Otvorená a „žiadna iná“ alebo len kultúra otvoreného hejtu?

• Kritika otvorenej kultúry: Autor PhDr. Lukáš Perný, PhD. kritizuje koncept otvorenej kultúry, ktorý považuje za zneužitý politický konštrukt, a spochybňuje jeho legitímnosť.
• Definícia kultúry: Diskutuje rôzne definície kultúry, vrátane jej historických a sociálnych aspektov.
• Paradox otvorenej kultúry: Poukazuje na paradox, kde sa otvorená kultúra stáva nástrojom politickej propagandy a nenávisti.
• Príklady a kritika umenia: Uvádza konkrétne príklady umenia, ktoré považuje za nezmyselné a kritizuje ich za plytvanie grantmi a zdrojmi.

Poznámky k súčasnej kultúrno-spoločenskej situácii. Otvorená a „žiadna iná“ alebo len kultúra otvoreného hejtu? Od Šimečkovej psuedošejkers tanca cez konceptuálny hyperfeminizmus až po Divoký Zapadákov

„Vo svete zbavenom pravdy existuje reálne len moc. To je pohodlné, keď víťazíme. Menej, keď tie isté prostriedky proti nám použijú naši nepriatelia… Odhliadnuc od ich konceptu otvorenej kultúry, ktorý zjavne odkazuje na otvorenú spoločnosť K. Poppera, ako rýdzo politický konštrukt, s ktorým môžeme súhlasiť ale aj úplne legitímne ho odmietať, je pointa požiadaviek protestujúcich ukrytá v druhej časti vety: „…a žiadna iná!“.“
– Tomáš Klimek, Otvorená kultúra na večné časy a nikdy inak!, DAV DVA

Varovanie! Nesťažujte sa na dĺžku tohto článku. Ide v podstate aj o denníkový zápisník z pohnutej doby, ktorý reaguje na patologické správanie niektorých politicky angažovaných jedincov.

Čo je to kultúra? Čo je to umenie? Čo je vlastne podstatou kultúry? Čo je to slovenská národná kultúra? Kto má a kde sa berie mandát nazvať sa „kultúrnou obcou“ (s ignorovaním iných predstaviteľov tej istej kultúrnej obce), „otvorenou kultúrou“ alebo „kultúrnou verejnosťou“? Kde sa tento mandát berie? Kde sa zo dňa na deň objavilo toľko ľudí, ktorí sa tak často začali slovom kultúra oháňať? Politici, aktivisti, angažovaní umelci, všetci do jedného voliči nemenovanej strany, všetci sa zo dňa na deň zmenili na kulturológov, divadelných kritikov, výtvarných teoretikov, odborníkov na médiá či menežment kultúry.

Definícia Slniečkára: Ide o „skupinu ľudí, ktorá je špecifická predovšetkým tým, že sa sama oháňa slušnosťou, toleranciou, no v skutočnosti robí presný opak“

Kultúra (z lat. colere, pestovať) sa definuje ako súbor zvykov, vzťahov, inštitúcií, umenia a iných čŕt, ktoré charakterizujú spoločnosť alebo sociálnu skupinu. Z antického pôvodu slova bola zviazaná s duševných zdokonaľovaním a spojitosťou sférou vytvorenej človekom. Ide o univerzálny ľudský fenomén, špecificky ľudskú činnosť, ktorú nepoznajú iné biologické formy života alebo vznikla minimálne pre diferencovanie sa človeka od ostatných živočíchov. Obsahuje vieru, poznanie, morálku, právo a zvyky osvojované si človekom ako členom spoločnosti (Tylor). Iná definícia kultúru rámcuje ako súbor tvorby, vzťahov a konzumu produktov tvorivého ľudského ducha v oblasti umení a poznatkov (Gažová). Podľa Blooma je kultúra to, čo umožňuje bohatý sociálny život na vysokej úrovni, konštituujúci ľudstvo ako celok, jeho zvyky, štýl, vkus, sviatky, rituály, božstvá – všetko, čo jednotlivcov integruje k skupine, včleňuje ich do komunity, ktorá je vyjadrením ich spoločnej vôle a myslenia.

