Nechcú zmierenie ani dialog, CHCÚ MOC

Eduard Chmelár: Krátko po atentáte na premiéra ma diskrétne kontaktovali dvaja významní opoziční politici s cieľom spoločne vypracovať akýsi návrh osnovy politického zmierenia. V prvej fáze malo ísť o stretávanie politických a spoločenských autorít, ktoré sú schopné spolu komunikovať, v druhej fáze mali byť načrtnuté akési základné pravidlá a červené línie, za ktoré sa nemalo v žiadnom prípade ísť. Minimálne v jednom prípade som si istý, že to bol úprimný, ale aj veľmi naivný pokus. Atmosféra sa totiž veľmi rýchlo zmenila a dnes nie je lepšia, ale horšia ako pred atentátom. Namiesto pokánia nastúpil pocit akéhosi zvráteného triumfu sprevádzaný otvorenou vyhrážkou opozičnej tlače, aby sme atentát nechápali ako amnestiu pre Roberta Fica. Od bagatelizovania atentátu rýchlo prešli k znevažovaniu jeho obete.

Článok od Eduarda Chmelára, ktorý diskutuje o politickom zmierení a súčasnom stave slovenských médií.

• Politické zmierenie: Chmelár opisuje pokusy o politické zmierenie po atentáte na premiéra, ktoré boli nakoniec neúspešné kvôli zhoršujúcej sa atmosfére.
• Stav médií: Autor kritizuje slovenské médiá za ich postoj k politickým udalostiam a za stratu dôvery verejnosti, čo dokumentuje prostredníctvom prieskumov.
• Spoločenská zodpovednosť: Chmelár vyzýva médiá, aby sa zamerali na zvýšenie spoločenskej zodpovednosti a obnovu dôvery verejnosti.
• Demokracia a liberálne hodnoty: Diskutuje o tom, ako niektoré liberálne postavy a hnutia môžu negatívne ovplyvniť vnímanie demokracie a liberálnych hodnôt.

Minulý týždeň sa v priestoroch Divadla P. O. Hviezdoslava konali ďalšie liberálne Pasienky.

Jeho účastníci vehementne protestovali proti tomu, že som ich takto opakovane označil, ale argumentovali vskutku simplicisticky: Monika Tódová sa vyhovárala, že ona si to obdobie nepamätá, bývalý poradca prezidentky Čaputovej, komentátor Marián Leško povedal, že on nie je Oľga Keltošová, sociológ Michal Vašečka namietal, že na rozdiel od účastníkov Mečiarových Pasienkov oni sú individualisti a Martin Šimečka iba rozhadzoval rukami nohami pripomínajúc skôr šimpanza so zalepenými ústami ako „verejného intelektuála“, za ktorého sa štylizuje. Chceli byť vtipní, no namiesto toho boli iba smiešni. Zo všetkých replík stojí za odpoveď iba tá Vašečkova, ale skôr, než sa k nej dostanem, chcem upozorniť na jednu dôležitú vec.

Prirovnanie k Pasienkom prirodzene nespočíva v osobách a obsadení, ale v celkovom zameraní tohto podujatia, ktoré napriek svojmu patetickému názvu „Ako zachrániť demokraciu“ iba zabáva publikum primitívnymi vtipmi, tentoraz aj na adresu novej hlavy štátu. Peter Pellegrini ešte nestihol urobiť nič zlé a už si musel vypočuť od týchto „elitných liberálov“ (za akých sa smiešne označujú) vskutku odporné narážky na jeho sexuálnu orientáciu, osobné útoky typu, že sa príliš často a rád pozerá do zrkadla, ale aj extrémne trápne hejty na jeho inauguračný prejav, ktoré prekvapujú aj u inak povrchných a zaujatých novinárov. Ak sa o tejto skvelej reči vyjadrujú s neskrývaným pohŕdaním, že to boli len prázdne frázy, ktoré ich vôbec nezaujímajú a za vzor označia prejav Kisku a Čaputovej, komu sa môžu takýmto primitívnym hodnotením bez čo i len náznaku analýzy prihovárať?

