Michal Zoldy: Poslanecký asistent nie je Columbova žena

Stručný prehlaď článku:

Michal Zoldy: Poslanecký asistent nie je Columbova žena. Autor článku, Michal Zoldy, zdôrazňuje, že Migaľova kritika je neprimeraná vzhľadom na jeho vek a skúsenosti v porovnaní s Ficom. Zoldy tiež poukazuje na to, že poslaneckí asistenti sú často nesprávne chápaní a ich práca je podceňovaná. Spomína svoje vlastné skúsenosti ako poslanecký asistent a zdôrazňuje, že táto pozícia je náročná a vyžaduje si veľa obetavosti a flexibility.

Michal Zoldy: Poslanecký asistent nie je Columbova žena

V súvislosti s najnovším rozruchom okolo poslanca Hlasu-SD Samuela Migaľa (42), ktorý podľa Nového času „pochádza z mediálneho prostredia“, kritizuje premiéra Roberta Fica (60) a prirovnáva jeho slovník k pohoničovi, mám k tomu niekoľko drobných poznámok aj ja (71), lebo ako oveľa starší od Migaľa pochádzam aj ja z mediálneho prostredia, dokonca som v ňom pôsobil ako 39-ročný v čase, kedy sa tu bojovalo za samostatnosť a nezávislosť keď mal malý Samko Migaľ iba desať rokov, bol piatakom základnej školy a čerta sa staral o slovenskú tlač a médiá, a zrejme ani nevedel poriadne čo parlament je a akú funkciu ten zákonodarný orgán v štáte vôbec plní.

Vek nie je žiadna zásluha či výsada, to som samozrejme nikdy netvrdil, ale ak má človek sedem krížikov tak všeličo zažil a môže hodnotiť veci na základe širších osobných skúseností. Migaľova kritika na adresu Roberta Fica je absolútne nenáležitá nielen vzhľadom na jeho postavenie a vek, ale aj vzhľadom na priepastný rozdiel medzi ním a Ficom pokiaľ ide o osobné profesionálne skúsenosti, pracovnú záťaž, rozsah politickej zodpovednosti za štát a zásluhy o jeho budovanie počas viac ako troch desaťročí. Je navyše aj svedectvom toho, ako málo Migaľ pozná problematiku slovenských médií od roku 1990, čo tunajšie médiá vlastne sú, a najmä komu a čomu slúžia. Ale to by bolo na dlhšie.

Migaľ, nech mi to nik nemá za zlé, mi čiastočne pripomína obávaného poslanca Juraja Krúpu a viem si predstaviť, že tí dvaja sebavedomí poslanci si napriek rozdielnym politickým „košiarom“ môžu v legislatívnom zbore vcelku dobre rozumieť. Teraz sa nehovorí iba o Migaľovi, ale spomína sa aj jeho poslanecký asistent, no a o asistentovaní niečo tiež viem, lebo aj ja som bol štyri roky parlamentným asistentom. Sem tam sa v médiách prepierajú aj asistenti, lebo na nich ide z rozpočtu pomerne slušný balík peňazí daňových poplatníkov, ale vo verejnosti existuje dodnes iba hmlistá predstava o postavení a práci asistenta. Už som čítal aj také názory, že funkciu asistenta by bolo treba zrušiť. S tým nesúhlasím.

Občas sa zdá, akoby nie poslanec riadil svojho asistenta ale naopak. Už tu bol aj škandál okolo asistenta, ktorý vyzradil bankové tajomstvo, zrejme na podnet svojho poslanca, dokonca jeden asistent v roku 2006 aj zomrel lebo jeho srdce navydržalo pracovnú záťaž, a nedávno jeden národniarsky poslanec skončil nečakane spoluprácu so svojou asistentkou lebo sa názorovo rozišli.

Poslanecký asistent pracuje v parlamente na živnosť, to aby nevznikli žiadne nároky v zmysle zákonníka práce ak sa poslanec rozhodne dať svojmu asistentovi padáka. Je to rôzne a veľa záleží na tom, aký je poslanec aj po ľudskej stránke, na čo svojho asistenta používa a na čo ho vlastne v parlamente potrebuje. Keďže som bol asistentom predsedu výboru pre európske záležitosti tak som často tlmočil v angličtine jeho oficiálne i neoficiálne rozhovory s veľvyslancami, prekladal dôležité materiály z alebo do angličtiny, pripravoval som mu prehľad správ a zahraničných názorov na problematiku jadrovej energetiky vo svete (môj poslanec bol jadrový fyzik), robil s ním rozhovory pre tlač, ktoré som nahral na diktafón a prepísal do formy novinového interview, absolvoval s jeho poverením medzinárodné konferencie, a vypracoval som mu napríklad aj unikátnu osobnú internetovú stránku v anglickom jazyku (v rozsahu viac ako 17 strán formátu A4), akú predtým ani potom nemal a nemá žiadny poslanec, vrátane predsedov a podpredsedov NR SR.

Asistent, aspoň v mojom prípade to tak bolo, si nikdy nemôže byť istý svojím osobným voľným časom. Telefón som nevypínal ani v noci. Stalo sa, že som odchádzal autom na víkend do Banskej Štiavnice a zrazu ma na diaľnici pri Nitre zastavil telefonát od môjho poslanca, s ktorým sme sa na víkend rozlúčili, ale náhle si zmyslel, že potrebuje niečo z poslaneckej kancelárie a ja som sa musel na najbližšom možnom mieste otočiť a v piatkovej dopravnej špičke sa vrátiť 80 kilometrov do parlamentu a doniesť mu požadovaný materiál domov do Trnavy.

Ale boli aj asistenti, ktorí sa mali super a ich život bol viac menej pohodové lážo plážo. Že by som si bol mohol dovoliť požiadať svojho poslanca a môjho šéfa, aby v parlamente začal presadzovať v navrhovanom zákone niečo, z čoho by som nebodaj mohol mať priamo či nepriamo nejaký osobný úžitok neprichádzalo do úvahy. Ani on tam nepresadzoval pre seba alebo pre svoju rodinu nič, čím by sa ocitol v konflikte záujmov. Také šialenstvá vtedy neprichádzali do úvahy. Lenže časy sa menia a všeličo už nie je tak, ako predtým. A všeličo asi ešte príde, že sa nebudeme stačiť čudovať. Veď to vidíte sami…..

Michal Zoldy TG