Eduard Chmelár: Nevzdali sme sa a nikdy sa nevzdáme

• Eduard Chmelár: Nevzdali sme sa a nikdy sa nevzdáme: Článok zdôrazňuje hrdinstvo a neústupnosť slovenských povstalcov počas SNP, ktorí sa nikdy nevzdali, aj keď čelili obrovskej presile.
• Historická pamäť: Autor pripomína dôležitosť zachovania historickej pamäti, vrátane temných momentov, a kritizuje skreslené interpretácie dejín.
• Kritika kolaborácie: Chmelár ostro kritizuje Jozefa Tisa a ďalších kolaborantov za ich zradu a spoluprácu s nacistami, pričom vyzdvihuje skutočných hrdinov ako generála Rudolfa Viesta.
• Morálne víťazstvo: Aj keď povstanie vojensky neuspelo, autor zdôrazňuje, že z vojenskej porážky môže vzísť morálne víťazstvo, ktoré formuje národnú identitu a hrdosť.

„Nikdy sa nevzdáme! Nikdy!“ Legendárny výkrik či posledné slová pred smrťou hrdinu operácie Anthropoid Jozefa Gabčíka je nielen heslo siedmich statočných vlastencov naplnené do bodky, keď po sedemhodinovom boji podľahli viac ako 100-násobnej presile. Je to určujúci a formujúci výrok nášho dejinného boja za slobodu. Ako nám pripomenul Alexander Dubček len pár dní pred smrťou, dejiny nie sú len reťazou víťazstiev, ovplyvnili ich aj porážky. Tento výrok považujem za jeho najdôležitejší myšlienkový odkaz. Lebo ako nám ukázali naše národné drámy z rokov 1848, 1944 a 1968, z vojenskej porážky sa môže zrodiť morálne víťazstvo, ale z morálnej prehry nikdy.

K historickej pamäti, ktorú treba neustále pripomínať, oživovať a zvýznamňovať, preto nepatria len slávne dni, ale aj tie temné. Dnes si pripomíname 80. výročie dobytia Banskej Bystrice nacistickým vojskom. Hnevá ma, keď sa tento medzník označuje za potlačenie, porážku alebo dokonca koniec SNP (ako to skresľujúco podáva napríklad Ústav pamäti národa). Historickou skutočnosťou je, že povstalci sa nikdy nevzdali a ani politické, ani vojenské vedenie Povstania nikdy nekapitulovalo.

Po páde Zvolena 26. októbra 1944 nemecký veliteľ zatelefonoval brigádnemu generálovi Golianovi a v mene generála Höfleho mu navrhol kapituláciu za „čestných medzinárodných podmienok“. Ján Golian okamžite navštívil zasadnutie Predsedníctva Slovenskej národnej rady a žiadal ich o rozhodnutie. Nikto z nich o kapitulácii ani len neuvažoval. Golian sa preto spýtal, čo má Höflemu odpovedať. Gustáv Husák mu odvetil (ospravedlňujem sa za expresívnosť, ale chcem zostať historicky autentický), aby ho poslal do riti. Tento odkaz však Golian neodovzdal, lebo drôty už boli prestrihnuté. Slovenská národná rada sa jednomyseľne uzniesla, že s nacistami nemá o čom rokovať. Diskusia bola iba o pokračovaní v boji.

Padlo rozhodnutie prejsť na partizánsky spôsob boja. V nastávajúcom chaose a panike sa ho nepodarilo presne splniť, ale faktom je, že od tej chvíle zohrávali partizáni v odboji rozhodujúcu úlohu. Vieme, že počas komunistického režimu sa ich úloha preceňovala. No dnes sa ich úloha trestuhodne podceňuje až popiera. Súhlasím s hodnotením, ktoré povedal o Povstaní Vladimír Mináč, sám aktívny účastník SNP: „Dostať sa na povstalecké územie si nevyžadovalo veľa odvahy; odvaha sa začínala počas Povstania: v trvaní a vytrvaní. Povstanie samo seba zdecimovalo po ústupe do hôr; do hôr ustúpila iba ak tretina povstalcov a dve tretiny sa prikryli slamou alebo zemiakmi, a tak pretrvali. Na našom veľkorysom pokuse chýbala práve vytrvalosť, a to vytrvalosť vojaka.“ Dnes sa o každom účastníkovi hovorí ako o „hrdinovi“. Aj o tom, kto veľa neriskoval, aj o tom, kto napokon zdupkal – a veruže ich bolo veľa, aj medzi samotnými organizátormi. Mináč to vystihol správne.