No iba tým deckám v publiku, žabkám demokratkám bez historickej pamäti a hlbšieho vzdelania.

Prirodzene, že to nie je nič iné ako Pasienky pre liberálne stádo. Lebo ak Marián Leško dokáže celkom vážne povedať, že – „rozdiel medzi Zuzanou Čaputovou a Petrom Pellegrinim je v tom, že Zuzana brala tú zodpovednosť veľmi vážne a bytostne, kým Peter Pellegrini si užíva moc, on sa vo svojej funkcii úplne miluje, ak on bude mať príležitosť byť prezidentom asi 1600 dní, tak si držme palce, aby ním bol v skutočnosti aspoň 10 dní“ – čo iné to je, ak nie nízky až primitívny hejt, ktorým tento pán ničí celú svoju povesť z deväťdesiatych rokov a stáva sa bulvárnym hulvátom?

Podobný pocit som mal aj z rečí šéfredaktora Denníka N Matúša Kostolného. Ten najprv vyhlásil, že „tie tri výnimočné roky, keď polícia, prokuratúra a súdy konali v prospech verejného záujmu, chcem veriť, že tie roky boli nezvratné“, čím otvorene obhajoval matovičovské nezákonnosti. Naznačoval, že bolo správne uväzniť Roberta Fica, hoci jeho obvinenia zo „zosnovania zločineckej skupiny“ sa ukázalo ako absolútne neodôvodnené. A toto už nie je sranda, keď nám tu novinári začínajú obhajovať nezákonné procesy podobne ako to robili v päťdesiatych rokoch minulého storočia.

Z novinárskeho hľadiska ma pobúrilo aj to, keď obhajoval uverejnenie suterénnych vulgarizmov

politického marketéra Adama Znášika (ktorý stál za volebnými kampaňami Mikuláša Dzurindu, Andreja Kisku či Ivana Korčoka), že on nemá čas všetko čítať. No ja som ešte zažil šéfredaktorov denníkov, pre ktorých bolo čítanie celého obsahu vydania profesionálnou samozrejmosťou. Ono je to potom zvláštne, ak sa jeden šéfredaktor dištancuje od obsahu denníka, ktorý vedie, druhý vydavateľ Alexej Fulmek sa vykrúca, že nesúhlasí s obsahom novín, ktoré vydáva, hoci z trestnoprávneho hľadiska sa vydavateľ nemôže vyhnúť zodpovednosti pred zákonom a šéfredaktor sa nemôže vyhnúť zodpovednosti pred vydavateľom.

Ale v takomto stave sú dnes slovenské médiá. Výsledkom je, že podľa najnovšej štúdie Digital News Report až 45 percent Slovákov nesleduje žiadne správy (čo je o 7 percent viac ako vlani a tento podiel dramaticky stúpa) a podľa iného prieskumu iba 25 percent opýtaných dôveruje slovenským médiám, čo je historicky najnižšie číslo (dôvera spravodajstvu TV Markíza a TV JOJ sa prepadla dokonca na žalostných 15 percent). A teraz otázka mesiaca: naozaj si myslíte, že najdôležitejším problémom v tomto marazme je „sloboda médií“? Sloboda ľudí, ktorí stratili akúkoľvek spoločenskú zodpovednosť a obhajujú iba vlastné právo písať akékoľvek bludy? Zvlášť samozvaným bojovníkom z RTVS treba pripomenúť, že neslúžia iba vlastným záujmom, ale predovšetkým verejnosti a v tomto poslaní katastrofálne zlyhali.

Darmo sa bude Marta Jančkárová urážať

, hoci je to milá dáma, jej neprofesionalita je dlhodobo do očí bijúca. Stačí si spomenúť na totálne fiasko, ktoré spôsobila verejnoprávnej televízii nezvládnutým rozhovorom s Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom pri príležitosti 30. výročia nezávislosti Slovenskej republiky, ktorí na protest proti jej aktivistickému správaniu odišli uprostred interview zo štúdia. Čím viac sa budú novinári brániť vlastnej sebareflexii a nevyhnutným zmenám svojej práce potrebným k zvýšeniu dôvery verejnosti, tým viac to za nich budú robiť politici.

