Otvorená a „žiadna iná“ alebo len kultúra otvoreného hejtu?

V istom nemenovanom bare na východe Slovenska som si pozrel program akéhosi „otvoreného“ festivalu. Súčasťou tohto festivalu boli hneď tri diskusie s „odborníkmi“ na hybridné hrozby, hoaxy a dezinformácie (mená snáď ani nemusím hovoriť), no nejaká tá muzika od ľudí stojacich na ich politickej strane barikády. Naschvál nepoužijem slovo alternatívneho, nakoľko sa v podstate svojou tvorbou sám hlásim k alternatívnej kultúre, pretože to je alternatíva ku kultúre tzv. hlavného prúdu alebo mainstreamu, čo je Panelák, Horná Dolná, Dunaj, Divoký zapadákov, ideologické agitky Arpišovho Psa a Solčanskej typu Sviňa…

Treba jasne povedať, že podporovatelia protestov, hlásatelia „otvorenej kultúry“ sa hlásia aj k tejto forme úpadkovej kultúry cez „svojich“ hercov. Veď inak by si na pomoc nezobrali práve hercov z týchto filmov a seriálov, ktorí si následne čistia karmu v divadle a vyhovárajú sa, že musia točiť „komerčné sračky“ lebo komercia a kapitalizmus, účty, dlhy, hypotéky ako hovorila Zuzana Fialová vo filme Cooltúra. Ruka v ruke s touto „kultúrou“ idú standupoví „komici“, čo je v podstate zase len iná forma lacnej politickej agitky a úpadku (taký malý príklad hnoja je tu a tu), no a napokon tu máme v rámci knižnej kultúry hejtknihy o Ficovi, Kotlebovi či Matovičovi z produkcie redakcie Aktualít. Do toho všetkého si zavoláme transdídžeja alebo niekoho ideálne s potetovaným ksichtom a tvárime sa, ako povedal klasik, „akí sme svetoví.“

Viem, že v tomto texte často odbočujem, ale preto som do názvu dal slovo poznámky. Často sa pýtam, čo je to za zvrátenosť kúpiť si knihu o niekom koho nenávidím a vložiť si ju do poličky. Podľa môjho názoru ide o psychiatrickú diagnózu, ktorú možno sledovať aj na sociálnych sieťach napr. pri ľuďoch, ktorí si dávajú na profilové fotky niekoho, koho živelne nenávidia. Pamätám si istého Kottru a ešte jedného, už si nepamätám ani jeho meno, lebo si ho stále mení (tuším sa kedysi volal Renat), ktorý si dali môj ksicht na svoju profilovú fotku. Diagnóza? Posadnutosť? Patologická potreba niekoho nenávidieť až natoľko, že tým jednotlivec odovzdáva nenávisti celú svoju osobu, celú svoju identitu? Nie je to však žiadna novinka, pamätáme sa dobre aj na hercov, ktorí škrtali tvár Roberta Fica. Tí istí ľudia, pred rokmi spustili po boku Nadácie Otvorenej spoločnosti, teda zase raz otvorená kultúra, kampaň „hejt nie je názor.“ Táto taktika sa však neosvedčila a tak začali sami masovo hejtovať, ale to už je iný príbeh, ktorý som opísal ešte v roku 2016 na tomto blogu. Aby som však iba nekritizoval, tak uvediem aj pozitívne príklady. Spomeniem film Kandidát, ktorým demaskovali samých seba. A z komediálnej tvorby, až na niektoré slabé herecké výkony, vysoko oceňujem film Invalid. Škoda len, že tvorca nezostal apolitický.