NEDOVOĽME KOMEDIANTOM, ABY PRZNILI NAŠE DEJINY

---

• Nedostatok kvalitných historických diel: Autor Eduard Chmelár kritizuje slovenských filmárov za neschopnosť vytvoriť kvalitné historické seriály alebo filmy, pričom poukazuje na chyby a nepresnosti v existujúcich dielach.
• Skresľovanie histórie: Autor Eduard Chmelár upozorňuje na skresľovanie a falšovanie slovenských dejín v niektorých seriáloch a filmoch, čo môže viesť k pochybnostiam o pravdivosti historických faktov.
• Politická manipulácia: Eduard Chmelár kritizuje tvorcov za používanie umeleckej fantázie na manipuláciu s modernými dejinami a verejnou mienkou, najmä pred voľbami.
• Výzva na zodpovednosť: Autor Eduard Chmelár vyzýva hercov a tvorcov, aby sa sústredili na svoje kompetencie a nebrali verejnosť ako rukojemníka svojich politických predstáv.

---

Eduard Chmelár: Ako človek, ktorý sa celý svoj profesionálny život pohybuje v oblasti histórie a literatúry, som dlhodobo roztrpčený z toho, že slovenskí filmári nevedia nakrútiť poriadny historický seriál alebo aspoň film. Zmeškali sme dokonca aj akúsi „vlasteneckú vlnu“, keď Francúzi, Rusi, Číňania, ale aj Česi, Poliaci či Maďari oživovali a rekonštruovali na filmovom plátne či na televíznych obrazovkách slávne momenty svojej histórie. Nás to akosi obišlo. Príčin je veľa, ale na prvom mieste by som videl už tradične nekvalitné scenáre, ale aj ľahostajnosť našich tvorcov k veľkým postavám slovenských dejín. Tých pár pokusov, čo tu bolo, dopadlo katastrofálne.

Mnohí za „historický seriál“ označujú aj „Dunaj, k vašim službám“, hoci je to obyčajná telenovela plná nezmyslov. V jednej časti nacistický dôstojník odchádza do „Slovenskej filharmónie“, hoci tá bola založená až v roku 1949. Alebo to obesenie dievčaťa, pri ktorom nezostalo ani jedno oko suché – v skutočnosti sa počas existencie vojnového Slovenského štátu až do nacistickej okupácie v auguste 1944 nepopravovalo. To neznamená, že Tisov režim nebol neľudský a totalitárny, ale takéto výmysly prispievajú skôr k tomu, že ľudia začnú pochybovať aj o pravdivosti iných faktov. A podobných mystifikácií, chýb a nepresností je v každej časti neúrekom.

Eduard Chmelár: Strašná dehonestácia najhrdinskejšieho skutku našich dejín.

Za oveľa väčšiu blamáž považujem seriál „Čas nádejí“, ktorý sa tváril seriózne a zožal divácky úspech i podozrivo kladné hodnotenia kritiky. Ten sa už totiž nedopúšťal len chýb, ale naše dejiny otvorene skresľoval a falšoval. Slovenské národné povstanie ukázal len ako bezvýznamnú hŕstku rebelov, ktorí terorizovali úbohé nemecké obyvateľstvo. Žiadni nacisti, neukázal sa tam ani jeden okupačný vojak, videli sme len akýchsi potulujúcich sa opitých banditov. Strašná dehonestácia najhrdinskejšieho skutku našich dejín. Ešte škandalóznejšie zobrazili oslobodenie v roku 1945. Hoci si ľudia pri príchode Červenej armády vydýchli od úľavy, jasali a plakali od šťastia, že sa skončili ich vojnové útrapy, tvorcovia seriálu ukazovali asi inú krajinu a inú dobu. Namiesto nadšenia sa všetci ľudia triasli od strachu, lebo zlí Rusi rabovali a terorizovali obyvateľstvo…

