Otvorená a „žiadna iná“ alebo len kultúra otvoreného hejtu?

Na a potom tu je Kompot a Komplot… pamätáte sa ako som kedysi písal o tom, ako sa ex-prezident Andrej dostal k moci? A ktorá firma mu pomohla? A ktorá sesterská firma marketingových špecialistov vyrobila sériu tričiek a propagačných predmetov, ktoré môžete vidieť na protestoch „otvorenej kultúry“? No nikoho iného, než Kompot. Náhoda? Nemyslím si…

K hejtom na tanečnicu a manželku hlavného predstaviteľa opozičnej politiky poviem iba toľko. Už desaťročie som hejtovaný na rôznych pochybných stránkach, dokonca aj za bubenícke sóla. Nikto sa ma v médiách hlavného prúdu nezastal, naopak, všetci sa tomu prizerali. Zastali sa ma iba Hlavné správy. Mainstreamoví novinári sa tomu nielen prizerali, ale pripojili sa k systematickej šikane a chichúňali sa na memečkách, kde mi vulgárne nadávali, riešili moje súkromie a písali o mne nepravdy. Doslova zo dňa na deň som sa stal nevhodným človekom, ktorého hejtovanie je morálne ospravedlniteľné ako boj proti zlu v duchu Zuzaninej kampane.

Naopak, tejto umelkyni pripravili špičkové, vyprodukované a marketingovo vybrúsené obranné videjko, ako ona strašne trpí. Keď som sa hádal s predstaviteľmi platformy Otvorená kultúra a pripomenul im hejty, ktoré som si schytával za desať rokov od „ich ľudí“, tak mi jeden z aktivistov povedal niečo v zmysle, že ak by som bol dobrý hudobník, tak by som hrával ďalej, a že vlastne žijem, takže sa mi nič nestalo, a všetko iba zveličujem. Pripomenul som mu 300 odohraných koncertov po celom Slovensku a následný totálny mediálny bojkot, na čo odpovedal niečo v štýle, že spoločnosť ľudí ako ja prirodzene vyčlení. Toľko k dvojakým metrom a krokodílím slzám umelcov, ktorých post-sedliacky, dezolátsky, barbarský národ (ako ho sami radi nazývajú a vnímajú) hejtuje.

Nastolenie chaosu je dlhodobo realizovaná praktika všetkých farebných revolúcií, ktoré v duchu „otvorenej spoločnosti“ rozkladajú základné nosné piliere fungovania štátu. Od prepisovania dejín, relativizácie základných hodnôt až po otvorenú propagáciu chaotických spoločenských koncepcií, v ktorých je tzv. rôznorodosť a inakosť nasilu pretláčaná na úkor vôle väčšiny národa.

V každom prípade kultúrou a kultúrnosťou sa nemôže oháňať človek, ktorý človeka s iným názorom ani nepovažuje za ľudskú bytosť… a skryte alebo v prípade Cintulu otvorene túži po jeho eliminovaní. Cintula je čierne svedomie všetkých slušných protestujúcich uhorkovej sezóny. Vznáša sa ako prízrak od 15. mája nad všetkými slušnými protestami. Vedia, že hazardujú, vedia, že lomcujú vášne. Opäť sa už nehrajú na slušných, opäť túžia po pomste, už sa zase nehrajú na zmierenie. Mysleli ho vôbec niekedy úprimne vážne? Moja odpoveď je nie.

Desať rokov internetového, mediálneho a aktivistického teroru voči ľuďom, ktorí len nesúhlasia s ich koncepciou, je dôkazom. Bez náznaku dohody, bez štipky pochopenia, bez akejkoľvek empatie. Svoj hnev preniesli nielen do médií, inštitúcií, ale aj do rodín, kamarátstiev či všeobecne medziľudských vzťahov. Každú podanú ruku riešili dýkou do chrbta. Každú ochotu sa s nimi baviť zneužili na dehonestovanie. Dehumanizácia dospela do stavu, že ľudia s iným názorom boli označovaní za zbabelcov, postsedliakov, hlupákov, dezinfoscénu, dezolátov a pod. Povýšenectvo a cynizmus vyvolenej „liberálnej“ triedy vyústil k demokratickému odporu, ktorý vyhral voľby tým, ktorých živelne nenávidia.