Kto vysvetlí ľuďom na námestiach, že bojujú za fiktívny prelud?

Kto vysvetlí ľuďom na námestiach, že bojujú za fiktívny prelud? Dúfam, že všetci revolucionári sú už v pyžamkách a my sa môžeme porozprávať o udalostiach dnešného dňa bez emócií ako dospelí ľudia. Ako som predpokladal a viackrát varoval na tejto stránke, zbabraná vládna komunikácia, ktorá v niektorých momentoch pripomínala nepochopenie situácie a bezradnosť Miloša Jakeša pred svojím pádom v roku 1989, bola doslova pozvánkou na dnešné protesty, ktoré dosiahli rekordnú účasť.

Kto dnes vysvetlí ľuďom na námestiach, že bojujú za fiktívny prelud?

A to napriek tomu, že počítanie organizátorov bolo naozaj prapodivné (najprv narátali 35 tisíc účastníkov, po polhodine 50 tisíc, potom 60 000… no takýmto tempom ich budú do rána iste aj 2 milióny…). Vláda potrebuje akútne a radikálne zmeniť komunikáciu s verejnosťou, inak sa jej situácia môže vymknúť spod kontroly. Ale kto tu šíri naratív, že za rast napätia a agresivity v tejto spoločnosti môže predovšetkým alebo dokonca výlučne Ficova vláda, zámerne klame.

Základným problémom tejto spoločnosti nie je ani tak to, že je polarizovaná (lebo každé demokratické voľby v skutočnosti polarizujú), ale najmä to, že sa už správa ako posttraumatická, ktorá nedokáže žiť bez nepriateľa. Keby psychiatri namiesto lacného a priehľadného politizovania uchopili nejakým spôsobom tento problém, konali by konečne aspoň raz vo verejnom záujme. Táto spoločnosť dosiaľ nedokázala spracovať svoje kolektívne stresujúce zážitky, nešťastia, katastrofy a traumy z nedávnej minulosti alebo dokonca širších moderných dejín, takíto „experti“ ju k tomu nikdy neviedli, a absencia tejto celonárodnej katarzie sa prenáša do dnešných absolútne patologických reakcií na bežné situácie. Pretože tou základnou diagnózou slovenskej spoločnosti, ktorú naši ideologicky jednostranne zaslepení „odborníci“ nepostrehli, nie je prítomnosť Roberta Fica na politickej scéne, ale absolútny nedostatok zdržanlivosti v našich vzájomných vzťahoch.

Nikto dnes nevysvetlí ľuďom na námestiach, že bojujú za fiktívny prelud, ktorý im vsugerovali nezodpovední opoziční lídri. Nie, Slovensko nechce nikto dostať von z Európskej únie. Nie, víziou vlády nie je „izolované Slovensko obkolesené členskými štátmi Európskej únie“. To je sprostá lož a tí, čo ju šíria, to dobre vedia. Táto vláda nemá ani pomyslenie na odchod z EÚ, niekoľkokrát, jasne a dôrazne to zadefinovala, takže hnať ľudí na námestia pre niečo, čo nikto nechce, považujem za bezcharakterné rozoštvávanie ľudí. Naozaj by s tým mali prestať, ak sa chcú vyhnúť podozreniam, že majú nekalé ciele. Nebudem na tomto mieste špekulovať, do akej miery sú opodstatnené obvinenia z pokusu o štátny prevrat. To nech zodpovie vláda a mala by konečne začať transparentnejšie informovať, aby sa nevytvárali zbytočné konšpirácie. Ale nespochybniteľným problémom súčasnej opozície je, že od začiatku nerešpektovala výsledky regulárnych volieb, správa sa nedemokraticky a usiluje sa súčasnú vládu zvrhnúť inak ako riadnym volebným procesom.

