Vojna policajtov. Od Tisovej vily k čurillám z NAKA

Peter Tóth: Keďže väčšina pologramotných novinárov je presvedčená o tom, že svet bol stvorený vo chvíli zrodenia ich ničotných a bezvýznamných kariér nájomných škrabákov, takzvaná vojna policajtov im pripadá ako unikátny úkaz dejín. Skutočnosť však nie je ohraničená obmedzenými historickým obzorom žoldnierov mediálneho slova. V realite bolo od novembra 1989 do súčasnosti vybojovaných množstvo vojen policajtov, a preto čurilly z tretieho poschodia centrály NAKA v Bratislave nie sú žiadnym historickým unikátom.

Populárne

Jimmy Door: AUSTRALSKÁ TELEVIZE OMYLEM UKÁZALA ROZSAH OBLUDNÉ AMERICKÉ VÁLEČNÉ MAŠINÉRIE (CZ DAB, 6 MIN)

Prvý veľký prípad, ktorý by sa dal považovať za vojnu policajtov

, bola kauza známa pod označením Tisova vila. Jej hlavným protagonistami boli policajt Leonard Čimo a minister vnútra Vladimír Mečiar. Išlo o spisy bývalej Štátnej bezpečnosti odcudzené z objektu ministerstva vnútra v Trenčíne s familiárnym pomenovaním Tisova vila. Dokumenty mali naznačovať, že bývalý podnikový právnik JUDr. Vladimír Mečiar mal spolupracovať nielen s orgánmi polície, ale aj komunistickej tajnej služby a údajne mal mať aj družné styky s dôstojníkmi sovietskych vojsk dislokovanými v Trenčíne. Leonard Čimo mal údajne doktorovi Mečiarovi dopomôcť k tomu, aby spisy zmizli, a keď sa obaja páni rozkmotrili, prvý začal na druhého púšťať médiám informácie o tom, ako to v skutočnosti boli s kauzou Tisova vila. S pánom Čimom spolupracovalo niekoľko spriatelených policajtov aj novinárov. Rovnako aj s pánom Mečiarom. A tomu aj zodpovedala informačná prestrelka na úrovni politiky a médií.

Ďalšiu zaujímavú vojnu policajtov rozpútal nekompetentným riadením

a ešte katastrofálnejšou personálnou politikou minister vnútra Ladislav Pittner. Za policajného prezidenta si vybral Jána Piptu, šéfom úradu vyšetrovania bol Jaroslav Ivor, z Jozefa Šáteka urobil riaditeľa odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti a Antona Rázgu posadil na čelo inšpekcie. Jozef Šátek intrigoval proti Jaroslavovi Ivorovi a Jánovi Piptovi. Ján Pipta proti Jozefovi Šátekovi. A Anton Rázga proti všetkým. Odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti bol zároveň zdrojom informácií o domnelej, údajnej a azda aj skutočnej trestnej činnosti predstaviteľov vlád HZDS a podnikateľov napojených na túto stranu.

Minister Pittner načieral do poznatkového fondu odboru vždy pred pondelkovou tlačovou konferenciou rezortu vnútra. Jozef Šátek bol presvedčený, že zachraňuje svet a tomu aj zodpovedal jeho aktivistický prístup k výkonu funkcie. Anton Rázga mu išiel po krku, pretože túžil vedieť, čo všetko je zdokumentované v spisoch odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti. Tie informácie mali v danom čase veľkú cenu a inšpekčné preverovanie skutočnej alebo vymyslenej trestnej činnosti príslušníkov odboru bolo jediným legálnym spôsob, ako sa k nim mohol dostať Anton Rázga. Bola z toho pomerne nechutná vojna policajtov, do ktorej sa neskôr na strane Jozefa Šáteka zaplietol aj riaditeľ NBÚ Ján Mojžiš.

Keď sa stal nepoučiteľný Ladislav Pittner riaditeľom SIS, urobil z generála Rázgu riaditeľa inšpekcie spravodajskej služby.

Nemohlo sa to skončiť inak ako vojnou vnútri SIS. Kam prišli generáli Pittner a Rázga, tam nemohol ostať kameň na kameni. Spravodajská služba sa z nimi rozpútanej vojny spravodajských dôstojníkov už nikdy nespamätala.

Zdrojom každej vojny policajtov je politika. Médiami chránené čurilly z tretieho poschodia bratislavskej centrály NAKA mali svojské maniere dávno pred rokom 2020. Kým však porušovali zákon v neprospech vagabundov, nikomu to neprekážalo. Naozaj nikomu, dokonca ani tím politikom a policajným funkcionárom, čo sa neskôr stali obeťami ich gestapáckych metód. S čurillami sa mal robiť poriadok najneskôr okolo roku 2017, keď uzavreli pakt s kriminálnikom Jozefom Walzerom, prezývaným Tatranka. Medzi Tatrankom a Petrom Petrovom alias Tigrom je rozdiel len v tom, že prvého menovaného okrem zainteresovaných takmer nikto nepozná.

Tatranka svojho času robil čurillám univerzálneho svedka, neskôr jeho úlohu prevzal Tiger. Rozdiel bol v tom, že po voľbách v roku 2020 mali čurilly masívnu podporu ministra vnútra Romana Mikulca aj ďalšieho politika v postavení špeciálneho prokurátora – Daniela Lipšica. Úloha bola jasná: zlikvidovať prostriedkami trestného práva politických oponentov režimu šialenca z Trnavy. Za akúkoľvek cenu. Ak by boli páni Mikulec a Lipšic aspoň priemerne inteligentní, vopred by pochopili, že to celé raz praskne. Aj prasklo. Vďaka Jánovi Káľavskému vzniklo osemtisíc hodín nahrávok čurillovského šialenstva a inšpekcii neostalo nič iné len konať. Zvyšok je história a nie je potrebné ju do detailu rozoberať.

Vojna v policajtov sa stala nevyhnutnosťou vo chvíli, keď čurilly prijali úlohu predĺženej ruky režimu šialenca z Trnavy.

Nechutné praktiky aplikované na vagabundov im nemohli prejsť aj v prípade politikov a bývalých policajných funkcionárov. Vlastne mohli, ale nie nadlho. Nádenníci v progresívnych médiách síce vypisujú na čurilly ódy a robia z nich obete temných síl pekla. V skutočnosti sa stali obeťami vlastnej neschopnosti pochopiť, že vo chvíli, ako sa spolčili s jednou skupinou politikov proti druhej, stali sa aj súčasťou politickej hry a politického boja. Priebeh a výsledky tejto vojny nemajú a vlastne ani nikdy nemohli mať vo svojich rukách. Dobrovoľne sa totiž stali pešiakmi v hre iných, a preto si nezaslúžia ani súcit, ani zľutovanie.

Peter Tóth & Ďateľ