Čo urobiť pre to, aby boli mierové rokovania skutočne na Slovensku?

Čo urobiť pre to, aby boli mierové rokovania skutočne na Slovensku? Ponuku premiéra Fica uskutočniť rokovania o dosiahnutí mieru na Ukrajine v našej vlasti musí privítať každý súdny človek. Vždy je lepšie rokovať ako bojovať, vždy je lepšie prispievať k uvoľňovaniu napätia ako k eskalácii konfliktu, vždy je lepšie vypracovávať mierové návrhy ako vyrábať zbrane, vždy je lepšie posielať diplomatov na zmierenie ako vojakov na smrť. Reakciu PS a SaS na tento návrh preto považujem za šialenú. Nečakám už od súčasnej opozície nijaký konštruktívny príspevok, ale vyjadriť priamo nesúhlas s konaním mierového summitu na Slovensku je taký otvorený útok nielen na národnoštátne záujmy Slovenskej republiky, ale aj základné hodnoty ľudstva a ľudskosti, že hlbšie už v politike nemožno klesnúť.

Eduard Chmelár: Čo urobiť pre to, aby boli mierové rokovania skutočne na Slovensku?

Šéf SaS Branislav Gröhling sa nechal počuť, že hostiť rokovania znamená legitimizovať Putinov režim a že vraj „mier nevznikne za rokovacím stolom“. A kde, preboha?!? Plánuje vari SaS dobyť Moskvu? Lebo všetci príčetní ľudia už vedia, že tento konflikt nemá vojenské riešenie. A hoci to bolo Rusko, ktoré porušilo medzinárodné právo a napadlo suverénny štát, musíme si prestať klamať a prestať označovať túto vojnu za nevyprovokovanú. V hre boli totiž od začiatku aj bezpečnostné záujmy Ruska a jeho dlhodobý, konzistentný a ignorovaný odpor k rozširovaniu NATO s hlavným cieľom posúvať vojenskú infraštruktúru Severoatlantickej aliancie bližšie k hraniciam Ruskej federácie. Bezpečnosť je totiž buď globálna alebo žiadna a ak sme pri jej budovaní odmietali zohľadňovať záujmy jedného z hlavných svetových hráčov, nemôžeme sa čudovať, že to nevyhnutne vyústilo do otvoreného konfliktu.

Úplne scestná je tiež opozičná rétorika (ku ktorej sa teraz už asi nie náhodou pridal aj stále ešte poslanec za Hlas-SD Samuel Migaľ), že na to, aby sa vojna skončila, stačí, aby sa Rusko stiahlo z ukrajinského územia. Ako bonmot to beriem, ako plán je to nesmierne hlúpe konštatovanie. Mierové rokovania sa uskutočňujú práve preto, aby sa diplomatickou cestou dospelo k dohode na želateľnom výsledku, ktorý nie je možné dosiahnuť vojensky. Ak si pán poslanec Migaľ myslí, že „na to, aby sa mohli začať mierové rokovania, je nevyhnutné prímerie“ a že základom akýchkoľvek mierových rokovaní je odchod okupačných vojsk, tak tým len dokazuje, že nevie o diplomacii vôbec nič. Už len známe mierové rokovania v Turecku na jar 2022 dokazujú, ako veľmi sa mýli. Na Ukrajine zúrila vojna a o prímerí nemohlo byť ani reči, keď sa do Istanbulu schádzali diplomati z oboch znepriatelených krajín. V dejinách diplomacie je známych nespočetne veľa príkladov, keď sa diplomatické rozhovory začínali pod paľbou. Na diplomaciu nikdy nie je „nevhodný čas“.

Podobne demagogické sú aj nezmysly, ktorými Korčok, Káčer, Krúpa, Valášek či Naď kŕmia svoje jednoduchšie publikum. Vraj Fico nemal na cestu do Moskvy žiaden mandát od vlády či parlamentu. Prosím vás, a aký mandát mala Zuzana Čaputová či Eduard Heger na utajovanú návštevu Kyjeva? Aký mandát mala predchádzajúca vláda na utajované rokovania o vojenskej zmluve s USA? A vôbec, aký mandát mal Rastislav Káčer ešte ako veľvyslanec v Budapešti, aby si bez vedomia vlády letel do Washingtonu po noty? V diplomacii je úplne bežné, že detaily návštevy sa niekedy či už z dôvodov bezpečnosti alebo lepších vyhliadok na úspech neprezrádzajú. Svoje o tom vie aj Miroslav Lajčák, ktorý sa ako minister zahraničných vecí podieľal na príprave nečakaného prijatia Roberta Fica v Bielom dome pred jedenástimi rokmi, ktoré na žiadosť americkej strany zostalo do posledných chvíľ utajené. Keby tie bludy o svojvoľných rokovaniach slovenského premiéra v Rusku šíril len Matovič a Mikulec, tak poviem, že sú to tajtrlíci, ktorí nerozumejú zahraničnej politike. Ale keď tento naratív používa Korčok s Valáškom, môžete si byť istí, že je to zámerná zákerná lož. V prípade Rastislava Káčera doplnená o nechcené priznanie, že tým agentom v službách zahraničných mocností je on sám.

