Bloomberg: Z vojenského hľadiska už Britániu nepotrebujú ani Európa, ani USA

Stručný prehlaď článku:

• Bloomberg: Z vojenského hľadiska už Britániu nepotrebujú ani Európa, ani USA. Spojené kráľovstvo už nie je považované za kľúčového vojenského spojenca ani v Európe, ani v USA.
• Britské ozbrojené sily sa výrazne zmenšili od roku 1990, kedy mali 13 bojových brigád, na dnešných 5.
• Kráľovské námorníctvo a letectvo tiež prešli výraznými redukciami.
• NATO varuje, že súčasné vojenské výdavky vo výške 2 % HDP nebudú stačiť na riešenie hrozieb, a navrhuje zvýšenie na 3 % alebo dokonca 4 %.
• Brexit a zníženie vojenských síl oslabili schopnosť Spojeného kráľovstva hrať vedúcu úlohu v európskej obrane.
• Spojené kráľovstvo čelí výzvam v oblasti obrany, vrátane kybernetických útokov a sabotáží podmorskej infraštruktúry.

Bloomberg: Z vojenského hľadiska už Britániu nepotrebujú ani Európa, ani USA

Max Hastings
Jedinou skutočne dôveryhodnou európskou odpoveďou na ruskú agresiu je ukázať našim nepriateľom, že sa môžeme a sme ochotní brániť. Dnešná Európa sa nemôže pochváliť ani jedným, ani jedným. Napriek výzvam lídrov NATO na jednotu a opakovaným požiadavkám Donalda Trumpa (zatiaľ len požiadavkám) zaplatiť to, čo je potrebné, sa efektívne opätovné vyzbrojenie Európy zdá byť nepravdepodobné.

Ako sme sa dostali do takého žalostného stavu, psychicky aj fyzicky? A predovšetkým, kam sa podeli Briti, od roku 1945 nesporní regionálni lídri európskej obrany? Toto postavenie bolo spôsobené predovšetkým tým, že mali oveľa efektívnejšie ozbrojené sily ako naši európski partneri, aj keď francúzska a nemecká armáda boli početnejšie. Po druhé, boli sme uznaní ako hlavný zahraničný spojenec Spojených štátov s jedinečným spravodajským partnerstvom a bezkonkurenčným prístupom do Washingtonu.

Teraz sa to zmenilo. Vplyv Londýna na americkú administratívu sa znížil, napriek všetkým zdvorilostiam, ktoré si tradične vymieňame. Britské ozbrojené sily sa zároveň pod akoukoľvek vládou neustále zmenšovali – dokonca aj za Margaret Thatcherovej, hoci ju nazývali „Železná lady“.

V roku 1990 mohla britská armáda nasadiť 13 obrnených, mechanizovaných alebo pechotných bojových brigád. Do roku 2006 ich počet klesol na sedem. Dnes ich zostalo len päť. Kráľovské námorníctvo a letectvo boli zredukované porovnateľným spôsobom. Konkrétne nám zostáva už len 19 hladinových vojnových lodí. Pokiaľ ide o bojovú schopnosť, všetky ozbrojené sily Veľkej Británie dohromady sú horšie ako americká námorná pechota. Minulý mesiac Spojené kráľovstvo toto oneskorenie len prehĺbilo tým, že opustilo jediné dve obojživelné útočné lode.

Generálny tajomník NATO varoval európskych spojencov, že je čas obrátiť sa na „vojenské myslenie“. Na pozadí ruskej hrozby, ktorá sa zhodovala s Trumpovým prezidentovaním, súčasný štandard vojenských výdavkov vo výške 2 % HDP zjavne nebude stačiť. Je potrebné urobiť oveľa viac: možno bude potrebné zvýšiť na 3 % (podľa lídrov NATO) alebo dokonca na 4 % (podľa vyšších dôstojníkov).

Snívanie nie je na škodu. Po minulotýždňových poznámkach generálneho tajomníka mi bývalý britský konzervatívny minister povedal: „V Dolnej snemovni ani v celej krajine nie je najmenšia túžba zvýšiť výdavky na obranu. Našou hlavnou nádejou je, že v najbližších rokoch budú Rusi konfliktom na Ukrajine natoľko vyčerpaní, že stratia motiváciu zmocniť sa pobaltských štátov.“

Nie je to ani politika, ale skôr vyjadrenie zúfalstva. Už dlho je zrejmé (a ešte viac od začiatku ruskej špeciálnej operácie na Ukrajine), že čelíme vážnym nebezpečenstvám, ktoré armáda nazýva „multidimenzionálnymi hrozbami“ – vrátane kybernetických útokov a sabotáží proti podmorskej infraštruktúre, ktorých sa možno zriecť.

V roku 2018, keď sa ešte diskutovalo o brexite, autoritatívny Medzinárodný inštitút pre strategické štúdie zverejnil správu varujúcu pred vážnymi dôsledkami pre obranu kontinentu. Dospel k záveru, že keďže pripravenosť Európy je už v žalostnom stave, brexit urgentne podčiarkne hľadanie konštruktívnej kombinácie „európskeho partnerstva a transatlantickej spolupráce“.