Všetci si ešte pamätáte, akým fiaskom sa skončili Slovania. Pritom jeden z najdrahších filmárskych počinov v našich dejinách mal obrovské plány, chcel sa ponášať na Vikingov a tvorcovia mali hneď od začiatku veľké oči a mysleli si, že to kúpi Netflix a budú nakrúcať ďalšie série… V skutočnosti sa mnohí nevedeli dočkať, kedy sa toto trápenie skončí. Bolo by lacné upodozrievať režiséra Petra Bebjaka, že vie nakrúcať iba kriminálne seriály, ale z toho, čo mu nachystali scenáristi, by nevykúzlil filmový hit ani Oliver Stone, nevraviac o tom, že historici si z tejto zlátaniny, ktorá mala byť radšej zaradená do žánru fantasy, trhali vlasy.

Fabulátor Arpád Soltész

S témami z najnovších dejín je to ešte horšie. Nudný „Dubček – Krátka jar, dlhá zima“ (hoci za ním stáli skúsení tvorcovia Viliam Klimáček a Ľuboš Jurík) neoslovil ani domáce publikum, nieto zahraničné. Čo je však alarmujúce, v posledných rokoch sa stal trendom vyslovený agitprop, ktorý skresľuje moderné dejiny veľmi manipulatívnym spôsobom. Azda najznámejším príkladom je Sviňa, kde nejakým zázračným spôsobom po Mečiarovi nastúpil „jeho žiak“ Fico. To však bola vyslovená lož.

Robert Fico nielenže nebol žiakom Vladimíra Mečiara, ale v deväťdesiatych rokoch jeden z jeho najtvrdších oponentov, ale známy fabulátor Arpád Soltész z filmu zámerne vypustil celú éru Mikuláša Dzurindu s jeho masívnym rozkrádaním strategických podnikov, čím dostáva táto časť dejín úplne inú pointu. To najzákernejšie na tomto pohľade je, že tvorcovia (ktorí túto snímku uviedli do kín úmyselne pred voľbami) urobili všetko pre to, aby najmä mladí ľudia uverili tomu, že presne takto sa to stalo, no pred obvineniami z falšovania histórie sa zbabelo bránili tým, že je to predsa len umelecká fantázia. Podobne postupovali aj pri ďalších filmoch.

Netvrdím, že umelecká fantázia musí byť pri historických faktoch nevyhnutne potláčaná. Známym je v tomto smere britský režisér Ridley Scott, ktorý svojimi filmami (Gladiátor, Napoleon atď.) privádza historikov do šialenstva. Ale on sa nikdy netváril, že takto sa to skutočne stalo, on mal vždy ambíciu urobiť predovšetkým príťažlivé kino, kým slovenskí tvorcovia až zákerne balamutia diváka, že ich fantasy príbehy sú historickou realitou.

Naivný scenár až príliš zjednodušuje našu históriu.

Najnovšie vzbudil vlnu emócií film Vlny vykresľujúci osudy novinárov vzdorujúcich sovietskej okupácii a normalizácii. Pozvaní herci odchádzali z premiéry dojatí, nešetrili superlatívmi a herečka Kristína Tormová so slzami v očiach vyhlásila, že nie každý film je fikcia… Tak ako je to vlastne? Remeselne je to celkom iste vydarený film, ktorý je scenáristicky zámerne vystavaný tak, aby vás najprv strhol, a potom dojal. Problém je, keď sa vám či už režisér alebo herci snažia nahovoriť, že presne takto sa to stalo. Kriticky zmýšľajúci a historicky vzdelaný človek musí totiž už po krátkom čase vidieť, že film úmyselne hrá na city diváka, že jeho prvoplánová snaha dojímať, robiť z obyčajných omylných ľudí polobohov a príliš časté skĺzavanie do roviny gýča robia z tejto snímky priemernú vec.