Žiaľ, po takýchto samoúčelne negativistických vyjadreniach slovenskej opozície o možných mierových rokovaniach na Slovensku, ktoré by boli vysokou prestížou pre každý štát, nemôžeme rátať s jej podporou. Nespráva sa totiž štátotvorne, ale deštruktívne, a to za každú cenu. Niekedy to pôsobí až komicky. Keď Ivan Korčok označí „nemalý záujem médií“ o jeho osobu za dôkaz, že celý „údajný mierový summit“ je zo strany premiéra iba „cielene zinscenované nebezpečné divadlo“, dopúšťa sa tým nielen hrubých chýb vo výrokovej logike, ale aj úsmevne preceňuje svoju osobu. Kým o neho sa totiž zaujímala akurát tak Jojka a iné aktivistické slovenské médiá, o návštevu Roberta Fica v Moskve prejavil záujem doslova celý svet a od čias Dubčekovej Pražskej jari nezaznamenal nijaký slovenský politik toľko svetovej mediálnej pozornosti ako súčasný premiér. Veru, kde sú tie časy, keď boli slovenskí premiéri poslušní, nudní a pre zahraničie nezaujímaví…

No akokoľvek ma Ficova iniciatíva teší, je to len nevyhnutný začiatok, ktorý vôbec nemusí viesť k želanému výsledku. Preto považujem hlasy niektorých koaličných predstaviteľov, ktorí už dnes hovoria o „veľkom diplomatickom víťazstve“ za značne prehnané. Návrh nie je víťazstvo, víťazstvo je jeho prijatie. A práve preto som spozornel, keď Robert Fico vo svojom včerajšom videu vyhlásil: „Ak bude niekto chcieť zorganizovať na Slovensku mierové rokovanie, budeme pripravení a pohostinní.“ Chcem veriť, že to bola len nešťastne formulovaná veta, lebo pasívne čakať na aktivitu iných rozhodne nestačí a takýto prístup nevedie k úspechu. Pripomínam dnešné upresnenie hovorcu Kremľa Dmitrija Peskova, ktorý na tlačovom brífingu odpovedal na otázku redaktora TASS, či je Slovenská republika jediným kandidátom na usporiadanie mierových rokovaní, takto: „Nie, Slovensko nie je jedinou možnosťou. Hovoríme o krajinách, ktoré si udržiavajú neutrálny postoj a vedú rovnocenný dialóg s Kyjevom aj Moskvou. Takýchto krajín je pomerne veľa.“

Zvlášť by som zdôraznil ten „rovnocenný dialóg“. To, že nás Rusko označí za neutrálnu krajinu, neznamená, že nás takto vníma aj Ukrajina. Najmä v posledných dňoch musí byť každému jasné, že Volodymyr Zelenskyj je v otvorenom konflikte s Robertom Ficom, a ten atmosfére mierových rokovaní rozhodne nepomáha. Môžeme sa, samozrejme, na posledné kroky a vyjadrenia ukrajinského prezidenta pozerať všelijako. Ja sám považujem jeho posledné konšpiračné slová na adresu slovenského premiéra, že Robert Fico bojuje proti Ukrajine „na pokyn ruského vládcu“ alebo náznaky, že od neho berie peniaze, nielen za neprijateľné, ale vyslovene šialené, hodné úrovne Joža Pročka, a nie vrcholového štátnika. Môžeme voči takýmto urážkam akokoľvek protestovať (a mali by sme), musíme však rátať s tým, že ak sa tieto vzťahy nezlepšia, Kyjev bude sotva súhlasiť s tým, aby sa mierové rokovania uskutočnili na Slovensku.

Rovnako čakať na to, „ak bude niekto chcieť zorganizovať“ takéto podujatie, je stratégia vopred odsúdená na neúspech. Musíme byť oveľa aktívnejší. Ono sa to nezorganizuje samé, ani to nikto nebude robiť za nás a už vôbec nám to nebude ponúkať. Pripomínam, že turecký prezident Recep Erdogan nebol v roku 2022 len hostiteľom, ale aj organizátorom a sprostredkovateľom rusko-ukrajinského vyjednávania v Istanbule. Jeho úlohou ani zďaleka nebolo iba pripraviť sálu a občerstvenie. Sám na tomto stretnutí vystúpil s vlastným návrhom. Okrem toho (a to je dosť podstatné) od začiatku sympatizoval s ukrajinským postojom. Žiadal vrátiť Kyjevu všetky okupované územia vrátane Krymu a loboval za prijatie Ukrajiny do NATO. Odmietal sa pridať k západným sankciám a obetovať im dobré vzťahy s Ruskom, ale solidaritu s ukrajinským ľudom nikdy nerelativizoval.

