Na ceste z Kysúc do Bratislavy, aj o Oskarovi Rózsovi ….

Na ceste z Kysúc do Bratislavy, aj o Oskarovi Rózsovi…. Opúšťam na dva dni Kysuce, kde som sa pred desiatimi rokmi udomácnil po odchode z rodnej Bratislavy medzi smrekovými lesmi. Bratislavský vzduch mi nikdy nerobil dobre, naopak mojej imunite a prieduškám vyslovene škodil. Keď prišiel čas odchodu do dôchodku tak som nemeškal ani minútu a zmizol z Bratislavy ako gáfor do hôr nielen za vzduchom, ale aj za pocitom súkromia, voľnosti a slobody.

Kysučania sa čudovali, ako môže niekto predať v Bratislave byt, aby sa presťahoval k nim, zatiaľ čo moji známi v Bratislave mi závideli, že som našiel odvahu a odišiel z môjho rodiska nadobro preč na drsné ale pekné Kysuce. Neľutujem, lebo to nebol iba vzduch, ktorého (ne)kvalita mi v Bratislave nerobila dobre. Mne ani ruch a prostredie veľkomesta nevyhovovalo. Za tých desať rokov sa Bratislava ešte viac a vskutku dramaticky zmenila k horšiemu. Stala sa navyše hlavným stanom slniečkárskych neoliberálov a progresivistických aktivistov Šimečkovského a Čaputovského typu do takej miery, že to kedysi prívetivé a vcelku vľúdne mesto je v súčasnosti jediné zo všetkých krajov Slovenska, ktoré vo voľbách dalo prednosť Šimečkovej agresívnej politickej strane intolerantných extrémistov a Korčokovi.

Na ceste z Kysúc do Bratislavy, aj o Oskarovi Rózsovi….

Dnes odchádzam vlakom na dva dni do Bratislavy kvôli zajtrajším mediálnym stretnutiam, takže neviem presne kedy sa znovu ozvem s komentárom, či na to budem mať v Bratislave čas. Možno v stredu večer niečo po návrate domov napíšem. S istotou viem, že v stredu som späť ako na koni. Sú ľudia, ktorí vedia vo vlaku rozbaliť notebook a zahĺbiť sa do práce alebo sledovania filmu. Ja nie, ja sa chcem dívať z okna lebo sa mi tá cesta páči a rád cestujem vlakom.

Hudobník Oskar Rózsa sa včera opäť stal jedným z hlavných bodov večerných televíznych správ lebo si v Londýne dovolil povedať niečo rázne na adresu tých, ktorí mu nevedia odpustiť a vyhadzujú mu na oči, že sa podujal upraviť inštrumentáciu našej štátnej hymny v spolupráci s ministerstvom kultúry. Možno z toho Londýna nevolil práve najšťastnejší spôsob a slová, a tu sa v plnej miere zhodujem s Edom Chmelárom a s jeho pohotovým včerajším komentárom. Na druhej strane treba oceniť Oskarovu odvahu zastať sa nielen hymny, ale aj svojej práce na nej. Zdá sa, že sa za posledné tri týždne zaradil vďaka Nvotovej medzi komentátorov a ja to vítam. Nestretli sme sa zatiaľ ale verím, že sa tak stane, aj keď bývame v opačných kútoch stredného Slovenska.

Zvlášť si cením a vážim, že sa Oskar vo svojom druhom video odkaze na YouTube poďakoval menovite Chmelárovi, Zoldymu a Tóthovi za promptnú verejnú reakciu na Nvotovej kritiku jeho práce na reinštrumentácii štátnej hymny. Ocenil v ňom hneď na začiatku najmä pohotovosť našich reakcií. Nie je na Slovensku veľmi zvykom vyjadrovať poďakovanie, lebo slovo „ďakujem“ sa akosi záhadne stráca z nášho slovníka. O tom ešte inokedy. Nateraz len malá poznámka. Ako komentátor vážim každé slovo, ktoré napíšem alebo vyslovím primeraným tónom verejne v medializovanom rozhovore a je šťastím, že pritom nik nevidí do mojej hlavy a nedokáže čítať moje myšlienky, lebo by v nich našiel aj výrazy, aké by odo mňa nečakal. Dá sa poslať niekoho s elegantným prehľadom aj do horúcich pekiel, ba ešte aj niekam inam, ale za použitia šikovne koncipovaných viet a výrazov, za ktoré človeka nik nemôže nielen žalovať, ale neraz ani chytiť za slovo.

Do čítania v stredu.

Michal Zoldy TG