Otvorená a „žiadna iná“ alebo len kultúra otvoreného hejtu?

To, čo sme mohli vidieť v Kunsthalle (rozložená autodráha, vlajočky, feministický fanatizmus

To, čo sme mohli vidieť v Kunsthalle (rozložená autodráha, vlajočky, feministický fanatizmus, akési betónové kruhy, ktoré dodnes zničili vozovku), to boli „diela“, ktorým nerozumeli snáď ani samotní tvorcovia, ktorí šikovne zhrabli granty. Slovami Klimeka: „Z rebelov sa stali skostnatení akademici, zarputilo sa zavzdušňujúci v prospech zvetraných a vyčerpaných smerov (post)konceptuálneho umenia, opatreného tonami textu nevyhnutného pre elementárne pochopenie významu diela či performance art netalentovaných histriónov a exhibicionistov, pri pohľade na ktorých sa ani inak nie príliš konzervatívny človek neubráni myšlienkam o úpadku spoločnosti a ani najväčší liberál prinajmenšom rozpakom…“

Príkladom je napr. dočasné „dielo“, ktoré „umelec“ nazval hybridným sochárstvom vo verejnom priestore. V skutočnosti kopa šutrov poukladaných do kruhu. Tým chcel konceptuálny umelec poukázať na problém nábrežia Dunaja (1). V poriadku, verejný priestor je dôležitý a treba ho rozvíjať. Ale nie tak, že rozložím šutre pred galériu a tvárim sa pritom múdro, že na niečo poukazujem. Poďme ďalej. Typicky postmoderným nezmyslom bola výstava, ktorá vraj chcela poukázať na zlyhanie tradičných hodnôt, stratenú vieru vo veľké naratívy a neschopnosť ľudstva sa organizovať do udržateľnejších systémov (dodávam, že presne v „duchu otvorenej spoločnosti“, teda neprojektovať nejaký vyšší ideál, rezignovať a nihilisticky odmietnuť všetky pozitívne vízie lepšej spoločnosti; odovzdať sa chaosu). Malo to zaujímavý popis, no v skutočnosti ste sa mohli pozrieť na akési roztopené postavy z hliníka (2). Vraj ide o troch obrov, ktorí vytvárajú dojem narušenej hranice medzi fyzickou a digitálnou realitou, čo dotvárali púšťané zvuky. Tu možno aplikovať staré slovenské príslovie: „Čo sa babe chcelo, to sa jej prisnilo.“

V podobnom duchu bola inštalácia popolníkov, ktorá mala vraj inscenovať miesto interakcií vo verejnom priestore. Mala vraj poukázať na spätné spomínanie a postupy, ktoré sa tvoria v pamäti (3). Rozložiť popolníky, zafilozofovať si o spomínaní a tváriť sa múdro. Fajn, asi aj to je prejav nejakej kultúry, popolník niekto musel vyrobiť, takže to kultúra je. Aj zoradenie predmetov do tvaru je prejav kultúry, aj keď to možno naučiť aj opicu či papagája. Ale skutočne na niečo takéto treba čerpať granty? Pozrieme si ešte ďalší príklad vizionárov otvorenej kultúry. „Najlepšie“ nakoniec.

Citujem: The rotten smell is you. Vraj je verejným tajomstvom, že feministky zanedbali zahnívajúci problém, napätie vo feministickej domácnosti. Výstava vraj poukazuje na spory druhej, tretej a štvrtej vlny feministiek. Citujem: „Sexuálna práca, transsexualita a hyperfeminizmus, to sú pozície, pri ktorých sa hnutie nedokáže zjednotiť, a preto zlyháva pre svojich vlastných potomkov.“ (4) Vraj „politicko-emancipačný“ aktivizmus (5). Diskurz štvrtej vlny feminizmu ako hlavného prúdu vo forme „otvorených dverí.“ Bez komentára. Príde vernisáž, otvorí sa víno a nenájde sa ani jeden, ktorý povedal slávny citát z Pelíškov: Teda, to muselo dát příšernou práci. Přitom taková blbost, co? Ale aby som nevyznieval neúprimne, sám sa podobných podujatí v minulosti zúčastňoval, dokonca som na nich aj zahral (raz v Trnave). A keďže som bol tiež v tejto bubline a zotrvával v naivnej viere, že týmto ľuďom ide o nejakú potrebu v pozitívnom zmysle meniť svet, tiež som zostal ticho a dal som tomu šancu. Širší politický kontext ma však prebral…