To Robert Fico je v úplne inej pozícii. Na Ukrajine ho nepovažujú za priateľa a voči predstaviteľom kyjevského režimu sa vyjadruje oveľa tvrdšie. S tým by sa ešte dalo pracovať, napokon aj bývalý poradca súčasného ukrajinského prezidenta Oleksij Arestovyč dnes otvorene hovorí, že verí viac Putinovi ako Zelenskému. Ale ak to myslí Fico so svojou najnovšou mierovou iniciatívou vážne a nie je to len ďalší PR trik pre domáce publikum, mal by sa vo svojich vyjadreniach mierniť alebo ich aspoň vyvažovať. Napríklad jeho včerajší výrok, že nechápe, prečo Ukrajinci odmietajú prímerie, by bol v poriadku, keby to isté povedal aj o Rusoch, lebo aj oni ho odmietajú. Skrátka, bez vytvárania medzinárodného tlaku na obe strany sa mierový proces nepohne vpred.

Ak sa slovenská vláda seriózne uchádza o možnosť zorganizovať mierový summit, musí sa na neho začať pripravovať už teraz. Už vieme, že opozícia nám nepomôže a že úspech Slovensku nežičí, musíme sa teda spoľahnúť len na vlastné sily. Mal by sa vytvoriť osobitný tím ľudí, ktorý sa bude zaoberať výlučne touto agendou. Jeho činnosť by zahrnovala okrem prípravy mierových návrhov v prvom rade propagáciu tohto mierového rokovania doma i v zahraničí, vrátane vysvetľovania geopolitických, kultúrnych i historických dôvodov, prečo je na to Bratislava najvhodnejšie miesto. Potrebujeme obnoviť štatút Bratislavy ako mesta mieru vrátane obnovy symbolov a sprievodných podujatí. Mali by sme vypracovať argumentovník, aké sú komparatívne výhody Bratislavy v porovnaní povedzme s Istanbulom, Ženevou, Viedňou, Rijádom či Oslo. Cesty našich predstaviteľov do zahraničia by mali byť vždy sprevádzané aj vysvetľovaním tejto ambície a získavaním podporovateľov našej kandidatúry.

Vítam pripomenutie sa prezidentskej kancelárie, že vraj Peter Pellegrini vo svojich vystúpeniach tiež ponúkal ideu mierového summitu… Len skromne poznamenávam, že ju zabudol ponúknuť niekomu konkrétnemu, že nestačí ponúknuť ju vo vystúpení na folklórnych slávnostiach v Detve. Takému skúsenému politikovi predsa nemusím pripomínať, že súčasťou každej politickej práce nie sú len pekné reči bez adresáta, ale predovšetkým získavanie ľudí pre svoje myšlienky, návrhy a vízie. A práve tu som trošku sklamaný, lebo toto je naozaj prezidentská téma. A vzhľadom na to, že sa práve na nej Peter Pellegrini vyhranil voči svojmu rivalovi Ivanovi Korčokovi, by som od neho očakával aktívnejší prístup. Tým skôr, že má na takéto dohody osobnostné predpoklady. Chcem preto veriť, že aj on sa aktívnejšie zapojí do kampane za získanie štatútu organizátora mierových rokovaní pre Bratislavu, že na to využije svoj vplyv i kontakty v zahraničí.

Skrátka, od deklarovania záujmu o usporiadanie mierových rokovaní až po súhlas zúčastnených s ich konaním na Slovensku je ešte dlhá cesta. Chcem veriť, že si to všetci, ktorí sa tešia z iniciatívy premiéra Fica, v plnej miere uvedomujú. Mierové rokovania nám samé nespadnú do lona a treba pre ne niečo urobiť. To najhoršie by bolo naďalej zhoršovať vzťahy s Ukrajinou. Je množstvo variantov, na akej úrovni by sa mohli rokovania uskutočniť. Napokon, ani v Istanbule nešlo o summit, z jednej strany viedol delegáciu šéf ukrajinskej prezidentskej kancelárie a z druhej strany zástupca ruského ministerstva obrany. Pokročili ďalej ako hlavy štátov, lebo nemuseli riešiť osobné animozity. Aj dnes musíme vychádzať z toho, že obe strany nemajú momentálne záujem na uzavretí mieru. Putin ho nepotrebuje, lebo víťazne napreduje. Zelenskyj sa ho obáva, lebo v okamihu jeho dosiahnutia sa budú môcť konať prezidentské voľby, a to by bol jeho koniec. Musíme ich teda prinútiť sadnúť si za rokovací stôl. A vytvoriť taký tlak nedokážu štáty ako Slovensko či Maďarsko, ale len silní hráči. My len môžeme pomôcť vytvoriť predpoklady pre takéto rozhodnutie. Všetci ľudia dobrej vôle by si pri tom mali držať palce, lebo v budúcom roku sa bude rozhodovať o osude celej civilizácie. Tak nech sa dobré dielo podarí.

Eduard Chmelár FB