Michal Zoldy: HLAS ZO ZÁHROBIA…

Michal Zoldy: HLAS ZO ZÁHROBIA…

Uprostred absurdného a až do neuveriteľných extrémov zachádzajúceho diania okolo problémov v zdravotníctve a rokovaní ministra s vedením Visolajského LOZ sa mi opakovane vynára v mysli postava a odkaz môjho nebohého tútora (školiteľa) počas postgraduálneho štúdia na Fakulte zdravia a sociálnych vied na Metropolitnej univerzite v Leeds (Anglicko) v rokoch 1994 a 1995. Mojím školiteľom bol profesor Keith Tones, jeden z najväčších a najuznávanejších svetových odborníkov v oblasti psychológie zdravia na svete.

Pretože som bol v tom čase okrem iného aj predsedom redakčnej rady časopisu Europa Vincet – unikátneho Slovenského európskeho periodika, vychádzajúceho trojjazyčne medzi rokmi 1991 až 1999 a šíriaceho dobré meno a pozitívne informácie o všestrannej vyspelosti Slovenka vo svete – využil som príležitosť a urobil rozhovor s profesorom Tonesom (zomrel v roku 2018) o problematike podpory zdravia a zdravotnej výchovy – v odbore, v ktorom sa Anglicko pohybovalo na špici. Nejdem do detailov obsiahleho rozhovoru ale spomeniem iba slová profesora Tonesa – vlastne akési jeho dobre mienené varovanie a odporúčanie, aby sme neopustili všetko to dobré, pokrokové a prospešné, čo sme za obdobie socializmu na Slovensku (a predtým v Československu) urobili a dosiahli v oblasti národného zdravotníctva a starostlivosti štátu o telesné a duševné zdravie obyvateľstva. „Bola by chyba, ak by ste sa vzdali toho, v čom ste naozaj dobrí a v čom vám môžu konkurovať asi len Švajčiari a Rakúšania, ak vôbec“, povedal profesor Tones. Za vzor vtedy inak vyspelým krajinám Západu kládol trhovo orientovaný socializmus, najlepšie taký, aký v tom čase mali v Európe Švédi.

Keď jedného dňa prišiel rad na mňa, aby som celému nášmu postgraduálu s poslucháčmi z celého sveta prezentoval Slovensko ako také a v rámci toho sa sústredil na slovenské zdravotníctvo, informoval som doslova ohromených kolegov aj o našom kúpeľníctve a o tom, že na Slovensku niet skupiny ochorení, na ktoré by sme u nás nemali kúpele, sanatóriá a klimatické a prírodné liečebne na najvyššej úrovni. Boli sme v tom, spolu s Českom, na špici v rámci celého sveta. Frekventanti žasli a nechceli veriť keď som vysvetlil a s farebnými prospektmi názorne ukázal naše známe kúpele a sanatóriá pre všetky choroby – od chorôb duševných, cez ochorenia tráviacej sústavy, srdcovo-cievneho a pohybového aparátu, až po ochorenia hormonálneho pôvodu a choroby pľúc. Pre deti aj dospelých. V každom slovenskom kraji sa takéto vysokošpecializované zariadenia v deväťdesiatych rokoch nachádzali a slovenskí pacienti ich prakticky bezplatne využívali celoročne – nielen po operáciách a v rekonvalescencii, ale aj na udržanie a posilnenie zdravotného stavu v prípadoch chronických zdravotných ťažkostí. Štát sa vtedy staral…. ako to dokázal, to sa dnes zdá temer neuveriteľné, ale staral sa. Navyše, nik vás z nemocnice nevyhadzoval nedoliečeného a nevyliečeného, že by vám z čerstvej operačnej rany ešte trčali chirurgické nite a mokvala rana, ako dnes keď Vás na druhý deň po operácii ženú domov. To vtedy neexistovalo a z nemocnice ste sa vracali v takom stave, že ste na druhý alebo tretí deň mohli v mnohých prípadoch nastúpiť rovno do práce.

Bohužiaľ, nechali sme naše vyspelé zdravotníctvo, ktoré nám závideli aj v cudzine, zakrnieť a ja za to viním všetky vlády, ale najmä tie v rokoch 1999 až 2006. Privatizácia spustošila čo sa len dalo….. Zdravie sa totiž stalo tovarom, dokonca sa tým heslom mnohí oháňali. Spomínam si, ako sa napríklad poslední pacienti v liečebnom dome Helios na Štrbskom plese liečili ešte v roku 2000, ale krátko na to sa to tam zavrelo a spustlo, až sa z Heliosu stala žalostná ruina. Kúpele Hviezdolav a Solisko na brehu plesa sa stali nedostupné, respektíve dostupné len pre extra solventnú klientelu, najradšej zo zahraničia, na komerčnej báze.

Porobili sme v tomto štáte také chyby, že sa z toho už nedokážeme spamätať. Píšem tu o tom aj preto, lebo ktosi včera večer na YouTube napísal v reakcii na môj najnovší videokomentár, že neviem o čo teraz v tom spore ide a nemám o zdravotníctve ani šajn, s tromi výkričníkmi… Ale mám, odpovedal som, mám lebo som roky pracoval v zdravotníctve – dokonca na najrenomovanejšom Ústave preventívnej a klinickej medicíny s dvomi klinikami, kde som sa stal podpredsedom Etickej komisie na klinické skúšky nových liečiv a hoci nelekár, prekladal som do angličtiny vedecké práce našich špičkových medicínskych odborníkov a tlmočil aj spoluprácu s expertmi z USA, ktorí prišli na Slovensko učiť Trnavskú nemocnicu ako ju efektívne riadiť, a nakoniec odchádzali domov v údive, ako je možné riadiť nemocnicu na takej úrovni so skromnými finančnými prostriedkami. Všeličo si pamätám a všeličo viem

A viem aj to, že tí naši veľkí profesori a docenti, bohužiaľ dnes väčšina už nežije, ktorých som mal možnosť v práci spoznať a pracovať ako prekladateľ v ich bezprostrednej blízkosti, by určite nešli do takých extrémov, do akých teraz ide Visolajský a spol. To neboli rýchlo-kvasení docenti a profesori medicíny, ktorí by získali vedecké hodnosti v tridsiatke, to bola stará lekárska elita, hrdá na to, že zložila Hippokratovu prísahu a dnes by len krútili hlavami nad tým, kam to niektorí momentálne ženú z politických dôvodov. Rovnako by dnes krútil hlavou aj skvelý herec Mikuláš Huba a jeho manželka operná speváčka, ak by videli svojho syna Martina burácať na politickej tribúne ako v tranze s papierom v ruke, lebo nedokáže z vlastnej hlavy voľne povedať pár vetami o čo mu ide, prečo, za čo a proti komu vlastne bojuje.

Michal Zoldy TG

---

---