AJ V 19. STOROČÍ MALI ŽENY VYŠŠIE CIELE

---

• Kritika konzervativizmu: Autor Eduard Chmelár kritizuje konzervatívne názory Ľudovíta Štúra a iných mužov, ktorí obmedzovali úlohu žien na matky a gazdiné.
• Významné ženy: Článok sa zameriava na významné ženy v slovenskom národnom hnutí, ako Anička Jurkovičová, a ich úlohu v histórii.
• Emancipácia žien: Eduard Chmelár zdôrazňuje boj žien za rovnoprávne postavenie a ich aktívnu účasť v národnom hnutí.
• Historické udalosti: Eduard Chmelár spomína konkrétne historické udalosti a korešpondenciu, ktoré ilustrujú postavenie žien v 19. storočí.

---

Eduard Chmelár: Matica slovenská si v predvečer 161. výročia svojho založenia pripomenula 200 rokov od narodenia jednej z prvých slovenských herečiek Anny Hurbanovej, známejšej pod dievčenským menom Anička Jurkovičová. Na jednej strane by som chcel vysloviť vďaku, že aspoň jedna inštitúcia si u nás dôsledne pripomína všetky významné výročia spojené s našimi národnými dejinami. Rovnako oceňujem, že Matica slovenská venovala rok 2024 ženám v slovenskom národnom hnutí. No nemôžem súhlasiť s koncepciou, s akou uchopila ich úlohu v ňom.

Na webstránke MS sa dočítame toto: „Boli to práve slovenské ženy, ktoré ako starostlivé matky, verné manželky a vychovávateľky spravidla takmer vždy početného potomstva stáli pri svojich manželoch neraz v ťažkých životných skúškach. Opierajúc sa o učenie kresťanstva bola uvedená tradičná úloha ženského pokolenia v podobe strážkyň a ochrankýň rodu pochopiteľná, ba priamo nenahraditeľná.“

Už Ľudovít Štúr bol v tejto veci až šokujúco ultrakonzervatívny

No, nemyslím si, že by významné ženy v slovenskom národnom hnutí boli vďačné práve za takúto úlohu, ktorú im Matica slovenská pripísala. Naopak, ženy sa po celé toto obdobie vzpierali tradičným pozíciám, do ktorých ich manipulovali muži. Už Ľudovít Štúr bol v tejto veci až šokujúco ultrakonzervatívny. Na historickej schôdzke v jeho bratislavskom byte 14. februára 1843, na ktorej Štúr oznámil zámer vytvoriť spisovnú slovenčinu, chýbala jeho sotva 17-ročná sestra Karolínka, ktorá sa mu starala o domácnosť. Štúr si to neželal. Jeho vzťah k ženám bol zarážajúci. Odmietal ich angažovanosť v národnom hnutí. Na jednom zo zasadnutí Ústavu reči a literatúry česko-slovanskej na bratislavskom lýceu 11. novembra 1843 doslova povedal: „My vôbec nežiadame, ba ani nechceme, aby sa z našich dievčat stali vlastenky. Chceme to, aby boli dobré gazdiné, matky a vychovávateľky nášho budúceho potomstva.“ Takýto názor bol považovaný za príliš konzervatívny dokonca aj v danej dobe.

Čo sa týka spomínanej Aničky Jurkovičovej, je paradoxné, že hoci Štúr vyhováral Hurbanovi, aby sa s ňou oženil, lebo sa bál, že sa nebude dostatočne venovať národnému hnutiu, bola to napokon samotná Anna Hurbanová, ktorá sa najviac obetovala a musela sa svojej kariéry a záľub vzdať. Je dôležité upozorniť, že všetky svoje úspechy v divadelníctve a na poli národného života dosiahla za slobodna. Po svadbe sa úplne uzavrela.

Preštudoval som vyše 500 strán korešpondencie Jozefa Miloslava Hurbana

Preto ma zarazilo, keď na včerajšej slávnosti odznelo na jej adresu pochvalné konštatovanie, že sa „nebála byť matkou“. Áno, porodila deväť detí, ale ako vyplýva aj z jej korešpondencie, toto predsa vôbec nebol jej životný cieľ. Preštudoval som vyše 500 strán korešpondencie Jozefa Miloslava Hurbana s Annou Hurbanovou Jurkovičovou, ktorá jednoznačne dokazuje, že nebola šťastná. Hurban bol väčšinou mimo domu – či už na cestách, v revolučných zápasoch alebo vo väzení – a ona sa starala nielen o celý kŕdeľ detí, ale aj o faru a gazdovstvo. Mala toho na krku neuveriteľne veľa, a to všetko ju vyčerpávalo.

