V najbližších rokov sa svet zmení tak ako nikdy, a Slovensko bude zápasiť o holú existenciu

V najbližších rokov sa svet zmení tak ako nikdy, a Slovensko bude zápasiť o holú existenciu. Celý svet sa od piatka zabáva na tom, ako prezident USA Joe Biden omylom ukázal novinárom papierik so základnými pokynmi, ako sa správať. Stálo na ňom „Ty teraz vstúpiš a pozdravíš“ – „Sadni si na svoje miesto“ – „Poďakuj sa“ – „Teraz odídeš“ a podobne, z čoho „jeden z najmocnejších mužov sveta“ vyšiel ako nesvojprávna osôbka. Zažil som niečo podobné v prezidentskej kampani, keď vedľa mňa v televíznom štúdiu sedel jeden nemenovaný kandidát známy tým, že sa nevedel ovládať, a na papieriku pod pohárom vody mal napísané „pokoj – úsmev – zopnuté ruky“. Samozrejme, že mu to vydržalo len prvých päť minút, ale to nie je podstatné. Nie je podstatné ani to, že je rozdiel medzi senilným deduškom a hysterickým cholerikom. A vlastne tu vôbec nejde o personifikáciu tohto problému a odvádzanie pozornosti od podstaty veci na zakopnutia jednotlivcov.

V najbližších rokov sa svet zmení tak ako nikdy, a Slovensko bude zápasiť o holú existenciu

Pointa, ktorú chcem vysloviť je, že väčšina z nás, ktorá sa necháva pravidelne strhnúť takouto plytkou zábavou zosmiešňujúcou slabosti starých alebo rečnícky nešikovných ľudí, si nestihla všimnúť, že podstata problému tkvie v charaktere systému, nie v zlyhaní jednotlivca. Moc oligarchie dospela do štádia, kedy už nepotrebuje skutočných politikov a reálnu politiku, keďže rozhodovacie procesy sa presunuli mimo volených štruktúr. Vystačia si s takýmito mechanickými figúrkami, u ktorých je záruka, že budú plniť ich príkazy, želania a záujmy. Autentické osobnosti sú v takomto systéme vlastne neželané, lebo sa nenechajú manipulovať. Čím väčší intelekt, tým väčší problém alebo potenciálne riziko pre takúto mocenskú sieť. Vychovať si lojálneho politika je oveľa nákladnejšie ako marketingovo ho vytvoriť v priebehu niekoľkých mesiacov. Je to ako keby vám vládli naprogramované plyšové medvedíky, výsledok bude rovnaký.

Aj triezvejšie uvažujúci prívrženci súčasnej prezidentky musia uznať, že je to v podstate generátor floskúl. Hoci sa na dnešnú novinársku otázku na TA3, či jej momentálne správanie nie je kampaňou na znovuzvolenie, falošne zasmiala, že toto jej vôbec nezišlo na um, lebo ona samozrejme „pracuje pre ľudí“ (pomohla vám nejako? pocítili ste to?) a je prirodzene „prezidentkou ľudí“ (ešteže nie opíc) – stačí si zájsť na jej FB stránku, ktorá vyzerá ako dva týždne pred voľbami, aby ste pochopili, že sústavne klame. Nehovoriac o tom, že ak sa už dnes médiá správajú takto servilne, tak každý, kto sa jej postaví v nasledujúcich voľbách, musí rátať s tým, že bude zápasiť nielen s kandidátkou oligarchie a vojensko-priemyselného komplexu, ale aj s neférovým mediálnym prostredím a finančným zázemím, na ktoré nebude mať nikto.

To, čo dnes zúfalo potrebujeme, je návrat k poctivému presadzovaniu kolektívnych záujmov. Kedysi sa práve tomuto hovorilo služba štátu, obnova politických vzťahov, pomoc ľuďom – ale zámerne sa snažím nájsť slová, ktoré ešte neboli sprofanované a poznačené marketingom. Lebo ľudia už dávno a celkom prirodzene prestali dôverovať nielen konkrétnym cieľom politických strán, ale aj úprimnosti jednotlivých politikov. Je potrebné znovu položiť do verejnej diskusie základnú otázku, k čomu má viesť politika a v čom je jej verejný záujem.

Ak hlava štátu povie, že „pozorujem krízu“ (sic!!! – už ju citlivo nevníma, našla si novú frázu), ale odmietne sa zaoberať jej riešením, lebo vraj nie je poradkyňou vlády, pre mňa je neuveriteľné, že na to nikto nezareaguje. Lebo ak si myslí, že jej poslaním sú formálne ceremoniály pri zahraničných návštevách alebo vymenovaní sudcov a rektorov – na toto prezidenta nepotrebujeme, toto pokojne zvládne predseda parlamentu, ako je to v niektorých iných krajinách. Ak má mať táto funkcia nejaký zmysel, tak je to práve pri riešení ústavných kríz. Práve s týmto úmyslom otcovia našej ústavy tento úrad formulovali a definovali, práve takto konštituovali celý systém bŕzd a protiváh, aby bol prezident republiky vyvažujúcou mocou medzi vládou a parlamentom. Českí prezidenti usmerňovali vývoj v štáte práve týmto spôsobom. Ak niekto nemá na to, aby viedol republiku takouto formou, alebo sa tvári, že jeho kompetenciou nie je riešiť vnútorné krízy, ale urýchľovať podpis vojenskej dohody s USA, tak nech ide radšej od kormidla čím skôr, tým lepšie.

Je tragikomické, keď nielen vo svete, ale aj u nás doma sú v najvyšších funkciách štátu ľudia, ktorí spoločnosť nevedú, iba to predstierajú. Ale je skutočnou pohromou, ak sa to deje v čase, ako je ten dnešný, keď sa menia základy svetového poriadku. Som skalopevne presvedčený, že svet sa v najbližších troch rokoch zmení tak ako sa nezmenil ani za posledné desaťročia. V takomto období potrebujeme štátnikov najvyššej kvality, ktorí nás prevedú geopolitickým mínovým poľom, nie tárajov a babrákov úrovne štvrtej ligy. Bývalý europoslanec Boris Zala sa mýli, keď volá po tom, aby sa sformovala silná ľavicová strana okolo Petra Pellegriniho a silná pravicová strana okolo Eduarda Hegera. Týmto myslením uviazol v minulom storočí, takto dnes otázka nestojí. Dnes hráme o holú existenciu tohto štátu, ktorý v turbulenciách najbližších rokov bez silných, predvídavých a vzdelaných štátnikov jednoducho nemá šancu prežiť. A ak sa rozhliadnete po našej politickej scéne a budete tam takých hľadať, pochopíte, aký veľký problém máme. Takto uvažujte pri hodnotení súčasnej situácie.

A ešte jedna vec. Odkazujem pani prezidentke a jej verným, aby sa už konečne začali správať dospelo a neoznačovali každú kritiku útlocitne za útok na jej osobu. Viem, že je to účelové, ale je to trápne. Kto v demokratickej politike nezvláda vecnú polemiku a nedokáže reagovať na vážne problémy racionálne, nemá tam čo robiť. V týchto časoch obzvlášť.

Eduard Chmelár FB

---

---