Mňa samého znepokujuje, že stagnujeme alebo v niektorých oblastiach dokonca upadáme, že sa tu neriešia dlhodobé problémy tejto spoločnosti, že namiesto toho odkláňame pozornosť na politický boj, ktorý už dávno nie je ideologickou polemikou, ale zúrivou snahou zničiť jeden druhého. Alebo to, že máme 620 tisíc ľudí pod hranicou chudoby a 70 tisíc bezdomovcov, vari nie je „premiérska téma“ sociálnej demokracie? Premiér sa často hrdí tým, že má stabilný poslanecký klub, lebo na rozdiel od iných strán vyberá svojich ľudí na základe maximálnej lojality k jeho osobe. V poriadku, gratulujem. Ale koľkí z nich by boli schopní riadiť ministerstvo alebo aspoň kompetentne vystúpiť v politickej diskusii? Väčšinu z nich verejnosť ani nepozná, sú to len poslušné hlasovacie mašiny. Pritom práve Robert Fico si pamätá ešte časy, keď bol súčasťou osobnostne a odborne najsilnejšieho klubu SDĽ – čo poslanec, to pojem a odborník – o ktorom sa uznanlivo vyjadrovali aj politickí protivníci. Akú budúcnosť má strana, ktorá svoj potenciál zakladá na bezvýhradnej servilnosti voči predsedovi ako najviac oceňovanej hodnote? Zamýšľal sa tam niekto nad tým? Samozrejme, netýka sa to len Smeru, veď všetci cítime, ako kvalita „svätyne demokracie“ (ako nazýval parlament Winston Churchill) roky upadá takými atlétmi ducha ako Matovič, Pročko alebo Galko.

Skutočnou tragédiou však je, že táto vláda v tejto situácii nemá alternatívu. Lídri Progresívneho Slovenska dennodenne dokazujú, že sú obyčajní hlupáci, ktorí nevedia riešiť ani tie najmenšie problémy tohto štátu, že nemajú žiadne riešenia a sú iba posadnutí mocou a túžbou „poraziť Fica“. Už na to nervózne reagujú aj ich sponzori, ktorí im vyčítajú, že s Korčokom na palube už predsa dávno mali mať úplne iné čísla ako dnes. Sám predseda PS Michal Šimečka nevie odpovedať ani na jednoduchú novinársku otázku, čo by robil inak ako Robert Fico a namiesto toho opakuje svoje naprogramované heslo, že ide „poraziť Fica“. No, najskôr sponzorov porazí z neho.

Takže neverte nikomu, kto sa vám usiluje vykresliť problém jednoducho a čiernobielo, že za túto situáciu sú zodpovední tí druhí. Každý sa tu vníma ako obeť, nie vinník, pričom v spore o to, kam sme sa dostali, niet nevinných. Herec Bolek Polívka, ktorý dnes na bratislavskom námestí opakoval havlovské klišé „Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí“, nikdy nemal dosť intelektu na to, aby pochopil, že naše problémy vyplývajú z toho, že tu jedna pravda bojuje proti druhej a jedna nenávisť sa vybíja tou druhou. To nie my, to oni nenávidia, obviňujeme sa navzájom, hoci sme v tej najzúrivejšej a najnebezpečnejšej fáze studenej občianskej vojny až po uši.

A tak jeden známy herec napísal jednému známemu spevákovi, že už nie je jeho kamarát, lebo stojí na inej strane politickej barikády. Už sa to „slušné Slovensko“ nesnažia ani len predstierať. Kamila Magálová zahlási, že ona je slušne vychovaná a vzápätí nazve ministerku kultúry „niktošom“ s výrazom v tvári pyšného pančaťa z knižky Čenkovej deti. Opozíciu rozhorčujú vulgárne výkriky na adresu Zuzany Čaputovej, ale už ju neznepokojuje, ako neúctivo sa vyjadrujú ich prívrženci na adresu prezidenta Pellegriniho, ako mu jeho urazený protivník Ivan Korčok vymyslel hanlivú až detinskú prezývku „Podržtaška“. Kde sú zrazu vaše zásady, ako sa správať k hlave štátu, pokrytci?