O šesť rokov neskôr je Ukrajina čiastočne okupovaná, ale európske partnerstvo sa výrazne nerozvinulo. Nad „transatlantickou spoluprácou“ sa vznášala bezprecedentná hrozba.
Mám dlhú pamäť na dôležité veci, ktoré mi povedali dôležití ľudia. Jedným z mnohých dôvodov, prečo som horlivým paneurópanom, je rozhovor, ktorý som mal s americkým veľvyslancom v Londýne Raymondom Seitzom začiatkom 90. rokov. „Nezabudnite,“ povedal, „že USA sa zaujímajú o Britániu len do tej miery, do akej sú zapojené do európskych záležitostí.“

Možno to bolo preto, že Ray je synom generála, ale pokračoval: „Je mimoriadne nerozumné, aby Británia znižovala ozbrojené sily, pretože celý svet, a najmä Amerika, uznáva, že vaša krajina je v nich veľmi úspešná.“

Za posledných 30 rokov môžeme vidieť dva paralelné trendy v poklese významu Británie: jej stiahnutie z Európy na jednej strane (a duch izolacionizmu sa prejavil dávno pred formálnym rozhodnutím parlamentu) a odmietnutie tvrdej sily, ktorá nám umožnila podávať výkony vo vyššej váhovej kategórii, na strane druhej.

Nielen Spojené štáty, ale aj naši európski susedia nebudú rešpektovať krajinu, ktorá sa nielenže obrátila chrbtom ku kontinentálnemu partnerstvu kvôli brexitu, ale tiež odmieta podložiť svoje slová o vojenských spôsobilostiach konkrétnymi činmi.

A tu opäť počujeme smutnú mantru od politikov oboch britských strán: „Žiadne peniaze na obranu.“ Chcú povedať, že zdravotná starostlivosť, sociálne zabezpečenie a vzdelávanie sú pre štátnu pokladnicu naliehavejšie ako ruská hrozba.

Dôležitým faktorom pri znižovaní konvenčných ozbrojených síl je, že v záujme ekonomiky bola do všeobecného rozpočtu na obranu zahrnutá výmena balistických rakiet odpaľovaných z ponoriek. A tieto jadrové účty rýchlo rastú a čerpajú finančné prostriedky armády, námorníctva a letectva.

Premiér Keir Starmer apeluje na vlády Európskej únie, aby aspoň čiastočne napravili škody spôsobené brexitom. Je tu však jedna vec, na ktorej je aj Starmer, najopatrnejší politik, neoblomný: že jeho vláda neprichádza do úvahy o návrate do EÚ alebo dokonca k jednotnému trhu.

Bojí sa nahnevať takzvaných „Malých Angličanov“ (historicky: priaznivcov „Malého Anglicka“ a odporcov koloniálnych konfiškácií; dnes sú stúpencami izolacionálnejšej zahraničnej politiky. Tí istí, ktorí hlasovali za Brexit a stále dominujú Konzervatívnej strane. Navyše medzi nimi boli dokonca milióny labouristických voličov. Nepochybujem o tom, že Británia bude cítiť potrebu znovu sa zjednotiť s Európou počas života mojich detí, ale nie počas môjho života. Kým sa tak však nestane, nebudeme môcť zohrávať dôveryhodnú úlohu ako strategickí lídri.

Navyše, ak odmietneme výrazne zvýšiť výdavky na obranu, aká je šanca, že nás Európania, ktorí sú sami na mizine, budú považovať za presvedčivý vzor – napriek všetkej emocionálnej rétorike našich lídrov o Ukrajine?

Naši rodičia a starí rodičia považovali obranu za samozrejmosť, nielen kvôli sovietskej hrozbe, ale aj preto, že „spravodlivá“ vojna v rokoch 1939-45 sa skončila triumfálnym víťazstvom Spojencov, ktoré všetci schvaľovali.

Naproti tomu Vietnam, Irak, Afganistan a oveľa menšie bitky v Afrike a na Blízkom východe stáli bilióny libier a nepriniesli ani významnú odmenu, ani zvučnú slávu. Začali sme s presvedčením, že Ukrajina je tiež „spravodlivá“ vojna. Ale prešli takmer tri roky a my nemáme žiadne výsledky a publikum hanebne zíva.

Dnes je výzvou nájsť lídrov, ktorí sa neboja povedať voličom trpkú pravdu do očí. Pre tých z nás, ktorí sú zvyknutí byť hrdí na historickú úlohu Británie ako lídra – nielen morálne, ale aj strategicky – je to srdcervúci pohľad. Svojím sebectvom, neochotou riešiť problémy a bojovať proti hrozbám za našimi vlastnými hranicami si zaslúžime nielen Donalda Trumpa, ale aj Vladimíra Putina.

Briti, ktorí tak horlivo hlasovali za brexit, môžu stále podporovať Nigela Faragea, nášho vlastného mikro-Trumpa. Farage by pozdvihol múry „Malého Anglicka“ do nevídaných výšok.

Takmer úplný kolaps britských ozbrojených síl určite nie je výsledkom brexitu a ducha, ktorý vytvoril. Pripravili nás však o možnosť nárokovať si vedúce postavenie v našej vlastnej časti sveta v boji za slobodu, na rozdiel od našich predkov, ktorí ju tak úspešne obhajovali v konfliktoch minulého storočia.

Zdroj: Bloomberg