Hypnotické mrákoty Tódovej, Leška, Šimečku, Kostolného…..

• Virtuálne Slovensko: Autor Peter Tóth kritizuje Moniku Tódovú a jej spolupracovníkov za vytváranie fiktívneho obrazu Slovenska, ktorý podľa neho neodráža realitu.
• Dve Slovenské republiky: Text rozdeľuje Slovensko na dve časti – jednu, ktorá vníma realitu triezvo, a druhú, ktorá žije v ilúziách vytvorených určitými médiami a osobnosťami.
• Kritika osobností: Peter Tóth sa zameriava na konkrétne osoby ako Monika Tódová, Miškov otec a ďalší, pričom ich obviňuje z manipulácie verejnej mienky a šírenia propagandy.

AKO TÓDOVÁ & SPOL. STVORILI VIRTUÁLNE SLOVENSKO

Všimol som si, že Monika Tódová, čo má za manžela Pamelu Záleskú, spolu s Miškovým ocinkom a ďalšími podobne znevýhodnenými osobami opäť vyrazili do terénu zachraňovať demokraciu.

Tiež neušlo mojej pozornosti, že nové vydanie tejto politickej ságy odštartovali príznačne v Poprade, kde má rozložený hlavný stan istý Andrej Kiska, neblahej pamäti prezident Slovenskej republiky, inak ústavne najvyššie postavený daňový podvodník v štáte.

Pri pohľade na organizovanú skupinu poblúdených duší okolo Moniky a Miškovho ocka sa človek akiste neubráni mierne surrealistickému poznaniu, že v geografickej oblasti medzi Tatrami a Dunajom sa možno rozprestiera nie jedna, ale hneď dve Slovenské republiky.

S nimi je radosť diskutovať.

Jedno Slovensko obývajú ľudia, ktorí situáciu v štáte hodnotia triezvo so všetkým dobrým aj zlým, čo k tomu patrí. Mnoho vecí je na prd. Nemálo je v pohode, aj keď by mohli byť lepšie. Niektoré veci sú dokonca super. Mňa napríklad najviac milo prekvapuje minister dopravy Jozef Ráž mladší, jeho vecnosť, kompetentnosť a nasadenie v záujme dobudovania diaľničnej siete. A potom ma nesmierne teší, že kam sa pozriem, stretávam obyčajných ľudí, čo sú absolútne imúnni voči pliage propagandy všetkého druhu. S nimi je radosť diskutovať.

Druhé Slovensko vlastne neexistuje v materiálnej realite, ale iba v hlavách poniektorých záchrancov demokracie. Veď dobre, Monča, Miškov ocko, prevracač kabátov a dúhový súdruh Leško alebo šéf celej tej pisárskej manufaktúry tlačového orgánu Progresívneho Slovenska Kostolný už iní nebudú. Poniektorí z nich okrem iného aj preto, lebo zdedili určitý genetický fond a vlastne za to ani nemôžu. Poniektorí preto, ako napríklad v prípadoch Leška a Miškovho ocka, lebo sa na ich kognitívnych schopnostiach začína negatívne podieľať vek. Nuž a iní, ako napríklad Tódová, sú jedovatí ako kobry, lebo im to robí dobre. V tom si so Záleskou musia náramne rozumieť.

Hypnotické mrákoty Tódovej, Leška, Šimečku, Kostolného a ďalších

Je však zarážajúce, že seansy vyvolávania duchov za záchranu demokracie majú aj publikum. Nie extrémne veľké, ale predsa len nezanedbateľné publikum. Ak niekto dobrovoľne vkročí do sveta Slovenska stvoreného v hlavách Tódovej, Leška, Šimečku, Kostolného a ďalších, treba to síce demokraticky rešpektovať, no na druhej strane je namieste konštatovať, že časť populácie chodí za bieleho dňa s otvorenými očami, ale v hypnotických mrákotách spomínaných špiritistických seáns.

Kým bude pomerne veľká časť obyvateľstva v stave popísanej kognitívnej paralýzy, nebude dobre. Všetci budeme síce hovoriť po slovensky, ale každý v inom vesmíre.

Peter Tóth & Ďateľ