Otvorená a „žiadna iná“ alebo len kultúra otvoreného hejtu?

Priamočiara a iracionálna hysterická nenávisť

Keď som začal písať tento článok, zvonka sa ozýval akýsi hysterický piskot angažovaných, ktorých spája jediná vec – priamočiara a iracionálna hysterická nenávisť. Sedím pár metrov od masy, pre ktorú je každý volič súčasnej koalície nepriateľ, ktorého by najradšej vymazali z povrchu zemského alebo by im, nebolo ľúto, keby dostane nevyliečiteľnú chorobu (tento citát som si zaznamenal počas konfrontácie s jednou podporovateľkou súčasnej opozície). A dám ešte jeden citát na moju adresu:

„Tupou ceruzkou by som mu pichla do oka…“
Zuzana Trstenská, komentár na moju adresu uverejnený na sociálnych sieťach

Už takmer desaťročie (približne od tzv. ukrajinského euromajdanu) kreslia terče na hlavy ľudí, s ktorými nesúhlasia. Hovorím z vlastnej skúsenosti človeka, ktorého vďaka ich memečkovej vraj „satire“ xy krát prenasledovali, čo som riešil už aj trestnými oznámeniami. Vraj to mám strpieť, no podotýkam, že nie som ani premiér, ani prezident, ani poslanec, dokonca ani člen strany.

Nuž strpím to, ale budem o tom písať, budem to kritizovať a nastavovať zrkadlo všetkým „slušným“, ktorí sa dnes oháňajú dokonca kultúrnosťou či príslušnosťou k akejsi vyššej kultúrnej elite. Keď istý Juraj C. vystrelil zo zbrane náboj do demokraticky zvoleného premiéra SR, zrazu zostali ticho alebo začali hovoriť o zmierení. Nuž, ale dlho im to nevydržalo. V tom čase z českého ľavicovo-liberálneho média zazneli zásadné vety, ktoré nikdy neprejdú cez filter súčasnej cenzúry v tzv. „slobodných médiách“:

„….z právoplatného vítěze voleb a premiéra udělali ďábla, mafiána a ruského podomka. A krmili své voliče hesly, jak je třeba za každou cenu zabránit jeho vládnutí. … Od slovenského atentátníka teď sice všichni dávají ruce pryč. Dokonce se dost násilně hledá jeho napojení na jakési proruské linky. Nebo se argumentuje, že kdo zasel vítr, sklidil bouři. Ale Ficovi političtí oponenti, včetně těch z Česka, se ze svého dílu odpovědnosti za tragický čin tak snadno nevyzují. … Tak dlouho dělali z šéfa Směru čiré zlo, tak dlouho mu vzkazovali, že s netvorem se „ti lepší a demokratičtější z nás“ nestýkají a nemluví, až se to v jednom asi ne úplně zdravém mozku mohlo proměnit v motivaci k nabití pistole.“

Čo robili a robia celé roky priaznivci „otvorenej kultúry a žiadnej inej“ ľuďom, ktorí nezdieľajú ich názory? Vymazávajú ich z verejného priestoru, udávajú ich na sociálnych sieťach s cieľom, aby im vymazali profily, škrtajú im granty, posielajú na nich trollie farmy alebo sa im mstia cez tzv. satirické, v skutočnosti vulgárne nenávistné stránky. Dokonca v úplne najhoršom prípade priamo či nepriamo motivujú k atentátom či verejnému lynčovaniu. To všetko sú aktivity resp. vysvedčenie tých istých ľudí, ktorí sa roky oháňajú slušnosťou, demokraciou, pluralitou a slobodou, a teraz po novom aj kultúrou a kultúrnosťou. Toto oháňanie sa kultúrou nie je nič iné, než ďalší moralizujúci gýč ľudí, ktorí s nejakou vyššou či ušľachtilejšou kultúrou v pozitívnom slova zmysle nemajú nič spoločné, resp. iba ak by sme kultúru definovali ako všetko čo vytvoril človek. Veď predsa jedno z hlavných poslaní, resp. zmysel existencie kultúry je človeka niekam duchovne posunúť, obohatiť, posunúť vyššie, aby sa stal lepším človekom, kreatívnejším človekom, aby realita nadobudla kontúry niečoho viac, než je len to biologické.

Prečo si myslím, že títo ľudia majú pramálo spoločné so zmyslom kultúry tak, ako ho napríklad definoval Ján Kollár? Ján Kollár chápal zmysel kultúry v duchovnom napredovaní, zušľachťovaní človeka alebo minimálne aspoň v nejakom estetickom pozdvihnutí. To súvisí samozrejme aj s jazykom. Osobnosti ako Vlado Mináč či Ladislav Ballek, to boli príklady kultúrnych politikov, ktorí vnášali do diskusie niečo vyššie. Kultúrnosť človeka možno samozrejme vnímať rôznorodo, na rôznych úrovniach, dimenziách. Ak naučíte odľudšteného zapáchajúceho narkomana či bezdomovca základných sociálnym návykom (a bavíme sa skutočne o základných predpokladoch existencie), ktoré pod vplyvom ulice stratil, je to možno považovať za malé víťazstvo kultúry nad prírodným alebo živelne-biologickým. Ak naučíte dieťa z osady, kde žije v neľudských podmienkach, čítať, písať či počítať, tiež je to malé víťazstvo.

Ak naučíte agresívneho slniečkára správať sa slušne k ľuďom s iným názorom (nenadávať im, neurážať ich, nekričať po nich na ulici, nechcieť ich biť), je to ekvivalent k predchádzajúcim víťazstvá.

A teraz sa posuňme vyššie. Ak vysoká škola dokáže vygenerovať intelektuála, ktorý dokáže vytvoriť vedecké dielo, vytvárať zložité súvetia s odborným jazykom a vytvoriť niečo originálne, je to víťazstvom vyššej kultúry. Ak dokáže galéria prilákať širšie davy ľudí, aby si pozreli vyššie umenie napr. neskorej moderny, ak dokáže divadlo prilákať na Dostojevského či Shakespeara, ak dokáže knižnica inšpirovať k čítaniu Sartra, Remarqua, Rousseaua či Marqueza, možno hovoriť o sofistikovanej, dobre organizovanej kultúre v rámci národnej komunity. Je však takouto dobre organizovanou kultúrou spolitizovaný fanatizmus, ktorého jediným cieľom je politicky angažované tzv. umenie, ktoré je iba predĺženou rukou, nástrojom politickej propagandy? To, čoho sme svedkami posledné desaťročie je absolútne znásilňovanie kultúry a kultúrnych inštitúcií na politickú propagandu a aktivizmus. A čo ešte viac, dokonca na šírenie nenávisti voči ľuďom s iným názorom.