Čo vlastne znamená to „otvorená“ a „žiadna iná?“ Je to v podstate šifra. Pod „otvorenou“ možno chápať ideologickú koncepciu K. R. Poppera zneužitú a znásilnenú ideológmi otvorenej spoločnosti vedených istým Georgom S. Pod „žiadna iná“ možno chápať to, čo už pomenoval kolega Klimek. Citujem: „Odhliadnuc od ich konceptu otvorenej kultúry, ktorý zjavne odkazuje na otvorenú spoločnosť K. Poppera, ako rýdzo politický konštrukt, s ktorým môžeme súhlasiť ale aj úplne legitímne ho odmietať, je pointa požiadaviek protestujúcich ukrytá v druhej časti vety:  „…a žiadna iná!“. Chápem, že v súlade s „najlepšími tradíciami postmoderny“, rekontextualizovali ministerkin výrok a používajú ho proti nej, ale asi nie každý si uvedomuje, že tým popierajú svoj vlastný boj, nakoľko legitimizujú totalitné uvažovanie nad kultúrou, proti ktorému údajne protestujú.“

Inými slovami, čo znamená tá „iná“? Tou inou kultúrou je napr. kultúra modernizmu a neskorého modernizmu (pripomínam zbúraný Istropolis), kultúra ľavicová (tradície sociálno-demokratické, socialistické, davistické atď.), kultúra vlastenecká alebo národná (tradície štúrovské, bernolákovské), kresťanská kultúra (pravoslávnych, katolíkov, luteránov či kalvínov…)? Alebo to zoberieme etnicky – slovanská, rómska, maďarská? Alebo cez sexuálne menšiny a väčšiny ako kultúra heterosexuálov vs. kultúra homosexuálov? Kultúra postmoderny, hypermoderny, neomoderny, remoderny? Alebo nejaké formy subkultúr, klubkultúr či kontrakultúr? Alebo praveká kultúra, kultúra popolnicových polí? Naschvál to posúvam do absurdna, aby bolo jasné, ako je to celé paradoxné. Ktorá je teda tá „iná“, ktorú treba vyčleniť, ignorovať či bagatelizovať a ktorá je tá ideálna, teda „otvorená“? Zopakujem Klimekove zistenie, lebo sám by som to nenapísal lepšie:

Istí ľudia si ale zrejme myslia, že vlastnia inštitúcie, ktoré majú slúžiť celej spoločnosti. SNG ani SND však nie sú akciovkou, družstvom ani akademickou samosprávou, ktorá si organizuje činnosť sama a kde sa akékoľvek zásahy zhora považujú za neprijateľné. Rovnako tak nie sú ani „Slovenské nádherné divadlo“, ako si dali na tričká títo dediční nájomcovia divadla, podielnici ktorým sa bridí vysloviť i jeho názov – kvôli slovu, ktoré im nejde cez hrdlo, nakoľko odkazuje práve k demokratickej možnosti ľudu intervenovať do kultúry a podieľať sa, skrze svojich volených zástupcov, na vytváraní kultúrnej politiky štátu – v rámci organizácií v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstiev, akými národné divadlo i galéria sú…

Vyjadrovať sa o divadle ako o peknom – znamená estetizovať, a teda relativizovať túto jeho základnú funkciu, a zároveň vyzdvihovať vlastné zásluhy a z nich plynúce „právo“ túto inštitúciu okupovať. … Otázne zostáva, ak žijeme naozaj v neskorej fáze inštitucionalizovanej postmoderny, prečo neprichádza mladá generácia s jasne definovaným umeleckým programom a cieľmi odhaliť, že cisár je nahý – v tomto prípade (často) doslova… Argumenty ohľadom nekompetentnosti súčasného vedenia MK SR beriem, avšak odbornosť, obvzlášť v kultúre postmodernej – a dvojnásob v kultúre otvorenej – je anachronizmus. „Žiadna kultúra a otvorenie vína!“ – to môže byť naše nové anarcho-primitivistické heslo, ktoré dáva rozhodne väčší zmysel, než jeho súčasná podoba, z úst aktivistov, ktorí si z kultúry robia iba súkromný podnik.

Pripomeniem im ich heslo „ale hejt neskryje“ alebo „hejt nie je názor“

Konceptualizmus, kvír, feministické performances, kultúra „hejtu“, ultrakozmopolitizmus, trasenie sa na pódiu, striptíz v kostole, vydávanie kníh s memečkami, vydávanie hejtkníh či rozbíjanie výkladov kníhkupectiev v Liga pasáži, posprejovaný travertín v bratislavských uliciach, Bronx pripomínajúca Mariánska ulica či cyklotrasy bez zmyslu… atď. To je tá otvorená…

Pozrime si však konkrétne ukážky tej „otvorenej kultúry.“ Mimochodom, minimálny záujem publika bol luxus, ktorí si performance umelci mohli doslova užívať. Dokazuje to hnev ľudí, ktorý sa spustil potom, čo internet obletelo video tanečnej performance istej nemenovanej manželky popredného progresívneho politika, ktorá vyznela ako paródia na hnutie shakers.

Ale aby táto analýza mala pevné základy, dal som si tú prácu, aby som našiel konkrétne príklady „otvorenej kultúry a žiadnej inej.“