Schematickosť hlavných hrdinov miestami až úsmevne pripomína postavy uvedomelých súdruhov z budovateľských filmov. Nemusíte byť znalcom Kunderovej Neznesiteľnej ľahkosti bytia, stačí ak si vyhľadáte definíciu gýča a pochopíte: „Gýč je druh umenia, ktorý sa usiluje sentimentálne zapôsobiť pomocou jednoduchých prehnaných emócií. Tie sa usiluje prezentovať ako veľkolepejšie, než v skutočnosti sú.“ Naivný scenár až príliš zjednodušuje našu históriu.

Mádl vychádza z úplne chybnej premisy

Za všetko hovoria slová režiséra Jiřího Mádla, podľa ktorého boli šesťdesiate roky „temné a veľmi ťažké“. Ale to je práve základný omyl, od ktorého sa odvíja celý film. Šesťdesiate roky boli naopak tým najproduktívnejším obdobím našich dejín, bol to náš civilizačný vrchol a kultúrna renesancia. Poézia, výtvarné umenie, hudba, film, ale aj naše spoločenské vedy prežívali tie najlepšie časy.

Mádl vychádza z úplne chybnej premisy, a to poznačuje celý film. Napokon, čo iné možno čakať od človeka, ktorý sa preslávil svojím primitívnym predvolebným videom „Přemluv bábu“, v ktorom demagogicky dourážal staršiu generáciu? Obvinil ju z toho, že má selektívnu pamäť, hoci práve on ju má v mnohých ohľadoch úplne vygumovanú. A od človeka, ktorý nedokáže rozlišovať medzi sociálnymi liberálmi, sociálnymi demokratmi a komunistami a všetko je to pre neho len „boľševická pakáž“, si naozaj nenechám vykladať dejiny. To už si radšej pustite jeho tínedžerské komédie, tie sa aspoň na nič nehrajú.

Čo si to vôbec dovoľujete?

Hlavné postavy tejto snímky Tomáš Maštalír a Táňa Pauhofová však dostali pri promovaní tohto filmu jednu úlohu navyše. Prezentujú ho ako paralelu k súčasným udalostiam na Slovensku. Okrem toho, že je to absolútne nehorázna hlúposť je to aj urážka pamiatky tých, o ktorých je tento film. Prosím vás, dnes novinári nemôžu písať, čo chcú? Dnes sú prenasledovaní, zatváraní, mučení? Čo si to vôbec dovoľujete? Ja to musím opakovať, ale za minulej vlády, keď sa vypínali kritické weby, keď vo verejnoprávnej televízii cenzúrovali príspevky a vyhadzovali ľudí za to, že odvysielali iný názor, keď sa zostavovali čierne listiny, kto nesmie na obrazovku, keď sa mi poradca prezidentky Ivan Mikloš, ale aj liberálni novinári vyhrážali za moje mierové postoje doživotným väzením, kdeže ste boli vtedy?

Kde ste boli v čase, keď bola naozaj ohrozená sloboda prejavu a v spoločnosti sa šírila plazivá neonormalizácia? Čušali ste ako vši pod chrastou, nikoho ste sa nezastali a namiesto toho ste nakrúcali primitívne propagandistické videá, že ak sa vráti Fico, už nevyjde slnko. Herečka Zuzana Fialová sa pod mojím statusom ohradila, že ona sa vraj rozprávala s ministerkou Milanovou veľmi tvrdo. Rád sa jej ospravedlním, ak ma upozorní na čo i len jeden jediný link dokazujúci, že to bolo verejne. Lebo také to láskavé napomínanie medzi štyrmi očami je nám všetkým na nič – nielen v porovnaní s tou hystériou, ktorá sa teraz deje okolo dvoch odvolaných úradníkov.

Ale keď sa Ondrík začal vykrúcať

Podobným demagogickým spôsobom sa rozhodol pristúpiť k svojmu filmu o mafiánskom bossovi Mikulášovi Černákovi herec Milan Ondrík. Jeho slová mi vyrazili dych. Viete, mňa nevyrušuje, že Ondrík hrá mafiána. Dokonca ani jeho presvedčenie, že ten človek sa zmenil, že je vzdelaný a charizmatický, ma neprekvapilo – ono sa to, bohužiaľ, stáva, že tí, ktorí pobudnú s masovým vrahom alebo teroristom dlhší čas, ho začnú chápať – tu jednoducho herec zlyhal v tom, v čom sa prokurátor nedal oklamať.