Nie každý mal odvahu na to, aby odišiel do hôr a pokračoval v boji v ťažkých prírodných, klimatických i ľudských podmienkach. Väčšina ušla, skrývala sa, tvárila sa, že s tým nemá nič spoločné alebo dokonca – kolaborovala. Stará mama Dubínyová, jedna zo štyroch desiatok statočných partizánov z Čierneho Balogu, ktorí v januári 1945 v treskúcej zime čelili dva dni vyše 700-člennej nacistickej presile až do príchodu Červenej armády, mi pred rokmi spomínala, že nacistov viedli hore dolinou ich bývalí spolubojovníci, teraz už v uniformách Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Po vojne sa na všetko zabudlo, všetci boli predsa „účastníci Povstania“. Generál Viest sa snažil udržať armádu čo najdlhšie, ale to už bol nereálny plán. Všetku zodpovednosť na seba prebrali partizáni, ktorí niekoľko mesiacov čelili ukrutnému hladu, ukrutnej zime a ukrutnému vyčerpaniu.

Povstanie teda žilo, odpor bol húževnatý a všetkým dodávalo silu, že porážka nacistického Nemecka bola neodvratná. Dobytie „hlavného mesta SNP“ však bolo historickým faktom a k nemu patrí aj táto hanebná fotografia, ktorá obletela svet: prezident Jozef Tiso na vtedajšom Námestí Andreja Hlinku v Banskej Bystrici vyznamenal tých najhorších nacistických zločincov, ktorí potláčali Slovenské národné povstanie a masakrovali jeho vlastných občanov. Medzi vyznamenanými bol aj jeden z najbeštiálnejších nacistických vrahov, psychicky chorý pedofil Oskar Paul Dirlewanger. Založil 2. brigádu SS Dirlewanger zloženú z odsúdených zločincov, ktorá sa zúčastnila aj na potlačení Varšavského povstania, aj na potlačení SNP. Brigáda pod jeho velením spáchala množstvo vojnových zločinov, z ktorých je najznámejší masaker vo varšavskej štvrti Wola alebo vypálenie bieloruskej dediny Chatyň.

Ak ste videli jeden z najdesivejších vojnových filmov všetkých čias, sovietsku drámu Choď a pozeraj sa – tak presne toto urobil Dirkewanger. 22. marca 1943 nacisti pod jeho velením vtrhli do obce Chatyň, všetkých obyvateľov nahnali do drevenej stodoly, poliali ju benzínom a zapálili. Zahynulo tam 149 ľudí, ďalších postrieľali na úteku. Len v Bielorusku zavraždil Dirlewanger vyše 30 000 civilistov. Vo Varšave zastrelila jeho brigáda 40 000 ľudí. Vypálili nemocnice aj s pacientmi, zdravotné sestry znásilnili a nahé ich obesili, vyše 500 detí zaživa upálili alebo ich znásilnil Oskar Dirkewanger osobne, a potom ich podhodil vyhladovaným psom. Jeho beštiálne zločiny sa vymykajú ľudskému chápaniu. Vzápätí zamieril na Slovensko, kde vyčíňal niekoľko týždňov… A tomuto netvorovi udelil Jozef Tiso najvyššie vojenské vyznamenanie Slovenský víťazný kríž prvej triedy s mečom…

Jeden z najväčších vojnových zločincov napokon svojmu trestu neušiel. V júni 1945 ho zadržali v zajateckom tábore v Altshausene. Tam ho spoznali poľskí vojaci, ktorí chceli pomstiť desaťtisíce svojich krajanov a ubili Dirlewangera na smrť. Otázkou však je, ako sme sa k tejto beštii postavili my. Mnohí z vyznamenaných, ktorí brutálne potláčali Povstanie, boli ukrajinskí fašisti z divízie SS Galícia, takže naši neoľudáci by si mali zrovnať v hlavách, keď na jednej strane prstom ukazujú na nacistov z Ukrajiny, a na druhej strane ospravedlňujú vojnového zločinca a kolaboranta Tisa, ktorý ich potľapkával po pleci za to, že vraždili občanov Slovenskej republiky. Ošúchaná neonacistická propaganda bráni Tisa tým, že musel vyznamenať nacistov, inak by zničili Banskú Bystricu, Brezno a Zvolen a popravili by stovky ľudí.

