Eduard Chmelár: MALÁ LEKCIA Z POLITICKEJ GRAMOTNOSTI

---

• Liberalizmus a extrémizmus: Článok Eduarda Chmelára kritizuje nesprávne používanie termínov ako „liberálny fašizmus“ a vysvetľuje, že liberalizmus je legitímny politický smer, ktorý sa vyznačuje presadzovaním slobody a tolerancie.
• Extrémny centrizmus: Autor Eduard Chmelár uvádza, že existuje aj extrémny stred, ktorý môže byť netolerantný a agresívny vo svojom presadzovaní svetonázoru, čo je nebezpečné pre demokraciu.
• Zmena v liberalizme: Článok diskutuje, ako sa liberalizmus zmenil a že dnešní liberáli často nepodporujú skutočnú slobodu prejavu a toleranciu, ale skôr presadzujú jednomyseľnosť a „správne“ názory.
• Politická gramotnosť: Autor Eduard Chmelár zdôrazňuje dôležitosť politickej gramotnosti a kritizuje politickú negramotnosť väčšiny ľudí, čo vedie k nepochopeniu a zneužívaniu politických pojmov.

---

Eduard Chmelár: Nemám rád, keď politici či už účelovo alebo z neznalosti pripisujú odborným politologickým termínom iný význam, aký v skutočnosti majú. Napríklad „liberálny fašizmus“ je absolútne nezmyselný pojem, je to vo svojej podstate oxymoron, ktorý navyše vymyslel práve príslušník americkej krajnej pravice. Nemá zmysel démonizovať liberalizmus. Samotný liberalizmus je legitímny politický a hodnotový smer (podobne ako konzervativizmus alebo sociálna demokracia), ktorý sa vyznačuje presadzovaním slobody a tolerancie. Voči tomu nemôže nikto namietať, aj keď je možné polemizovať s ním z hľadiska stretu hodnotových priorít.

Problém nastane, ak sa pokúšate liberálny svetonázor presadzovať nedemokratickým spôsobom, ak ostrakizujete alebo dokonca kriminalizujete všetky ostatné prúdy, ktoré nezodpovedajú liberálnemu pohľadu na svet. V takom prípade však už nehovoríme o liberalizme, ale o extrémnom centrizme – akokoľvek to znie čudne, tak ako existuje extrémna pravica a extrémna ľavica, rovnako existuje aj extrémny stred, ktorý presadzuje svoje pohľady na svet neznášanlivo až agresívne. A presne to je to, voči čomu potrebujeme postaviť hrádzu: voči všetkým prejavom extrémizmu, ktoré potláčajú slobodu, ktoré ničia demokraciu a ktoré sa neštítia ani násilia, čo vedie až k takým excesom ako bol atentát na premiéra Fica. Inak sa k tomu ani postaviť nedá, lebo liberalizmus v demokratickom štáte zakázať nemožno.

Napokon, o tom, akému svinstvu čelíme, svedčí dnešný článok na portáli Euractiv

, ktorý s radosťou prevzal Denník N. https://euractiv.sk/…/polska-politologicka-podobne-ako…/ Červené denníčky nemajú odvahu povedať, čo si naozaj myslia (lebo schvaľovanie atentátu je už trestným činom), tak vložili tieto hrozné slová do úst nejakej poľskej politologičky, ktorá s prepáčením „na plnú hubu“ na položenú otázku odpovedala, že to, že sa v spoločnosti vyhrotili emócie až natoľko, že to viedlo k atentátu, je Ficova vina (sic!!!). Takže za tragédiu môže jej obeť?? Vedeli sme, že títo fanatickí šialenci takto uvažujú, ale že budú mať toľko drzosti, že to povedia nahlas, je dôkazom, že padli posledné zábrany. Koho ešte musia zastreliť, aby sme pochopili, že oni sa nezastavia pred ničím?

