Eduard Chmelár: Remišová, ste ako duchovný bezdomovec

• Historické stretnutie: Prvýkrát sa na oslave výročia vyhlásenia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky stretli Václav Klaus, Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič.
• Mečiarove emócie: Vladimír Mečiar dostal najväčšie ovácie a bol viditeľne dojatý.
• Kritika Remišovej: Eduard Chmelár kritizuje Veroniku Remišovú za jej negatívne vyjadrenia o tradičných oslavách Dňa zvrchovanosti a pálení vatier.

Eduard Chmelár: HISTORICKÉ STRETNUTIE. Táto fotografia má všetky parametre na to, aby sa stala historickou. Po prvýkrát v dejinách osláv výročia vyhlásenia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky sa v Starej Bystrici stretli všetci hlavní aktéri vtedajších prevratných udalostí: Václav Klaus (vtedajší predseda vlády ČR), Vladimír Mečiar (vtedajší predseda vlády SR) a Ivan Gašparovič (vtedajší predseda SNR). Doteraz sa obaja slovenskí štátnici vzájomnému stretnutiu kategoricky vyhýbali (ak prišiel Gašparovič, odmietol Mečiar a naopak). Nepodarilo sa mi síce dosiahnuť, aby si podali ruky (Vladimír Mečiar to podráždene odmietol), ale už dostať ich za jeden stôl chcelo veľkú dávku trpezlivosti, a tak trochu malý fígeľ.

Na verejnom zhromaždení potom zožal najväčšie ovácie a najdlhší potlesk práve Vladimír Mečiar, ktorý predstúpil pred verejnosť po prvýkrát po dlhých rokoch. Očividne ho to vzalo. „Zadosťučinenie?“ spýtal som sa ho. Zahryzol si do pery, aby potlačil dojatie (ale oči mu zvlhli) a mlčky prikývol. Vladimír Mečiar leží mnohým v žalúdku, mnohí sa nevieme stotožniť s jeho štýlom vládnutia, ale z dejín ho vymazať jednoducho nemožno. Stále to je zakladateľ štátu a najvplyvnejší politik moderných slovenských dejín, pričom nasledujúce garnitúry nedokázali nič z jeho najzásadnejších projektov zmeniť. Ani volebný systém, ani územnosprávne členenie, ani základný charakter republiky s jej inštitucionálnym usporiadaním. Politici sa o tom škriepia dodnes, no žiaden z nich s tým nedokázal ani len pohnúť.

Je však vrcholne trápne, ak jedna z najneschopnejších političiek Veronika Remišová

Na margo tradičného zapálenia vatry zvrchovanosti dokáže napísať takú nehoráznosť, že sa tým vraciame do temnej minulosti a že je to obraz morálneho úpadku súčasnej garnitúry… Milá pani Remišová, ak by ste sa nesprávali ako duchovný bezdomovec, vedeli by ste, že vatry sú neoddeliteľnou súčasťou slovenskej identity. Pálenie ohňov na horách malo významnú komunikačnú funkciu, dorozumievali sa takto už starí Slovania, naši predkovia sa takto varovali navzájom pred tatárskym a neskôr tureckým nebezpečenstvom, vatry sa objavujú v jánošíkovskej tradícii, vatrami privítali štúrovci povolenie založenia Slovenských národných novín, vatry boli silným prvkom partizánskeho odboja počas Slovenského národného povstania a celkom spontánne sa ich symbolika oživila pri vyhlásení zvrchovanosti Slovenskej republiky.

Bol som pri tom, keď sa v ten historický večer 17. júla 1992 na Devíne pri zapálenej vatre slávnostne čítal text Deklarácie a nikdy na ten okamih nezabudnem. Kto toto považuje za temnú symboliku, má zatemnené v hlave a iba tým dokazuje, že o dejinách tohto národa, základnom prameni zdravého vlastenectva, nevie vôbec nič. A to, že tradičnú oslavu Dňa zvrchovanosti, na ktorú rok čo rok chodia do malej kysuckej obce tisícky ľudí (obdivne sa o takejto organizácij vyjadril aj Václav Klaus), že takéto obrovské ľudové podujatie nazve „papalášskou zábavou“, svedčí nielen o absencii jej zdravého úsudku, ale dokazuje to, ako strašne ďaleko má k ľudu a jeho tradíciám ona sama. Až takéto pohŕdanie ľuďmi je papalášske.

Eduard Chmelár FB