Otvorená a „žiadna iná“ alebo len kultúra otvoreného hejtu?

Problém je, že všetko je naopak

Prepáčte mi ironický komentár, ale banálnosť, protikladnosť a absurdnosť ako z Kafkových románov si to vyžaduje. Bratislava dosiahla totiž nový rekord. Nikde na svete nebolo v uliciach toľko „odborníkov na kultúru“ ako 13. augusta 2024, resp. toľkých, ktorí sa za odborníkov považujú. Slovensko, resp. Bratislava, má teda nový rekord, najväčší počet kulturológov, kultúrnych kritikov, kunsthistorikov, literárnych kritikov, teatrológov, filmových kritikov, muzikológov, estetikov, kultúrnych manažérov… skrátka nikde na svete nieto toľko milovníkov kultúry ako v Bratislave. Nie v Európe, ale na celom svete. Až na taký malý háčik, že im teda rozhodne nejde o kultúru, a už vôbec nie o slovenskú národnú kultúru.

Chce to skutočne veľa sebaistoty, absolútnej nekritickosti k sebe samému, ak sa zopár aktivistov z mimovládnych organizácií (napr. Otvorená kultúra), nezávisláckých kultúrnych centier či odvolaných riaditeľov inštitúcií (dvoch či troch) nazvú „slovenskou kultúrnou verejnosťou“, „kultúrnou obcou“ či priamo „slovenskou kultúrou“ ako to uviedla ČT24 („slovenská kultúra protestuje“). 

Problém je, že všetko je naopak. Slovenskou kultúrou sa nazývajú ľudia, ktorí v mene euroobčianskej identity Slovákmi a Slovenskom pohŕdajú; o normalizácii a cenzúre hovoria aj tí, ktorí tu normalizáciu a cenzúru roky praktizovali, podporovali alebo mlčali, keď sa realizovala na úrovni inštitúcií; o otvorenosti kultúry a otvorenej spoločnosti hovoria často aj tí, ktorí usilujú o spoločnosť elitársku, v rámci kultúry uzatvorenú len pre úzke politicky angažované kruhy v štýle „nehejtuješ Fica, ideš proti nám.“ Ja netvrdím, že medzi protestujúcimi neboli aj skutočne osobnosti, ktoré sa v slovenskej kultúre angažujú. Treba si však na rovinu povedať, v akej kultúre, resp. terminologicky presnejšie povedané, angažujú sa skôr v kultúre realizovanej na Slovensku. To do očí bijúce pohŕdanie všetkým slovenským je bez ohľadu na to, či je človek viac svetoobčan alebo viac národniar, tak primitívne, že sa to už nedá nijakým spôsobom ospravedlniť.

Cintulove deti nemajú jedinú motiváciu okrem smädu po pomste a nenávisti, pomste voči víťazovi, ktorý tu nezorganizoval prevrat (ako ich vzor východný sused z čoho si dokonca napriek obrovskej tragédii, ktorú tento prevrat vyvolal, trápne uťahujú a lá „kultúrny mejdan“), ale získal moc demokratickými parlamentnými voľbami. Zacitujem jedného spoludiskutéra: Hlavný prúd sa nenechá len tak umlčať jedným „náhodným“ zlým skutkom.. Je naivne si myslieť, že teraz prejdú nejakou ozdravnou terapiou alebo sebareflexiou. Napísal v čase tesne po atentáte a mal pravdu. Iste, demokracia je súboj ideí, súboj koncepcií, neustály boj o moc medzi koncepciami. Avšak, kde je hranica medzi systematickou alternatívou k aktuálnemu stavu a hysterickým škrekotom marketingových hesiel, fráz, emocionálnych manipulácií či dokonca priamočiarym šírením k nenávisti voči politickému oponentovi až do takej miery, že to vyprovokuje fanatika k reálnemu strieľaniu?

Podľa definície UNESCO je kultúra chápaná ako súbor svojráznych duchovných a materiálnych zvláštností, ktoré charakterizujú spoločnosť alebo sociálnu skupinu, a okrem umenia a literatúry zahŕňa aj spôsoby života, spôsoby spolužitia, hodnotové systémy, tradície či presvedčenie.