Toto dramatické rozčesnutie spoločnosti bolo vidieť aj v poslednej relácii Do kríža, v ktorej vraj filozof (ktorý sa však k hlbšiemu mysleniu nedopracoval) Fedor Blaščák a nejaká mladá psychiatrička bohorovne až cynicky vyhlasovali, že za všetko zlo môže Fico a že nikdy sa mocenské autority nesprávali k občanom tak vulgárne a arogantne ako dnes. Keď ich moderátor konfrontoval s vyjadreniami dnešnej opozície, ktorá ľuďom nadávala do opíc, dezolátov a spodiny, psychiatrička odpovedala, že ona sa na to nepamätá (sic!!!). To, samozrejme, neznamená, že má amnéziu alebo pamäť ako mlok. To znamená len to, že dehumanizácia protivníka dosiahla také rozmery, že títo ľudia stratili akúkoľvek empatiu, sebateflexiu či zmysel pre nadhľad voči ľuďom, ktorí nepatria do ich bublinky. Samozrejme, platí to aj pre časť voličov koalície, ktorí ma občas až iritujú tým, že by sústavne niečo zakazovali, niekoho zatvárali, podaktorých aj vešali, a to bez akéhokoľvek právneho základu. Asi nejakí demokrati karpatského typu.

A tak sa opäť vraciam k tomu, že akákoľvek náprava vzťahov v tejto spoločnosti si nevyhnutne vyžaduje návrat k dodržiavaniu pravidiel pre všetkých, k záväznej dohode na tých všeobecných pravidlách, ktorých obchádzanie vystaví dotyčného verejnej hanbe. Zabudnite na nejaké celonárodné zmierenie, na nejaké utopické zbratanie sa, to nebude fungovať, ale čo môže fungovať, je záväzok, aby sme sa k sebe správali fér. Potrebujeme obnovenie toho povestného rovnakého metra, ktorý má v 15 najväčších náboženstväch sveta rovnaké vyjadrenie zlatého pravidla ľudskosti: čo nechceš, aby robili tebe, nerob ani ty iným. Nevyhnutne si to vyžaduje nadhľad, veľkorysosť a schopnosť odpúšťania. Preto v tejto fáze potrebujeme aj formálne gestá. Fakt, že tu žiadna vláda nedokázala povedať občanom „prepáčte“ sa tiež odráža na raste dešpektu k verejným autoritám na oboch stranách spoločenskej barikády. Nedôverujeme si. Našim občanom chýbajú vzory, skutočné osobnosti, o ktoré by sa mohli oprieť. A aj tie, ktoré reálne majú, buď spochybňujú alebo otvorene nenávidia. T. G. Masaryk zhrnul základnú potrebu rodiacej sa republiky do hesla „Nebát se a nekrást“. Dnes by sme potrebovali autoritu, ktorá vytýči heslo „NEKLAMAŤ A NEPREHÁŇAŤ“.

Bude si to vyžadovať spoluprácu všetkých. Prezidenta, cirkví, mienkotvorných osobností. Pomôcť by mohli aj psychológovia a učitelia – tí, ktorí sa nedali zneužiť na politickú manipuláciu a majú úctu k zásadám svojho odborného a pedagogického poslania. A začať treba od obnovy základných etických pravidiel, ktorých spochybňovanie sa môže stať nebezpečnou celospoločenskou nákazou. U mňa europoslanec Hojsík, ktorý odmietol podať ruku svojmu kolegovi Ľubošovi Blahovi, nie je hrdina, ale pozér a tragéd. Podanie ruky je gesto, ktoré signalizuje ochotu ku komunikácii, uznanie a rešpekt protivníkovi. Ešte v 19. storočí by bolo odmietnutie takého gesta dôvodom na súboj. Chce sa Hojsík s Blahom pobiť? Určite nie, na to sú pozéri príliš zbabelí. Ale každý by si mal zapamätať, že dnes sa aj každé rokovanie medzi nepriateľmi začína podaním ruky, že neochota prijať ponúkanú ruku nikdy nebude vyjadrením hodnotového postoja, ale prejavom obyčajnej nezdvorilosti. A preto nech sa každá „náprava vecí verejných“ (ako by povedal Komenský) začne podaním rúk.

Eduard Chmelár FB