Prezidentské vyznamenanie a papierová opona

Čas beží, o chvíľu sú Vianoce, a v januári pravidelne aj každoročné vyznamenávanie osobností hlavou štátu. Býva okolo toho rozruch a polemika a sám som zvedavý, koho v januári ocení nový slovenský prezident Peter Pellegrini. Kiska a Čaputová mali svoj výber a ja ani netuším, kto teraz pripravuje návrhy pre Pellegriniho. Neviem ani, ako sa to vlastne robí. Asi to je nejaká kolektívna iniciatíva, lebo len tak ľahko to zrejme nejde.

NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE (206). PREZIDENTSKÉ VYZNAMENANIE A PAPIEROVÁ OPONA

Je fajn ak sa významné osobnosti za svoju prácu a výsledky dočkajú vyznamenania z rúk prezidenta, vrátane osobností, ktoré dostanú Rad Bieleho Dvojkríža alebo Rad Ľudovíta Štúra in memoriam. Keď Kiska pri príležitosti 25. výročia vzniku Slovenskej republiky vyznamenal 25 osobností spoločenského a kultúrneho života, mnohých z nás to šokovalo, zdvihlo nám to obočie a krútili sme nad tým hlavou. Nie je problém vygoogliť si, koho takto poctili Čaputová a Kiska počas ich funkčného obdobia. Rad Ľudovíta Štúra I. triedy totiž získali od Kisku za “mimoriadne zásluhy na rozvoji demokracie a ochranu ľudských práv a slobôd” aj bývalý politik a líder VPN Fedor Gál a publicista Martin M. Šimečka a za “mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry” hlava štátu ocenila hudobníka Petra Breinera.

Ja by som to v ich prípade doslova nazval provokáciou, hlavne pokiaľ ide o Šimečku. Ľudovít Štúr, otec našej spisovnej slovenčiny, sa musel pri vyznamenávaní Šimečku v hrobe obracať, poznajúc jeho povýšenecké názory a vyjadrenia na slovenský národ a náš materinský jazyk. Byť Šimečkom, to vyznamenanie odmietnem, lebo čo už ten má prosím vás spoločné so Štúrom? Nič, dokonca je jeho absolútnym protikladom. Nuž to bol Kiska, a teraz je rad na Pellegrinim.

Vyznamenanie in memoriam by si podľa mňa zaslúžil skvelý a statočný novinár a vydavateľ, ktorého som dobre poznal, samozrejme okrem špičkových lekárov a našich vedcov, s ktorými som mal česť spolupracovať keď som pracoval na Ústave preventívnej a klinickej medicíny v Bratislave. Väčšina z tých univerzitných profesorov už nežije. Ja mám teraz ale na mysli novinára a vydavateľa Dušana Troppa. Google vám veľmi nepomôže, bola to však mimoriadna osobnosť. Dušan Tropp (pôvodom z Ľubice pri Kežmarku) bol novinár, ktorý mal leví podiel na zviditeľňovaní Slovenska vo svete po vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

Po páde železnej opony totiž raz dva nastúpila opona papierová v tom, ako sa v zahraničí s dešpektom a povýšeneckým nepochopením písalo o Slovensku a o našej ambícii mať vlastný zvrchovaný štát. Svet nás v roku 1993 zväčša nepoznal, boli sme príliš dlho skrytí za značku „Čeko“. Dušan v roku 1991 prevzal od slovenského emigranta Jána Géciho časopis EUROPA VINCET, ktorý pán Géci vydával v Nemecku, aby svet vedel, že vo federácii žijú aj Slováci. Časopis bol k dispozícii aj v knižnici Rady Európy.

Mal som to šťastie, že sa mi Troppov časopis v troch jazykoch dostal do rúk už v roku 1992 a bol som ním nadšený. Články o Slovensku do celého sveta v troch jazykoch – v angličtine, francúzštine a nemčine – a prečo latinský názov Europa Vincet (Europa zvíťazí)? Nuž preto, lebo v tom čase bola Európska únia iná ako dnes – bol to dobrý projekt, v ktorom Slovensko malo mať právom miesto ako samostatný štát. Latinský názov preto, lebo v stredoveku to bola latinčina, ktorá bola univerzálnym dorozumievacím jazykom.

Dušan ma zakrátko poveril vedením redakčnej rady časopisu, v ktorom sme články prekladali traja – Darina Verges do nemčiny, Ľudovít Dedík do francúzštiny a ja do angličtiny. Dušan Tropp bol nesmierne pracovitý človek. Vo svojej malej pracovni petržalského bytu žil iba pre svoj krásny farebný časopis, ktorý čiastočne financovalo ministerstvo kultúry z fondu Pro Slovakia, lebo vtedy sa nahé psychedelické tanečnice z fondu kultúry nefinancovali. Časopis bol k dispozícii cez ministerstvo zahraničných vecí na našich veľvyslanectvách po celom svete.

Na Dušana rád spomínam – bol to jeden skromný a nesmierne pracovitý novinár, ktorý umne s láskou a nadšením prezentoval našu kultúru, históriu, vedu, krásy našej prírody, pamätihodnosti, športové úspechy, kúpeľníctvo, hudobné, maliarske a sochárske umenie…. jednoducho všetko. Keď som mu navrhol nejaký článok alebo rozhovor, nikdy neodmietol, mal som voľnú ruku. Jediné, čo mi kládol na srdce bolo, aby som článok dodal včas, spolu s farebnou fotografiou. V časopise boli postupne rozhovory aj so všetkými zahraničnými veľvyslancami (osobne som ich pripravoval), akreditovanými na Slovensku. Náš časopis bohužiaľ nemohol pokračovať keď koncom roku 1998 nastúpil do vlády Dzurinda, ktorý razil chorú megalomanskú predstavu, že Slovensko už viac nepotrebuje zviditeľňovanie lebo stačí, že sa stal premiérom on…..!

Dušan Tropp zomrel pred dvomi rokmi po ťažkej chorobe vo veku 71 rokov. Odišiel jeden mimoriadny bojovník za náš národ a dobré meno Slovenskej republiky vo svete. Nesmierne mi chýba a často na jeho obetavosť a vzťah k našej vlasti myslím. Ľudia ako on by nemali odchádzať, Dušan totiž nebol tou povestnou zlou zelinou, ktorá nikdy nevyhynie. Zaslúžil by si vyznamenanie in memoriam, možno viac ako mnohí iní. To viem ja, a možno ešte pár ďalších, národne orientovaných novinárov, ktorí sú napriek vysokému veku stále medzi nami.

Michal Zoldy TG