Ak by sme za každú cenu chceli nájsť v súčasných protestoch niečo kultúrne, museli by sme sa vzdať všetkých definícií, ktoré kultúru označujú v kontexte zušľachťovania. Možno teda hovoriť o kultúre protestného podujatia (v intenciách UNESCO definície ich spája hodnotový systém zvaný „milujem progresivizmus, nenávidím Fica“, tradícia Majdanu, presvedčenie cancel culture a spôsob života „bratislavskej kaviarne“), ktorý vytvára akúsi subkultúru pozostávajúcu z voličov progresívnej strany, ktorí sa však paradoxne aktivisticky hlásia k hlavnému prúdu.

Avšak, čo je to vlastne hlavný prúd v kultúre? Rozhodne to nie je kultúra, ktorú uznáva väčšina obyvateľov Slovenska. Naopak, je to zhora diktovaná predstava o kultúre, ktorú vidíme na príkladoch politicky korektných seriálov prepisujúcich históriu v mene rodovej, etnickej, sexuálnej či inej citlivosti, kde je každý nevinný vtip predmetom cenzúry, čiže európsky fenomén woke a cancel culture. V superinklúzivnej kultúre musíte myslieť v prvom rade na to, či sa niekto neurazí, či sa čokoľvek kohokoľvek nedotkne. Čo však charakterizuje príslušníkov tejto subkultúry, ktorá je vlastne masovou kultúrou netflixáckých filmov a politicky korektných StandUpov, ktoré si robia srandu iba z tých, ktorí sú na zlej strane? Zacitujem jedného aktivistu (kto chce, nájde si ho ľahko), prepáčte za vulgárnosti, ale niekedy je tvrdší jazyk skutočne potrebný na prebratie:

Když jsem byl mladý, převládající názor mládeže byl „nevěř nikomu přes třicet“, eventuelně „politika je sračka, nevěř politikům!“. Populární bylo jezdit na zasedání MMF a házet po jeho účastnících dlažky (v Praze v roce 2000). Jeden čas bylo dokonce označení „systémák“ hanlivý výraz pro dementy. Jinými slovy, mládež rebelovala proti systému, politikům, komerci, korporátům a globalizaci. Dnes je jiná doba, takže mládež společně se správními radami korporací a jejich ejčár a píár manažery, oblečená v jednotných mundůrech vyrobených otrokářskými korporacemi fajfka a tři pruhy v rozvojových zemích, nadšeně bojuje za systém a proti boomerským dezolátům, kteří nechtějí budovat lepší zítřky a dovolili si drze pochybovat, že to s nimi vláda, Coca Cola, Mezinárodní měnový fond a Klaus Šváb myslí dobře.

Kultúra hejtu je maximálne lojálna systému, ale systém nie je vládou SR, systém je globálny a má svoj jasný cieľ. Absolútne negovanie aktuálneho politického stavu v SR a využitie všetkých, hoc ich nečestných prostriedkov s cieľom zvrhnutia vlády, a je úplne jedno, či robí dobré alebo zlé opatrenia pre vlastný národ. Podstatná je len zahraničná politika. Ak v minulosti vznikali občianske protesty proti rozmáhaniu sa vojenskej expanzie USA s pacifistickým posolstvom, bola to konkrétna výhrada obyvateľov voči svojvôli militarizmu. Avšak ja sa pýtam, čo je cieľom uvrieskaných aktivistov? Akú majú konkrétnu koncepciu? Kedy budú konečne spokojní?

Keď pozatvárajú alebo pretvoria všetkých zaostalých „dezolátskych, post-sedliackych“ Slovákov, keď zaniknú národné inštitúcie, keď budú všetci Európania, zomrie posledný Rus či Číňan, keď v Amerike zatvoria Trumpa, v Maďarsku Orbána a na Slovensku Fica? Keď zmiznú všetky ľudové jedálne a budú nahradené hipsterskými gentrifikovanými zónami? Kultúra angažovaného konceptuálneho kvír-feministicko-anarchisticko-genderovo-neutrálneho umenia v ultrakozmopolitnom popieraní všetkého národného, to bude ten vysnený progresívny raj?