Tieto bájky sú slaboduché ako tí, ktorí ich vymýšľajú. Jednak historici nenašli žiadne hodnoverné dôkazy na takéto tvrdenia, jednak nacisti nemali nijaké reálne plány na zbombardovanie spomenutých miest a jednak Nemci a ich domáci prisluhovači popravili v nasledujúcich mesiacoch nie stovky, ale tisícky slovenských občanov, takže myslieť si, že Tisovo dekorovanie okupantov niečomu zabránilo, je smiešne, hlúpe a drzé. A napokon, takto sa nespráva statočný vlastenec, takto sa nespráva hrdá hlava štátu, takto sa správa zbabelý kolaborant, ktorý zradil svoj ľud za misu šošovice.

Skutočnosť je taká, že Jozef Tiso Nemcom okupáciu výrazne uľahčil. V mnohých veciach bol voči okupantom nielen ústretový, ale aj iniciatívny. Po vypuknutí Povstania vymenoval 7. septembra 1944 za náčelníka štábu Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy otvoreného nacistu Otomara Kubalu, ktorý deň na to vydal príkaz na vytvorenie Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Táto zločinecká organizácia nesie zodpovednosť za zavraždenie približne 4000 ľudí, väčšinou Židov, jej príslušníci sa zúčastnili na brutálnych popravách a vraždení v Kremničke, Nemeckej, Ostrom Grúni, Kľaku a na mnohých iných miestach (Kubala bol za zločiny proti ľudskosti po vojne popravený zastrelením). Tiso nad týmito hrôzami nikdy nevyjadril ľútosť.

Chargé d´affairs Svätej stolice na Slovensku Giuseppe Burzio niekoľkokrát žiadal prezidenta, aby zasiahol proti deportáciám. Keď sa Tiso vykrúcal, že o takýchto plánoch nič nevie, Burzio ho nazval klamárom. Do Vatikánu referoval: „Nenašiel som u neho nijaké pochopenie a ani jediné slovo súcitu s prenasledovanými. V Židoch videl príčinu každého zla a bránil opatrenia Nemcov voči nim ako diktované najvyššími vojnovými záujmami.“ Tiso čoraz viac strácal podporu cirkvi. Keď prezident na Höfleho príkaz požiadal biskupov o pastiersky list proti boľševizmu, štyria slovenskí biskupi požiadali Tisa o rezignáciu. Arcibiskup Karol Kmeťko (veľká autorita, ktorá sa kedysi dokázala postaviť aj voči autoritatívnym metódam Andreja Hlinku) Tisa varoval, že riskuje katastrofu a zánik celého slovenského národa a že by bola hanba, keby sa to stalo za vlády kňaza. Pápež Pius XII.

Tisa niekoľkokrát pokarhal za „krivdy, spáchané počas jeho vlády“ a prikázal mu, aby sa správal viac ako kňaz než politik. Lenže to už sa Tiso prestával ovládať. Na stretnutiach sa jeho výbušnosť prejavovala v čoraz extrémnejšej podobe, ktorá pripomínala záchvaty zúrivosti Adolfa Hitlera. Búchal do stolov a opierok kresiel, nervózne chodil hore-dole a pri niektorých komentároch svojich spolupracovníkov vybuchol od hnevu. Vražedné besnenie nacistov na území Slovenska sa nijako neusiloval zmierniť, skôr ho podporoval. „Keď tú čvargu pobijú a vykynožia, urobia zaslúženú službu človečenstvu,“ vyhlásil 4. novembra 1944 tento rímskokatolícky kňaz.

