy licencií na športové prenosy.

A čo sloboda slova, na ktorú sa odvolávajú „štrajkujúci“ zamestnanci verejnoprávnych médií? Ak ste to doteraz nepochopili, tak si tento článok prečítajte ešte raz.

Ľubo Belák blog