Kedysi poctivý sociálny liberál, filozof a univerzitný profesor František Novosád tvrdí, že liberalizmus sa zmenil. Liberáli boli kedysi povestní tým, že všetkým dôležitým rozhodnutiam musí predchádzať dôkladná diskusia. Lenže dnes význam tohto slova zmenili. Pôvodne znamenala diskusia rozhovor medzi ľuďmi, ktorí mali rôzne názory a zastávali rôzne postoje. Dnes sa pod diskusiou v réžii liberálov rozumie skôr „hrkútanie“, povzbudzovanie a sebapotvrdzovanie vzájomne sa dopĺňajúcich príbuzných hlasov. Iný názor je škandalizovaný alebo odsúdený ako „kontroverzný“…

Musím sa usmievať nad tým, ako Fero Novosád,

ktorý ma na prvých redakčných poradách týždenníka Slovo pred 25 rokmi vášnivo presviedčal, že musíme byť predovšetkým prijateľní pre mainstream, dnes potichu opúšťa tento prúd. Teší ma to, ale na rozdiel od neho si myslím, že liberalizmus ako politicko-filozofický prúd sa nemohol zmeniť, že toto, čo opísal, už nie je liberalizmus. Ak už „liberáli“ neobhajujú slobodu prejavu, ale vyhradzujú ju len pre tie „správne“ názory, ak už nevyzývajú na toleranciu k menšinám, ale oslavujú ich ako dominantné skupiny, ak popierajú, že iné názorové prúdy môžu byť prinajmenšom rovnako rozumné ako oni, ak namiesto demokratickej rozmanitosti vyzdvihujú povýšeneckú jednomyseľnosť a nadiktované „spoločné záujmy“, potom to liberáli jednoducho nie sú a treba ich označiť pravým menom: sú to extrémni centristi usilujúci sa rozvrátiť v mene viery vo vlastnú výlučnosť demokratické základy spoločnosti. So samotným liberalizmom si konzervatívci nikdy nevedeli dať rady. Ale Karl Marx prízvukoval, že ak chce zostať ľavica ľavicou a nie reakčnou silou, musí liberalizmus prekonávať, nie popierať. Toto sa v dnešnom hodnotovom guláši stratilo a zvlášť nevzdelaní konzervatívni politici nazývajú všetko liberálne ako „neomarxistické“, hoci je to číry nekompetentný blud, nad ktorým treba mávnuť rukou.

Opozícia a jej mediálne trúby sa preto nechali vlákať do pasce

, keď opäť plano moralizovali nad tvrdosťou slov premiéra na Devíne a nedokázali rozšifrovať, komu sú určené a čo sledujú, lebo Robert Fico nikdy nič nerobí bez politického zámeru. Len jeden novinár pochopil, že neboli namierené ani proti Progresívnemu Slovensku, ani proti SaS, ale že sa nimi začal ten povestný „proces vykosťovania KDH“. Ja sa však na tomto mieste nechcem venovať politickým cieľom. Zostanem pri význame slov. Musím povedať, že ako sekulárneho humanistu ma na rozdiel od všakovakých ideologických hyperbol a metafor oveľa viac myklo, keď na Devíne zaznelo, že štát sa bez cirkvi nedá riadiť, pretože štát musí mať dušu a srdce. Dušu štátu však zabezpečuje štátna doktrína a jeho geopolitická filozofia, ktorá je spôsobilá zahrnúť všetkých občanov. Ak sa štát pri výkone svojej moci opiera o cirkev, nielenže tým spochybňuje prvý článok Ústavy SR, svojho základného zákona, ale nepriamo tým priznáva, že nemá ucelenú predstavu o rozvoji spoločnosti.

Ako správne poznamenáva ďalší slovenský filozof, docent Vladimír Manda v ľavicovom týždenníku Slovo, šialené nápady našich kváziliberálov nie je možné zastaviť ani kresťanstvom, ani ústavnými zmenami, pretože ich zdroj leží mimo duchovnej sféry. Opiera sa o neoliberálnu ekonomickú doktrínu a je zúfalým prejavom rozkladajúceho sa kapitalizmu, ktorý chce pomocou nezmyselných nápadov typu uznanie nových druhov pohlaví alebo trestný čin spochybňovania rodovej identity odvrátiť pozornosť občanov od skutočných príčin úpadku dnešnej spoločnosti a odvrátiť ich energiu od revolučnej premeny spoločnosti na boj s veternými mlynmi.

No a napokon, parlamentné voľby vo Francúzsku. Iste ste si všimli, ako voľne sa tu narába s pojmami ako extrémna ľavica alebo extrémna pravica.