Ale keď sa Ondrík začal vykrúcať s priamou odpoveďou na otázku, čo si myslí o Černákových zločinoch s tým, že vraj on ho nemá právo súdiť, no jedným dychom dodá, že nám vládnu vagabundi, tak je to niečo tak zvrátené, až ma napína na vracanie. Človek, ktorý má viac pochopenia pre beštiálneho masového vraha Černáka ako pre súčasného premiéra Fica môže byť akokoľvek dobrý herec, ľudsky je to však úbožiak, ktorý má v hlave poriadny hodnotový bordel.

Nemali by sa hrať na insitných historikov.

Ak sa teda herečka Jana Majeská pyšne ohradila voči názorom, že herci sa nemajú miešať do politiky, námietkou, že ona je občianka ako každá iná a bude si hovoriť, čo sa jej zachce, prosím. Ale v tom prípade by sa ich názorom mala prisudzovať rovnaká váha ako hocijakému človeku z ulice, pretože herci nie sú žiadni experti na dejiny a nemali by sa hrať na insitných historikov.

Nie je náhodné, že takýmto spôsobom sa pokúšajú ovplyvniť verejnosť nie všetci herci, ale tí, ktorí sa pred voľbami angažovali v prospech jednej strany. Ľudia ako Stanke, Pauhofová, Tormová, Magálová, Landl, Bárta, Mickovičová, Jablonský a ďalší – tí všetci vystupovali v propagačných klipoch Progresívneho Slovenska, moderovali predvolebné mítingy a veľmi jednostranne sa vyjadrovali k rôznym ideologickým otázkam. Nech sa páči, sami si tú cestu vybrali, ale v tom prípade už nie sú herci, ale politickí aktivisti, ktorí sú vo svojich divadelných a filmových úlohách čoraz menej uveriteľní.

Eduard Chmelár: Mne tu Maštalír alebo Ondrík nebudú vykladať o poučení z histórie.

Nie preto, že sám som docentom histórie, nie iba preto, že tej histórii pramálo rozumejú, ale preto, že oni nie sú príkladom bojovníkov za slobodu, ale tých „zneužívaných tvárí“ (výkrik Mariána Labudu z revolučnej tribúny roku 1989), ktoré v každej dobe nadbiehali aktuálnemu režimu. A je úplne jedno, či je to Karel Höger (ktorý 24. júna 1942 prisahal v pražskom Národnom divadle vernosť Tretej ríši so zdvihnutou pravicou), či je to Jiřina Švorcová (jedna z kľúčových postáv riadiacich normalizáciu v kultúre) alebo sú to dnešní komedianti, pre ktorých je ich progresívna ideológia dôležitejšia ako umelecká zodpovednosť pred divákom.

Je na pováženie, že kým Česi len v posledných rokoch stihli nakrútiť filmy o Karlovi IV., Janovi Husovi, Janovi Žižkovi či Janovi Masarykovi, seriály o Českom storočí, Prvej republike či o Boženě Němcovej, my sa nezmôžeme na jediné dielo, ktoré by vzdalo hold hlavným postavám našej histórie, a namiesto toho robíme filmy o masových vrahoch a deviantoch. Aj to o nás mnohé vypovedá. No hlavne by som prosil, aby ma o slovenských dejinách nepoučovali emocionálne predávkovaní herci, ktorí k nim nemajú žiadny vzťah, ktorí dokonca nimi pohŕdajú a koncentrujú sa podobne ako v päťdesiatych rokoch na agitpropy. Nikto vám nebráni vyjadrovať sa k verejnému dianiu. No každý by sa mal sústrediť na to, na čo má kompetenciu a kvalifikáciu a nebrať verejnosť ako rukojemníka svojich politických predstáv.

Eduard Chmelár FB

---

---