Pre mňa je mimo chápania podľa akýchkoľvek ľudských kritérií, ako sa môžu ešte aj v dnešnej dobe nájsť obskúrne postavičky, ktoré tohto masového vraha a vojnového zločinca bez kúska svedomia obhajujú. Najviac ma vytáča floskula, že nemal inú možnosť ako kolaborovať s Nemcami. Nechcem uvádzať príklady dánskej vlády alebo nórskeho kráľa, že sa možno správať aj zoči-voči okupantom so cťou a zachovať si tvár. To by mala byť samozrejmá povinnosť hlavy štátu. Ale uvediem to do kontrastu s hrdinom, ktorého meno by sa malo vyslovovať s úctou v rade takých velikánov, ako bol Štúr, Hurban či Štefánik. Generál Rudolf Viest bol ochotný opustiť relatívne bezpečný Londýn, aby viedol povstanie odsúdené v tom čase už na záhubu. Jeho ochota bojovať proti okupantom je v ostrom kontraste s Tisovým zbabelým správaním.

Generál Viest sa odmietol vzdať napriek tomu, že okupanti mali beznádejne väčšiu palebnú silu. Správal sa mimoriadne dôstojne pri zatknutí, obdivuhodne statočne pri vypočúvaní (až si ho nepriatelia museli vysoko vážiť), nikoho neudal, nikoho nezradil a zomrel ako skutočný vlastenec, ako jeden z najväčších velikánov hodný tohto mena. Lebo nie zradca Tiso, ktorý pred 80 rokmi na námestí v Banskej Bystrici fanaticky vyrevoval, že bude bojovať do poslednej kvapky krvi a prisahal vernosť vodcovi Veľkonemeckej ríše Adolfovi Hitlerovi, ale hrdina Viest, ktorý zostal verný svojej vlasti a jej slobode, by mal určovať našu národnú hrdosť. Túto smutnú spomienku zakončím jednou príhodou. Keď sa Karol Sidor, posledný úradujúci predstaviteľ vojnovej Slovenskej republiky obrátil na Pia XII. s prosbou, aby zasiahol v prospech vtedy už zadržaného prezidenta, pápež mu pripomenul, že ho varoval, aby sa nestaval na čelo vazalského štátu, ktorý nevznikol z vôle Slovákov, ale ako súčasť nemeckých vojnových plánov. Sidor mu oponoval, že Tiso v úrade vykonal „veľa dobrého“. Pápež do neho zabodol svoj pohľad a prísne sa ho spýtal: „Áno? A čo z toho všetkého zostalo?“

Toto Povstanie bolo vyvrcholením nášho historického až existenčného boja za slobodu, bol to vrcholný okamih našej národnej cti, najhrdinskejší skutok tohto národa. Legendy k tejto slávnej epoche patria rovnako ako mýty o bohoch v antických bájach. Zoči voči tej neuveriteľnej odvahe húževnato a odhodlane nasadzovať vlastné životy v boji proti okupantom aj v tej najbeznádejnejšej chvíli sú poznámky nejakého psychopata o „národe zbabelcov“ ani nie tak urážlivé ako úplne bezpredmetné. Náročky nevyslovujem jeho meno, lebo nášho prežívania by sa malo dotýkať iba to, čo považujeme za hodnotné. A ak niečím opovrhujem, tak sa tým nebudem zaoberať – nie z povýšenectva, ale preto, že ma to ničím neobohacuje a ja tomu nechcem prikladať význam. Ako povedal o Slovenskom národnom povstaní Laco Novomeský, zápasmi za ciele, ktoré ich nadchýnali, vytvárali povstalci historické povedomie národa, v ktorom doteraz žije. A toto historické povedomie je povolané byť síce nie výlučným a jediným, ale dôležitým a významným pilierom v živom organizme národnej pospolitosti. Dáva jej tvár, charakter, ba neraz i smerovanie. Ako ťažko by sa nám kráčalo dejinami bez tejto tradície! Lebo nie úspech, ale hrdinstvo Slovenského národného povstania bolo tým rozhodujúcim článkom, ktorým sa začalo zavŕšenie nášho národno-emancipačného procesu.

Eduard Chmelár FB