V tomto prípade si myslím, že to nie je dôsledok neznalosti, ale zámeru zdiskreditovať určité politické sily. Najprv si povedzme, čo to je politický extrémizmus. Je to činnosť smerujúca k likvidácii demokratického zriadenia, ktorá sa na ceste k tomuto cieľu nevyhýba ani použitiu násilia. Vnášanie akýchkoľvek iných významov do tohto pojmu je neodborné a politicky účelové. Z týchto dôvodov nemožno akceptovať, ak mainstreamové médiá, ale aj politici nálepkujú hnutie Nepoddajné Francúzsko (LFI) faktického víťaza volieb Jeana-Luca Mélenchona ako ľavicovo extrémistické. Pozrime sa na to, čo LFI požaduje. Je to na prvom mieste zvýšenie práv pracujúcich, zavedenie ekonomickej demokracie, výrazné zdanenie bohatých a masové prerozdelenie bohatstva a vytvorenie šiestej republiky, ktorá vráti moc z rúk oligarchie do rúk ľudu. Takisto požaduje vystúpenie svojej krajiny z NATO, ktoré považuje za urážku národnej suverenity Francúzska, je otvoreným kritikom Európskej únie, ktorú považuje za skorumpovanú neoliberalizmom, žiada opätovnú revíziu európskych zmlúv a je silným zástancom palestínskej štátnosti. Je vášnivým ochrancom prírody a za jeho postoje ho mimovládne organizácie označili za najsilnejšieho advokáta práv zvierat.

Takže si to vyjasnime: Mélenchonove názory sú radikálne, ale nie extrémistické.

Áno, v demokratickej spoločnosti je legitímna dokonca aj otázka vystúpenia z EÚ, ktorá sa môže javiť ako nerozumná, nevýhodná či nepremyslená, ale v žiadnom prípade to nie je extrémizmus. Mélenchon nechce demokraciu zničiť, ale naopak, rozšíriť a posilniť, takže s jeho názormi nemusíte súhlasiť, ale sú radikálne, nie extrémistické a radikálna ľavica je legitímnou súčasťou demokratickej spoločnosti. Dokonca v dnešnej ére je otázkou, či autentická ľavica môže byť inou ako radikálnou. V opačnom prípade sa utopí v spleti skorumpovaných dohôd s vládnucou oligarchickou mocou, ako to vidíme nielen v mnohých štátoch, ale aj na úrovni EÚ, kde takmer kriminálne spojenectvo ľudovcov a eurosocialistov bráni akýmkoľvek zásadným zmenám. A historickou úlohou ľavice je zmeniť svet, nie prispôsobiť sa jeho nespravodlivým pravidlám. Samozrejme, aj Mélenchon čelí za svoje názory presadzujúce mierové riešenia sporov početným obvineniam, že podporuje Putinov režim, čomu sa však vysmial. Tento politik totiž nielenže odsúdil ruskú inváziu na Ukrajinu, ale svojich kritikov sa pýta, ako môže byť ekosocialista podporovateľom Putina, ktorý dal pouzatvárať lídrov ruského Ľavého frontu. „Keby som bol Rusom, volil by som uväzneného Sergeja Udalcova, nie Vladimíra Putina,“ vyhlásil.

Podobne smiešne sú aj primitívne mudrovačky našich červených denníčkov o tom, aký je Emmanuel Macron geniálny stratég

a ako mu vyšla taktika. Veľké guľové mu vyšlo. Macron v druhom kole iba hasil škody, ktoré napáchal v prvom kole, a takto sa „geniálny stratég“ jednoducho nespráva. Ústavný systém mu stále dáva priveľa moci a liberálna pravica spolu s liberálnou ľavicou urobia všetko pre to, aby sa Jean-Luc Mélenchon nestal budúcim francúzskym premiérom, ale všetky tieto skostnatené sily na čele s Macronom môžu taktizovať ako chcú, pravdu má skôr Marine Le Penová, ktorá vyhlásila, že toto je len oddialenie víťazstva antisystémových síl. Pretože tie mainstreamové nie sú schopné pochopiť, že ľudia profitujú z tohto systému čoraz menej, a nie sú schopní ani urobiť potrebné zmeny, lebo myslia elitársky.

V každom prípade ak chceme spoločnosť zmeniť, musíme rozumieť pojmom, ktoré ju formujú a neklamať samých seba ich prekrúteným významom, aký by sme si želali. Musím s ľútosťou konštatovať, že hoci volebné právo majú všetci, väčšina ľudí je politicky negramotná. A preto žiadnemu aktívnemu občanovi demokratického štátu nezaškodí malá lekcia z politickej gramotnosti. Túto máte odo mňa zadarmo

Eduard Chmelár

---

---