A teraz sa chcem vrátiť k tej Vašečkovej poznámke, že oni sa nemôžu ponášať na Pasienky, lebo sú liberálni individualisti. Problém je v tom, že si to o sebe iba namýšľajú – aj to, že sú liberáli, aj to, že sú individualisti. Minulý týždeň som so zdesením zachytil v Denníku N debatu troch tragikomických postavičiek, ktoré čím viac zdôrazňujú podstatu ich „intelektuálneho sporu“, tým menej intelektuálne pôsobia. Novinár Martin Šimečka, glosátor Samuel Marec a prepytujem „lektor kritického myslenia“ Ján Markoš sa sporili o to, kto sú „my“ a „oni“. Šimečka na otázku odpovedal neuveriteľne simplicisticky: „Ja si pod tým predstavujem, že my sme ten demokratický tábor, voliči demokratických strán. Oni sú voliči nedemokratických strán.“ Ešte primitívnejšie odpovedal Ján Markoš: „My sme akoby lepší než oni v nejakom zásadnom zmysle…

My sme tí proeurópski, prodemokratickí ľudia, oni sú proputinovskí ľudia

, ktorí sympatizujú až s fašizoidnými myšlienkami, s krajnou pravicou a podobne.“ Keď sme už pri tomto autorovi, stojí za to zacitovať jeho slová, ktoré do Denníka N napísal v deň atentátu na predsedu vlády: „Naše peniaze sa zmenia na granáty, dopadajúce na hlavy ruských vojakov… Fico Ukrajine ponúka otroctvo. Zbierka Munícia pre Ukrajinu jej pomáha k mieru.“

Už viackrát som upozorňoval na to, že základom kritického myslenia nie je radikálne až hysterické hejtovanie (ako si to predstavuje väčšina progresívcov), ale kontextualizácia a diferencovanie. Teda niečo, čo dnes významnej časti mladej generácie chýba. Rovnako som poukazoval na to, že podstatou liberalizmu je úcta k slobode a tolerancii, kým podstatou progresivistickej ideológie je extrémny centrizmus, ktorý sa až agresívnym spôsobom usiluje odstrániť z verejnej diskusie čoraz viac legitímnych prúdov nezodpovedajúcich ich videniu sveta. Najznámejší český filozof a nepochybne liberál Václav Bělohradský do tohto súboru uvažovania zaraďuje aj transgenderové hnutie. Argumentuje tým, že po stáročia bola identita v našej kultúre chápaná ako osud a umenie sa s ním vyrovnať ako s pevným základom našej osobnosti, kým módne prúdy ako transgenderizmus sú v tom lepšom prípade experimentom, v tom horšom vnucovanou ideológiou.

Šimečkovci nie sú ani liberáli, ani individualisti a do verejného priestoru vracajú ducha päťdesiatych rokov.

Svet nevnímajú v celej jeho rozmanitosti a zložitosti, ale dichotomicky, teda čierno-bielo, zjednodušene (ako to priznáva samotný Šimečka), čo je typický znak fanatikov, ktorí vidia realitu ako boj dobra proti zlu, pravdy proti lži, lásky proti nenávisti. Podobne ako Havel, oni nechápu, že pravda a láska nemusí bojovať len s lžou a nenávisťou, že to môže byť aj spor dvoch právd a boj jednej nenávisti proti inej. Preto tak často vo svojej zaslepenej dichotómii „my“ kontra „oni“ dehumanizujú nepriateľa, démonizujú iné názorové prúdy, čím sa viac ponášajú na inkvizičné procesy ako liberálnu demokraciu. Spomínaný Václav Bělohradský bol šokovaný, keď sa vo finále prezidentskej kampane objavilo heslo Petra Pavla „Jeden za všetkých, všetci za pravdu“. Je to vyhlásenie, že pravdu vlastníme my a ostatní sú delegitimizovaní, čo je totalitárne, nie demokratické uvažovanie.