V mladosti ešte písala manželovi listy plné vrúcnej lásky, neraz až s erotickým nádychom. „Písavaj, duša drahá, často, len to je moje potešenie, ten lístok si pritisnem k prsiam, akoby som Teba mala a bozkávam ho vďačne, keď Teba nemôžem, večer Ti dávam dobrú noc, po vietorku Ti posielam hubičku, ľúbim Ťa, duša moja, ako ryba vodu, bez Teba svet mi je žalárom,“ rozplývala sa 11. júla 1848. Hurban jej pravidelne pripomínal jej povinnosti a chválil ju za to: „Obetovala si sa, lebo si v tejto obeti našla sama radosť učinenia túžby vlastnej, lásky vlastnej,“ napísal jej 25. júla 1848. Ale keď deti vyrástli, Anička sa čoraz častejšie stavala na ich stranu proti despotickému otcovi.

Svojmu zaťovi Viktorovi preto dohováral

Hurban obzvlášť zle znášal, že jeho až nekriticky milovaná dcéra Želmíra počas svojho pobytu na kniežacom dvore v Greizi materinský jazyk natoľko zabudla, že hovorila lepšie po nemecky a po francúzsky. Svojmu zaťovi Viktorovi preto dohováral: „Ona je veľmi rozmaznaná a povoľovať jej chtíče a nápady znamená dávať potravu jej chorobe morálnej. Počúvnuť nechce nič a schováva sa vždy za Teba.“ Matka sa jej však zastala. „Ona nie je nejaký lokaj, aby na všetko, čo povieš, hlavou kývala,“ napísala Hurbanovi. Ten ju však vystríhal: „Ona je v nebezpečenstve, že spadne do pasce emancipácie žien!“ Aj to bol dôvod, prečo väčšina detí Jozefa Miloslava Hurbana hľadala spôsob, ako sa z bezprostredného vplyvu autoritatívneho otca vymaniť a nájsť si vlastnú cestu.

V Hurbanových šľapajach pokračoval jeho syn Vajanský, ktorý si tak znepriatelil emancipované ženy, že sa postavili do opozície voči nemu (známa je scéna, keď si baťko Vajanský na vychádzke odpľul pred manželkou Jozefa Gregora – Tajovského Hanou, prvou slovenskou ženou, ktorá nosila nohavice). Táto mizogýnska politika martinského vedenia Slovenskej národnej strany pokračovala až do pádu monarchie.

Napokon neprekvapí, že to boli práve muži Deklarácie

Keď sa slovenskí národovci schádzali 30. októbra 1918 do Martina, aby tam vyhlásili slávnu Deklaráciu Slovenskej národnej rady, slovenské národovkyne ako Hana Gregorová, Ľudmila Podjavorinská, Terézia Vansová, Elena Maróthy-Šoltésová či Božena Slančíková – Timrava, museli zostať pred budovou Tatrabanky, lebo slovutní páni ich na zasadnutie jednoducho nepustili. Ešte stále prevládal názor, že ženy sa do politiky nemajú čo starať. Napokon neprekvapí, že to boli práve muži Deklarácie, ktorí oponovali Masarykovmu návrhu na volebné právo pre ženy. A tak sa ženy, väčšinou manželky signatárov tohto historického dokumentu, odfotili pred budovou Tatrabanky (na historickej snímke) spoločne s ručne vyšívanou vlajkou Deklarácie slovenského národa, na výrobe ktorej sa podieľali. Na vlajku vyšili dátum 30. október 1918. Neskôr ju však museli na príkaz česko-slovenských úradov prevyšívať na 28. október.

Takže významné ženy v slovenskom národnom hnutí si netreba pripomínať ako obetavé matky, ktoré vytvárali rodinné zázemie svojim manželom, ale ako plnohodnotné bytosti bojujúce za svoje rovnoprávne postavenie, ako aktívne osoby v presadzovaní emancipačných snáh slovenského národa – nie ako druhoradé pomocníčky mužov. Len tak, keď si uvedomíme ich obrovskú silu pri prekonávaní prekážok, im vzdáme naozajstný hold bez konzervatívnych mýtov a predsudkov.

Eduard Chmelár FB

---

---

---

---