Predstavitelia tieňového establishmentu ako Martin Šimečka alebo Ján Budaj boli od roku 1989 ukotvení v jednej obludnej pretvárke: žiadali dialóg a keď namiesto neho dostali moc, na dialóg rýchlo zabudli. Mám na mysli nielen politickú moc, akou disponoval Budaj, ale aj spoločenskú, ktorú si vytváral Šimečka. A pri jej udržiavaní využívali takých konjunkturalistov ako je Marián Leško, ktorý sa držal za každého režimu pri mocenských žriedlach. Nie je to teda nijaký intelektuálny boj – na ten tieto postavičky nie sú dostatočne ozbrojené. Nie je to nič iné ako obyčajný špinavý boj o moc. Boj, v ktorom nesmiete priznať vinu, lebo o ňu prídete, boj, v ktorom uznanie vlastného omylu je priznaním slabosti. Lebo ako nás poučil už Erich Fromm, túžba po moci nie je zakotvená v sile, ale v slabosti.

Nie, všetci títo politici, politruci a podobní drúci nie sú partneri ani na dialóg, ani na zmierenie.

Oni sa s nami nechcú dohodnúť, oni sa s nami nechcú ani rozprávať, pričom sú tak nekonečne hlúpi a arogantní, že veria v konečné víťazstvo. Ich predstava, že oni sú demokrati a my sme fašisti je kvintesenciou politického primitivizmu. Odhliadnuc od toho, že strany ako Smer alebo SNS s tisíckami členov a bohatými vnútornými štruktúrami sú nekonečne demokratickejšie ako tie pochybné eseročky s 50 alebo 100 členmi, vládny „tábor“ je v skutočnosti oveľa rôznorodejší ako ich jednoliata klanová spoločnosť, rešpektujúca jedinú zahraničnú líniu, jedinú politickú doktrínu, jedinú ekonomickú ideológiu (neoliberálna nelogická dogma „žiadna alternatíva neexistuje“). Zabudnite na to, že oni chcú diskutovať, oni chcú bojovať, ich mentalita nie je nastavená na konsenzus, ale kádrovanie, démonizáciu, ostrakizáciu a v konečnom dôsledku až likvidáciu protivníka.

Spisovateľka a bývalá politička Gabriela Rothmayerová navrhla

, aby sa vláda nezamerala na zmierenie s opozíciou, ale s ľuďmi – s tými ľuďmi, ktorí sa za posledných 35 rokov cítia byť obchádzaní, oklamaní, okradnutí, ktorí sú znechutení z ponovembrového vývoja a neveria už vôbec nikomu. Tým treba vrátiť nádej a dôstojnosť, lebo len tí môžu túto vládu podržať alebo zvrhnúť – nie protivládni politici, zlomyseľní aktivisti a skorumpovaní novinári. Myslím, že toto je správna cesta. Pozerajúc posledné debaty Denníka N som si uvedomil, že tieto deštruktívne sily nie sú prínosnými partnermi ani na zásadnú polemiku, ani na budovanie štátu, že sú zbytočne preceňovaní vládnymi tlačovkami, že tak ako niektorí opoziční politici zmatovičovateli, títo publicisti zoschutzovateli. Je mi to ľúto, ale je to intelektuálna bieda.

Britský historik Eric Hobsbawm vo svojej kľúčovej knihe Vek extrémov pôsobivo zrekonštruoval, že k nástupu fašizmu neviedol len jeden šialený diktátor, na ktorého teraz môžu všetci ukazovať prstom a uľavovať tak svojmu svedomiu, ale predovšetkým zlyhanie liberálov. Ľudia boli z nefunkčnosti liberálnej demokracie unavení a žiadali odstránenie vinníkov (či už skutočných alebo domnelých) a pevnú ruku. Dnes sa blížime k podobnému modelu, hoci by nás historické skúsenosti mali varovať, že autokracia je slepá ulička. Žiadnu demokraciu však nikdy nezachránili ľudia bez úcty k demokratickým pravidlám. A už vôbec nie tí, ktorí ju chceli chrániť pred samotným ľudom.

Eduard Chmelár